Hľadať pravdu a pravdivo žiť

MAREK ŠMID, dekan Teologickej fakulty Trnavskej univerzity

1 Na univerzite je našou povinnosťou hľadať pravdu. Veda nám sprostredkuje mnohé poznatky a univerzita ich odovzdáva mladým generáciám. To je správny cieľ činnosti univerzity. Hľadať pravdu však znamená aj sprostredkovať myšlienku, že je správne pravdivo premýšľať a žiť.

Potrebujeme mať v sebe nejaký kompas a zrejme najpresnejší je ten dvetisícročný. To veľmi ľudské v nás. Kresťanstvo nevnucujme nikomu, povedzme však otvorene: je to prekvapivo účinný priestor, v ktorom môžeme nájsť dôvody na život v pravde a obdiv k skutočným hodnotám.

Ďalej si treba uvedomiť, že pravda bez žičlivosti druhým a starostlivosti o spoločné dielo, o vec samotnú, bez lásky, teda veritate bez caritas, je len prázdna, tvrdá dlaň rozdávajúca údery spravodlivosti.

2 Praktik by odpovedal, že poslanie univerzít sa zmenilo v  rámcoch financií, akreditácie, marketingu, riadenia a kvality. Áno, dnes musíme menej filozofovať, lebo nemáme čas strácať čas. Konkurencia a prežitie. Podstata univerzity však stále ostáva – byť majákom pre štát i spoločnosť.

Nájsť a používať kompas na tom našom mori. Vedieť, odkiaľ ideme, kam smerujeme a čo potrebujeme na plavbu. Možno si povieme: čo je na tomto odkaze nové?

Veď tak to bolo vždy. Ide o veci známe, vyskytujúce sa bežne v nás a okolo nás, sme civilizovaní ľudia, dobrí členovia spoločnosti, svedomití pracovníci a členovia našich rodín. Nuž, ak pociťujeme, že tieto otázky máme pod kontrolou a plne zodpovedané, je to fajn pocit, ale nemusí to byť vždy tak.

Otázka je, či sa nepovažujeme za neomylných, či sme dostatočne otvorení a či máme a chceme niečo ponúknuť. Dúfam, že áno.

Daniela Ostatníková Snímka: archív –DO–

DANIELA OSTATNÍKOVÁ, lekárka a bývalá prorektorka Univerzity Komenského v Bratislave

1 Kardinál John Henry Newman vnímal univerzitu ako komunitu mysliteľov. Jej základné poslanie je rozvíjať intelektuálne témy bez geografickej či časovej ohraničenosti s výsledkom nezmazateľnej stopy, ktorú zanecháva v mysliach svojich absolventov po celý život.

Univerzity nemajú byť len zásobovačkami vedomostí a zručností. Sú to sociálne inštitúcie uspôsobené nato, aby pestovali v študentoch múdrosť. Aby v nich cibrili schopnosť neutopiť túto múdrosť vo vedomostiach a nerozplynúť vedomosti v informáciách.

Bez osobnej zaangažovanosti študenta aj učiteľa to však nie je možné. Na prvom mieste musí byť túžba po dobrom vzdelaní študenta a hneď na druhom múdry učiteľ, ktorý sa venuje vedeckému bádaniu a správne nastoľuje problémy, o ktorých treba premýšľať.

Učiteľ je vzdelanec aj v širšom zmysle slova, lebo formuje celú osobnosť mladého adepta. Nato, aby sme mohli pestovať múdrosť spolu so vzdelaním, potrebujeme tvorivé prostredie, kritickú masu intelektuálne a vedecky zameraných a osobnostne vyzretých učiteľov.

Takých, ktorí inšpirujú svojich študentov nielen k túžbe po múdrosti, ale aj k skutočným hodnotám, k úcte a slušnosti. Toto poslanie by univerzity mali plniť dnes aj v budúcnosti.

2 Posledné desaťročia priniesli veľa zmien. Napríklad „masifikáciu“ vzdelávania, ktorá zvyšuje vzdelanosť spoločnosti, ale ťažšie sa v nej formujú elity.

Technologizácia vzdelávania a  využívanie dištančných foriem výučby zefektívňujú vzdelávanie, ale ochudobňujú ho o osobný kontakt a tvorivé prostredie.

Vďaka globalizácii rozvíjame internacionalizáciu vzdelávania a vedeckého bádania. Dnes môžu študenti absolvovať časť štúdia na univerzite v zahraničí a ako bonus získajú mnoho iných vzácnych skúseností aj možnosť osobnostného rastu. 

Snímka: Erika Litváková

RÓBERT LETZ, vedúci Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

1 Základné poslanie univerzít je poskytovať kvalitné vzdelanie. Je to však iba vonkajšia stránka veci. Univerzity by v dnešnej dobe mali byť prostredím, ktoré morálne a ľudsky formuje mladých ľudí, budúcu inteligenciu. Malo by ísť o spoločenstvo pedagógov a študentov, z ktorého vzídu nové podnety pre spoločnosť.

2 Pred rokom 1989 sa budovalo vysoké školstvo, hoci veľmi nehľadelo na akademické slobody. Po páde komunizmu sa vo vysokom školstve ukázal ďalší potenciál. Vznikali nové vysoké školy, aj súkromné. Kvalita vysokoškolského vzdelávania je na Slovensku stále vysoká, no je čo doháňať.

Veľmi citlivé miesto vidím v prístupe vlád nášho štátu k vysokému školstvu. Ukazuje sa, že si ho málo vážia, málo mu rozumejú a vidia iba toky financií a vonkajší efekt pre prax, tiež merateľnú peniazmi.

Slovenské vysoké školstvo je dlhodobo finančne znevýhodňované, pedagógovia sú vystavení tlaku akreditácií, ktoré sú vedené byrokraticky a znamenajú nielen potrebnú kontrolu ich práce, ale cítiť z nich aj prejav nedôvery.

Napokon je tu nový vysokoškolský zákon, ktorého prijatie sprevádzala búrka nevôle vysokých škôl, pretože vážne zasiahol do samosprávy univerzít a tá je dôležitým pilierom ich zmysluplnej existencie. To všetko sú dôvody, že naši študenti preferujú vysoké školy v susednej Českej republike.

Som historik a v mojom odbore sa zmenilo veľa – je možné slobodne bádať a publikovať výsledky bádania. Slovenská verejnosť má záujem o dejiny, čo je veľmi dôležité, lebo iba reálne a pravdivé poznanie seba nám dáva nádej do budúcnosti.

Musíme sa ešte veľa učiť diskutovať o dejinách, viesť dialógy. To nás môže posunúť ďalej.

Snímka: Erika Litváková

VLADIMÍR KRČMÉRY, zakladateľ Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave

1 Poslanie univerzít v súčasnosti vyplýva z pilierov európskej civilizácie a štruktúr Európskej únie. A to je: antická filozofia a veda, rímske právo a disciplína, kresťanská morálka a etika a univerzálna solidarita.

2 Najaktuálnejšie je, paradoxne, to, čo predtým Európa poznala ako jednosmernú pomoc pre chudobné krajiny. Teraz je solidarita vzájomná, globálna. To znamená, že žiadna jednosmerná letenka. Solidarita je pre univerzity nová, akútna úloha.

O to viac pre naše slovenské, ktoré boli a mnohé ešte sú príliš ponorené do svojich ekonomických problémov, personálnych sporov a ďalších žabomyších vojen. Alebo majú obranný reflex proti prílišnému zasahovaniu zo strany vlád a štátov.

Najväčšia zmena nastala na univerzitách v krajinách V4, ktoré aplikovali solidaritu len v rámci proletárskeho internacionalizmu. To znamená len v rámci exportu revolučného komunizmu do cudziny prostredníctvom zahraničných študentov. Teraz je situácia celkom iná.

Solidarita sa musí uplatňovať nielen vývozom ideológie, ale najmä službou komunite. Teda tým, ktorí potrebujú študentov a pedagógov zo solidarity so sociálnymi právami a právom na verejné zdravie, právom na vzdelanie a ďalšími univerzálnymi ľudskými právami vo svetle kresťanských hodnôt.

Až do roku 2020 bola majorita solidarity adresovaná na takzvaný tretí svet. Služba komunite a aj solidarita sú v súčasnosti globálne. To znamená vyrovnané na celom svete. Počas pandémie sme napríklad stiahli z trópov lekárov Vysokej školy sv. Alžbety do Talianska a na Slovensko, kde chýbali zdravotníci.

Zásobovanie liekmi sa vrátane vakcín presmerovalo z miest tretieho sveta na bojové zóny v nemocniciach na celom svete. Dominancia solidarity učí všetky naše univerzity. Tie predtým vystupovali ako akceptori s natrčenými rukami voči Západu a štátu – ekonomické „daj“.

Teraz sú, naopak, donormi pre sociálne vylúčené minority doma i v zahraničí. Vystupujú už s novým gestom vystierania ruky – gestom „dávam“. Zmena univerzít na bašty vo výchove k solidarite vyžaduje príchod novej generácie na miesta pedagógov.

Najmä tých, ktorí boli v zahraničí, ale aj doma aktívni v praxi komunitnej služby, ako aj služby vedy a techniky ľudstvu.