Humenné ochraňujú všetci svätí

S prežívaním Adventu a prípravou na sviatky Narodenia Pána súvisí slávenie rorátnych svätých omší. Ani v Humennom to nie je inak. S tradičnými rorátmi sa tam začína hneď v pondelok po Prvej adventnej nedeli.

Humenský dekan František Mariňák hovorí, že veriaci prichádzajú do Kostola Všetkých svätých na roráty veľmi radi: „Rorátne sväté omše sa slávia skoro ráno, ešte za tmy, pri svetle sviec, takže to má neopakovateľnú atmosféru. Starí ľudia pritom spomínajú na svoje detstvo a tvrdia, že ešte keby bolo po kolená snehu a počas cesty do chrámu im trošku primrzli uši, bolo by to úplne dokonalé.“

Na deti čakajú lampášiky i raňajky
Na rorátne sväté omše však neprichádzajú iba vyššie vekové kategórie, ale aj množstvo detí. Ako možno dieťa motivovať, aby vstalo na svätú omšu o 6.15?

„Výrazne to závisí od rodičov a starých rodičov. Keď mama, otec alebo babka, dedko doma dieťaťu vysvetlia, o čom sú roráty, a hlavne ho budú inšpirovať napríklad aj vetou - ,poď, v kostole bude pekne, budú tam svetielka´ - dieťa to bude motivovať privstať si a prísť.

My kňazi môžeme pozývať deti, aby prišli na svätú omšu, a, pravdaže, ich aj pozývame, ale nezmohli by sme nič, keby ich k tomu neviedli rodičia či starí rodičia. Inak deti roráty nezažijú a nenadchnú ich.

V našom kostole máme nachystané lampášiky, ktoré si deti pred svätou omšou vezmú. U nás tvoria väčšinu prvoprijímajúci žiaci, ktorí sú podľa škôl rozdelení na jednotlivé dni a do kostola prichádzajú so svojím katechétom. Po svätej omši čakajú na deti spoločné raňajky. Už od útleho veku sa tak buduje spoločenstvo veriacich,“ vysvetľuje František Mariňák.

Nebo plesá nad kajúcnikmi
Príprava na Vianoce sa ani vo farnosti Všetkých svätých nezaobíde bez množstva pastoračnej práce a duchovnej služby. „Pravdaže, všetci sa chceme tešiť na slávenie Kristovho narodenia a všetci sa na to chceme duchovne pripraviť.

Samozrejme, aj u nás sú pred Vianocami dlhé rady na svätú spoveď, pričom mnoho ľudí vtedy pristupuje k sviatosti zmierenia raz za rok. Veľa ich žije, študuje, pracuje mimo Humenného, a keď prídu na sviatky domov, prídu aj na svätú spoveď. Ako kňaza ma mrzí, že v týchto prípadoch často nemôžeme ísť do hĺbky.

le keď potom príde človek, na ktorom vidíte, že sa s ním niečo veľké duchovné deje, že je na ceste obrátenia, že sám chce zatiahnuť na hlbinu svojej duše, zrazu si uvedomíte, že práve kvôli tomuto človeku má zmysel sedieť dve-tri hodiny v spovednici. To sú skutočne silné chvíle aj pre mňa ako kňaza. Veríme, že vtedy celé nebo plesá nad týmto kajúcim hriešnikom.“

Polnočná svätá omša vás chytí za srdce
Na otázku, ktorú časť slávenia Vianoc má najradšej, humenský dekan odpovedá: „Začiatok, lebo polnočná svätá omša vás chytí za srdce a uvedomíte si, že Boh k nám prišiel; že Boh chce mať s nami čosi do činenia. Vo všetkých slávnostných svätých omšiach počas sviatkov je podľa mňa sústredená celá duchovná sila Vianoc.“

Modlitba za ľudí, ktorí mu boli zverení
Kázne, ktorými sa prihovára veriacim na sviatky, ale aj počas ostatných svätých omší, zvykne František Mariňák odovzdať Bohu v modlitbe. „Vždy, keď chcete sprostredkovať Božie slovo ľuďom, musíte to premodliť,“ zdôrazňuje humenský dekan, ktorý do modlitieb vkladá, pravdaže, najmä ľudí zo svojej farnosti, ktorí mu boli zverení.

„Už keď ráno vstanem, myslím na svojich veriacich a modlím sa za nich a tiež za to, čo sa cez deň udeje, a vopred za to Bohu ďakujem. Veľmi vzácne sú pre mňa chvíle adorácie pri vystavenej Oltárnej sviatosti, ktoré mi dávajú duchovnú silu v mojom kňazskom povolaní.“ Pre Františka Mariňáka je na Božom dare kňazstva najvzácnejšie predovšetkým to, že „som pozvaný, aby som ľudí mohol viesť k tomu, kde je zmysel života“.

Keď je kostol pre ľudí „ich“
Humenský Kostol Všetkých svätých volajú domáci i ľudia z okolia „starý kostol“. František Mariňák hovorí, že na tomto gotickom chráme sa mu páči najmä to, že je to sakrálny priestor. Počas dlhých storočí, čo humenský kostol stojí, sa v jeho vnútri slávili tisícky bohoslužieb. A jeho múry boli svedkami nespočetných modlitieb.

Atmosféru premodlených múrov potvrdzuje aj humenský dekan: „Je to nielen o mne, že ja to cítim, lebo tu žijem, bývam, dýcham, ale aj ľudia, ktorí sú z iných častí mesta alebo z neďalekých obcí, sem prichádzajú, lebo sa narodili v Humennom, tu boli pokrstení a pre nich je toto ,ich kostol´. Humenský starý kostol sa nemá za čo hanbiť; je to priestor, ktorý má svoju históriu.“

Všade žijú ľudia, s ktorými si treba vybudovať vzťah
Predtým ako sa stal dekanom v Humennom, bol František Mariňák farárom v obci Zbudské Dlhé, a ešte predtým bol kaplánom v Košiciach. „Na dedine je spoločenstvo veriacich zomknutejšie, ľudia žijú bližšie pri sebe, ale aj v Humennom sa vytvorilo veľmi pekné spoločenstvo veriacich nielen pri našom starom kostole, ale v ostatných rokoch pracujeme na tom, aby ľudia cítili, že patria do celomestského spoločenstva troch miestnych rímskokatolíckych farností.

Do našej farnosti patria aj prímestské obce Kochanovce a Brestov. Hoci je iný typ ľudí na dedine a iný typ v meste, všade žijú ľudia. Ide len o to, aby sme našli k sebe cestu, aby sme sa stretli, sadli si a išli veci riešiť spoločne.

Mojich sedem rokov v Humennom musia zhodnotiť naši veriaci; sám za seba môžem iba povedať, že sa snažím o to, aby som nebol iba obnoviteľom kamenných vecí, ale predovšetkým aby som s Božou pomocou obnovoval duše veriacich, lebo práve preto som bol sem poslaný. Keď sme v roku 2015 mali v Humennom celomestské misie s pátrami redemptoristami, bolo vidieť, ako sa ľudia vracajú naspäť k duchovnu, dokonca aj tí, ktorí boli predtým ďaleko od kostola a žili bez prijímania sviatostí.“

A aká je situácia dnes? „Práce na duchovnom poli je tu stále dosť, takže s pánmi kaplánmi máme čo robiť. Navyše stará humenská farnosť je v istom zmysle spádová oblasť; na svätú spoveď či na svätú omšu k nám prichádzajú mnohí ľudia žijúci mimo našej farnosti.

Súvisí to s tým, že kostol je v strede mesta a je pri ňom autobusová zastávka, takže keď prechádzajú okolo alebo idú do nemocnice, zájdu i do kostola,“ vysvetľuje František Mariňák, ktorý sa každý deň modlí k svojmu patrónovi svätému Františkovi z Assisi, aby mu pomohol čoraz viac sa zdokonaľovať v čnosti načúvania ľuďom. „Svätý František je symbolom pokory a pokora nikomu nezaškodí. A ja by som chcel ešte vo väčšej pokore načúvať svojim veriacim; teda viac počúvať než rozprávať.“

Humenské farnosti držia spolu
Už sme spomenuli budovanie celomestského spoločenstva. Humenskí veriaci absolvovali 9. novembra spoločnú púť k blahoslavenej Anne Kolesárovej do Vysokej nad Uhom. Nejde však o ojedinelú aktivitu v rámci troch farností, ktoré už niekoľko rokov patria do jedného dekanátu.

„Tento školský rok so sebou priniesol i mládežnícky program na celomestskej úrovni. Ide o spoločné slávenie Eucharistie za účasti birmovancov a mládeže z Humenného a okolia. Stretnutie sa koná vždy v inej mestskej farnosti. Dvanásteho decembra sa mládeži v Kostole Všetkých svätých prihovorí kňaz Imrich Degro na tému Mladí a pokušenie dneška,“ pozýva František Mariňák.

Podľa jeho slov sa obrovskej odozve teší celomestská krížová cesta na Veľký piatok: „Ľudia sa tešia, keď vidia troch humenských farárov ísť pekne spolu až na Kalváriu, niektorým od dojatia vyhŕknu slzy, lebo tvrdia, že toto už dlho nevideli. A my sme radi spolu – ako kňazi i s našimi veriacimi.“

Rekonštrukcia sa skončila zabíjačkovými hodmi
Od začiatku augusta do konca októbra prešiel Kostol Všetkých svätých rozsiahlou rekonštrukciou. Zrekonštruovaný chrám prišiel požehnať na odpustovú slávnosť Všetkých svätých 1. novembra košický pomocný biskup Marek Forgáč, ktorý tam kedysi pôsobil ako kaplán.

„Bolo vidno, že sa teší, že sa humenským veriacim podarilo spraviť takéto požehnané dielo.“ Humenský dekan spolu so svojimi kaplánmi sa všetkým veriacim, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhali pri rekonštrukcii chrámu, odmenil v sobotu 23. novembra slávnostnou svätou omšou a zabíjačkovými hodmi na farskom dvore. Klobásy, steaky, jaternice rozvoniavali do diaľky. K tomu kofola či pivo, ale i káva a závin. Desiatky dobrých ľudí vytvorili v ten deň vo farskej záhrade jednu veľkú rodinu.

Keď sa pýtame, prečo bola nutná rozsiahla rekonštrukcia chrámu, František Mariňák vysvetľuje: „Aj pri kostole je to ako pri rodinnom dome či byte; každý gazda doma pozerá, či sú veci v poriadku, čo treba opraviť, upraviť, vymeniť. Išlo nám hlavne o to, aby priestor vnútri kostola bol znovu reprezentatívny a dôstojný na slávenie Eucharistie.

Keďže steny už neboli biele, ale sivé až čierne od radiátorov, chceli sme najprv pristúpiť iba k vymaľovaniu interiéru. V pôvodnom pláne totiž vôbec nebola taká veľká rekonštrukcia. No potom sme začali uvažovať aj o ďalších možnostiach opravy chrámu a veci sa nabaľovali. Vedeli sme, že keď chceme maľovať, musíme zatvoriť kostol.

Z toho vyplynulo, že keď bude chrám zatvorený, mohli by sme spraviť aj nové kúrenie. Rozmýšľali sme o vyhrievacích paneloch do lavíc, ale po porade s liturgickou komisiou sme sa rozhodli pre podlahové kúrenie. To však znamenalo vyššiu položku, a tak sme túto otázku museli riešiť s farskou radou.

Spoločne sme sa rozhodli, že ideme do toho. Interiér kostola sme chceli trošku zodvihnúť, lebo je na úrovni cesty a keby prišla veľká voda, hrozilo by nebezpečenstvo zaplavenia. Zodvihnutím podlahy by sme však potlačili niektoré historické artefakty výzdoby kostola, a tak po konzultácii s pamiatkovým úradom sme vybrali podlahu do hĺbky 35 centimetrov. Okrem podlahového vykurovania sme potom spravili nové elektrické rozvody a v kostole pribudli nové svetlá aj ozvučenie.“

František Mariňák prezrádza, že plánujú doriešiť ešte jeden veľmi dôležitý detail. „V presbytériu sa nachádzal veľmi veľký obetný stôl. Najvzácnejšia na tomto obetnom stole z pohľadu pamiatkarov bola stredná časť, ktorú sme aplikovali pod oltár. A tak sa presbytérium vizuálne zväčšilo a akoby sa roztvoril priestor na slávenie Eucharistie.

Teraz však máme iba ,prechodný´ obetný stôl aj s ambónou, takže v týchto dňoch oslovujem architektov, aby navrhli riešenie obetného stola a ambóny, ktoré by sa hodili do tohto gotického chrámu. Potom ich návrhy bude posudzovať liturgická komisia a pamiatkový úrad. V máji-júni by sme veľmi radi konsekrovali nový obetný stôl, čo by bolo definitívne zavŕšenie rekonštrukcie.“

Na otázku, ako hodnotí obdobie rekonštrukcie, humenský dekan úprimne odpovedá: „Tie tri mesiace boli ozaj ťažké. Povedal som to aj v záverečnom príhovore na odpustovej slávnosti Všetkých svätých. Zaspával som aj vstával s myšlienkou na rekonštrukciu. Viac som bol robotníkom či účtovníkom a všetkým možným než kňazom, aj keď som sa usiloval pastoračné povinnosti nezanedbávať. No musel som byť osobne prítomný pri rekonštrukčných prácach každý deň, lebo všetci - firmy i brigádnici - čakali styčného dôstojníka, ktorý to celé bude manažovať a bude mať o všetkom prehľad.“

Kňazi z farnosti Všetkých svätých už niekoľko mesiacov pred rekonštrukciou pozývali a prosili veriacich, aby toto dielo podporili modlitbami, obetami, finančne i osobne – fyzicky a manuálne. Dokázali Humenčania, že tvoria spoločenstvo aj pri rekonštrukcii?

„Pravdaže, dokázali. No najskôr som zisťoval, či by sa vôbec dalo pustiť do takého veľkého projektu – a dnes môžem povedať: áno, dalo. Keď som prišiel v roku 2012 do Humenného, postupne som sa zbližoval s veriacimi, budovali sme obojstranné vzťahy a spoznávali sa. Vytvorila sa aj skupina starších mužov, ktorí sú ochotní kedykoľvek pomôcť a ktorí významne pomáhali pri tejto rekonštrukcii.“

Vďaka patrí veriacim
Veriaci reagujú na zrekonštruovaný chrám nadmieru pozitívne. „Zatiaľ som nepočul nič zlé, všetci si to chvália. Prichádzajú ďakovné a povzbudzujúce listy či e-maily, ľudia ma zastavujú na ulici, že mi gratulujú, ale to nebolo o mne, že by som sa ja chcel prezentovať; to nie je o nás ako kňazoch, ale táto rekonštrukcia je dielom našich veriacich, oni si to vlastne spravili sami pre seba.

A bez ich pomoci – bez ich iniciatívy, modlitieb, ale ani bez ich finančnej či brigádnickej pomoci – veď tí chlapi tu dokopy dobrovoľne odpracovali tisícky hodín – by sme nezmohli nič. Bez toho by sme dnes neboli tam, kde sme, a kostol by nebol v takom peknom stave, v akom teraz je. Ľudia cítia vďačnosť voči mne, že som sa do toho pustil, ale na prvom mieste ja musím cítiť vďačnosť voči nim, lebo oni to všetko odpracovali a odmodlili.

Humenskí veriaci si chrám opravili pre seba – ja ako kňaz tu o rok už nemusím byť, ale oni tu zostanú; a je to ich kostol, ich miesto na slávenie Eucharistie. Som vďačný Bohu, že naši veriaci nevnímajú svoj život v Humennom iba tak, že majú bydlisko na Kudlovskej či inej ulici s presným popisným číslom domu, ale že ich bydlisko je aj tu, v tomto Kostole Všetkých svätých.“