Iba informácie nás nezachránia

Román Raya Bradburyho (1920 - 2012) 451 stupňov Fahrenheita vykresľuje spoločnosť, v ktorej zločinom je vlastniť a čítať knihy. Zazneli v ňom aj tieto slová: „Dajte ľuďom milión informácií, nech majú pocit, že všetko vedia, a nenechajte ich myslieť.“

Nezdá sa vám to povedomé? Ľudia akoby prestávali premýšľať. Je pre nich príjemnejšie a najmä pohodlnejšie deň čo deň absorbovať často prekrútené pohľady a postoje. Počúvame: „Veď o tom hovorili v XY nemenovanej televízii.“

Čo na tom, že spôsob informovania aj dôvody výberu špecifických správ môžu byť subjektívne, ovplyvnené pohľadom redaktora, dokonca vlastníka média. 
Veľmi sme túžili mať slobodu výberu a prístupu k pravdivým informáciám.

No akoby sme sa zľakli, že to, čo hľadáme, nemusí nám byť po chuti. Jedným z dôvodov je, že aj samotný prebytok informácií môže zabraňovať v analytickom myslení. 

Pasívne prijímanie informácií z médií, sem–tam okorenené lacnými seriálmi, je hotovou katastrofou pre ľudský mozog. Tvrdia to viacerí odborníci.

Na mladšie ročníky podobne pôsobí jednoduché objavovanie „pravdy“ prostredníctvom internetového vyhľadávača. Po pár kliknutiach už im je všetko jasné. Málokto si urobí brainstorming (kreatívne generovanie) príčin, dôvodov či stimulov, ktoré mohli ovplyvniť výsledok.

A už vôbec nepomyslia, že čokoľvek človek získa jednoducho, často nemá patričnú hĺbku. 

Reflexia vlastného života

 
V lifestylových plátkoch sa zaujímame o kabinetné „celebrity“ a stratili sme záujem o konzistentné a koherentné osobnosti. Značné percento populácie si skôr prepne na mydlovú operu, ktorá nastolí porovnávanie s televíznymi postavami.

Uistia nás, že nie sme na tom až tak zle, a po preklopení do nášho života si mnohé veci vieme ospravedlniť. A to je oveľa príjemnejšie, ako postaviť sa pravde čelom.

U mladých zase virtuálny svet hier a inscenovaných situácií znižuje prah citlivosti pre realitu. Stávajú sa arogantnejšími a vulgárnejšími. Provokačné exemplifikačné modely sú ľahšie osvojiteľné ako tvrdá práca na charakterových vlastnostiach, ktorými by sa mohli pripodobniť skutočným osobnostiam.
A navyše si nemusia trápiť svedomie.

Ľudia v svojich prejavoch správania dnes čoraz zriedkavejšie používajú to, čo by sme mohli označiť ako noblesu. Tým sa nedá povedať, že je to úplne stratené alebo v minulosti nič horšie nebolo.

V spoločnosti vždy boli exemplárne príklady hodné nasledovania a rovnako zavrhnutia. No v atmosfére hedonizmu si primárne všímame skôr tých druhých.

Médiám lepšie vynášajú hororové či škandalózne príbehy ako správy o pozitívnych skutkoch nezištnej lásky. I keď niekedy aj to sa dá komerčne predať. To je však potom veľmi úbohé a najmä neúprimné. 


Prepnime na istotu

 

Čím ďalej, tým väčšmi sa ukazujú ako pravdivé slová: „Skúsenosť predchádzajúcej generácie môže pôsobiť na charakter a správanie jedinca tak výrazne, že sa prejaví viac ako geneotyp človeka“ (Honzák, Všichni žijem v blázninci, 2018).

Hoci svoju rolu zohrávajú aj individuálne prežité skúsenosti, zdá sa, že tieto slová sa nás veľmi dotýkajú. 

I keď sa v minulosti i dnes mocní sveta snažia vymaľovať obraz s názvom Raj bez Boha, je to scestné. Boh nám prináša do života situácie, pri ktorých treba ukázať, ako mu veríme. Je to neustály zápas v nás.

Nestačí veriť len v Boha, ale treba veriť Bohu. A na to nám iba informácie a vedomosti v akomkoľvek množstve stačiť nebudú.

Aj tí, čo si privlastňujú označenie veriaci, neberú do rúk najhodnovernejšie informácie z overeného zdroja. Prečo si nedať pauzu od informačných zdrojov materiálneho sveta a ponoriť sa do pravdivosti Svätého písma?

Tým nechceme povedať, aby sme sa nezaujímali o dianie okolo nás, ale naučme sa najskôr prepnúť na vlny Božieho slova. Vypnime aspoň raz do týždňa hlavné správy.

Vypustime túžbu vedieť hneď a teraz. Ak to urobíme, potom iste správne pochopíme aj informácie z domova i zo sveta. To už nebude len individuálny pocit, že vlastníme „múdrosť“ sveta. Začneme totiž myslieť.