Hroby v Liptovských Sliačoch boli v minulosti jedinečne vyzdobené

Prvá písomná zmienka o obci sa datuje do roku 1251, keď Belo IV. daroval Sliače ako svoj majetok novoutvorenej turčianskej prepozitúre, a tak sa stali súčasťou turčianskeho prepošstva premonštrátov. Podľa definitívnej fundačnej zmluvy z roku 1252 daroval prepošstvu v Turci (neskôr Kláštore pod Znievom) dve osady na Liptove nazývané Sliače.

Vďaka tomuto daru ostali Sliače po celý čas katolíckou obcou, aj napriek tomu, že po reformácii platilo pravidlo - koho panstvo, toho náboženstvo - a celá Liptovská dolina patrila panstvu hradu Likava, ktoré bolo evanjelického vierovyznania.

Do roku 1326, ku ktorému sa datuje vznik tamojšej farnosti, Sliače patrili pod farnosť v Liptovskom Michale. A keďže sa mŕtvi v tomto období pochovávali vždy len okolo kostolov, Sliačanom neostávalo nič iné, iba prevážať mŕtvych ku kostolu v Michale.

Na voze ich prevážali do šesť kilometrov vzdialenej obce cez vrch Bežan, s prevýšením 130 metrov nad morom. V roku 1324 začali z rozhodnutia prepošta Valentína stavať v Sliačoch kostol, ktorý bol v roku 1326 posvätený, a bola zriadená farnosť Sliače. Od tohto roku Liptovskosliačania pochovávali svojich zosnulých na cintorínoch v obci.

Ruže vyrábali aj so zásterou
V posledných rokoch či desaťročiach sa výzdobe hrobov prikladá veľký význam. Cintoríny navštevujú blízki zosnulých často i počas celého roka, no nie vždy to bolo tak. Do roku 1945 nebol v Liptovských Sliačoch zvyk navštevovať cintoríny, upravovať hroby a sadiť na ne kvety v priebehu roka.

Miesto hrobu bolo väčšinou len mierne vyvýšené, označené krížom, počas roka i zarastené trávou. Hroby sa obvykle upravovali len pred sviatkom Všetkých svätých a Spomienky na všetkých verných zosnulých. Dokonca sa hroby nezdobili ani príliš skoro.

Až 31. októbra prichádzali na cintorín ženy a dievčatá, ktoré prinášali vence a ozdobné halúzky z ihličnatých stromov alebo zimozelene. Dlhý uvitý veniec položili okolo celého hrobu a menší upevnili na kríž.

Tieto vence, zhotovované z vetvičiek, boli zdobené najskôr len mašľami a postupne ručne vyrobenými ružami. Vyrábali ich ženy a dievčatá najskôr z obyčajného, tenkého a neskôr i z krepového papiera.

Ruže mali rôzne tvary i názvy, napríklad šúľaná ruža sa vytvárala špeciálnym šúľaním tak, aby sa vytvoril pekný vlnovitý okraj tvoriaci vrch ruže; šípová ruža vznikla tak, že sa vystrihovali lupienky do tvaru ruže; ďalej to bola úsporná šípová ruža či zásterová ruža, ktorú vytvorila žena oblečená v tradičnom liptovskosliačskom kroji s použitím vlastnej zástery.

Žena položila papier na pás zástery a špeciálnym skladaním a tlačením vytvorila na lupienkoch mozaiku. 

Okrem ruží sa postupne začali vyrábať konvalinky, margarétky či ozdoby zvané húsenice. Živé kvety sa do vencov nikdy nepoužívali, tie by v chladnom počasí na Liptove dlho nevydržali; skôr sa postupne do výzdoby pridával staniol, z ktorého sa robili púčiky, alebo sušené kvety, rastliny ako slamihy a statice či farbené borovicové šišky.

Všetky tieto ozdoby sa omotávali drôtikom, ktorý zároveň slúžil aj na upevnenia na venci. Konštrukciu vencov tvoril najskôr vŕbový prút, ktorý bol nahradený drôtom alebo zviazanou a spevnenou slamou obalenou krepovým papierom. Veniec mal niekoľko radov ozdôb, čiže na jeden veniec bolo treba vyrobiť aj niekoľko desiatok kvetov.

S výrobou vencov a hlavne ostatného materiálu sa preto začínalo aj mesiac pred Dušičkami. Po roku 1945 začali tieto väčšinou krepové ruže namáčať do vosku z rozpustenej sviečky, aby dlhšie vydržali v pôvodnej kráse.

Hroby a farby
Pre starších zosnulých sa volili na výzdobu tmavšie farby papiera, napríklad tmavomodrá, fialová, a používalo sa viac čečiny. Na detské hroby sa používali prevažne biele alebo pestré farby, čečina sa nepoužívala vôbec. Najkrajšie vyzdobená a pestrá bola vždy tá časť cintorína, kde boli pochované deti. Nebolo zvykom ich pochovávať pri rodine; na cintoríne mali osobitne vyčlenené miesto.

Na výrobe vencov sa pravdepodobne podpísal i fakt, že veľa obyvateľov Liptovských Sliačov bolo zamestnaných v papierňach v Ružomberku alebo v textilke v Rybárpoli. Tam sa zoznámili s novými spôsobmi úpravy materiálu, čím obohatili tradičný spôsob výroby. Papierne zasa poskytovali zvyšky papiera, ktoré ľudia pri tvorbe kvetov využívali.

Vence sa zvykli vyrábať nielen na sviatok Dušičiek, ale aj na pohreby. Ak bol zosnulý v ružencovom bratstve, jeho truhlu zdobili tri venčeky zo zimozelene. Na každom venčeku bolo päť ružičiek znázorňujúcich ruženec. Na jednom boli biele – radostný ruženec; na druhom červené – bolestný ruženec; a na treťom žlté, ktoré symbolizovali slávnostný ruženec. Podobný veniec, ktorý mal vždy dvanásť bielych ruží, sa používal na kríž nesený v čele pohrebného sprievodu.

Kúpené ozdoby
Po roku 1990 sa prácna výroba ruží začala nahrádzať kúpenými kvetmi, ktoré sa prispôsobovali k vlastnoručne vyrobeným. Postupne však začali kupované vence vytláčať dlhoročnú ľudovú výrobu. Ručne vyrábané ruže však úplne nezanikli.

Môžete ich kde-tu nájsť na niektorých hroboch v Sliačoch, aj keď doplnené kúpenými kvetmi. Ich výrobu teraz už viac udržiava folklórna skupina Sliačanka, ktorá ich v spolupráci so staršími ženami z obce či jednotou dôchodcov vyrába pri špeciálnych príležitostiach.

Známe sú napríklad Liptovské dni matky, počas ktorých vás privíta pri Liptovských Sliačoch asi štyri metre vysoká železná figurína ozdobená ručne vyrobenými ružami, ktorá je zároveň logom podujatia. Ruže sa teraz zhotovujú jednoduchšími technikami a s pomocou strojčeka, aby výroba netrvala dlho, lebo na logo festivalu treba vyrobiť okolo tritisíc ruží.

Za ruže, ktoré sa vyrábali v Liptovských Sliačoch, by sa ani teraz nehanbili kvetinárky či rôzne hand made zhotovovateľky ozdôb.

Aj keď tradičné zdobenie hrobov v Liptovských Sliačoch postupne zaniká a strieda ho nová výzdoba, pravidlo, že vencová a iná výzdoba sa má vždy odstrániť do Veľkého piatka nasledujúceho roka, sa aj na liptovskosliačskych cintorínoch stále dodržiava.