Ideál potrebujeme, perfekcionizmus unavuje

Všeobecná predstava a túžba po dokonalosti, vysnívaná optimálnosť, ukážkový obraz človeka prežívajúceho a konajúceho. Dá sa to nazvať ideál? Skôr môže ísť o pestovaný perfekcionizmus.

Peter Slovák 05.04.2021
Ideál potrebujeme, perfekcionizmus unavuje

Ježiš Kristus je ideál hodný nasledovania. Ilustračná snímka: Peter Slovák

Náhľad správných hodnôt a žiaducich osobnostných vlastností kresťania často spájajú so životom svätcov či mystikov. Bezchybní však ani oni určite neboli.

Veľkonočný Boží dar spásy nás vyzýva, aby sme sa o ideál v každom prípade usilovali. Žeby bol ideál hodný nasledovania, musí byť realizovaný vo vnútornej slobode.

A perfekcionizmus človeka o vnútornú slobodu oberá. Nestotožňuje sa ani s úsilím o kresťanskú dokonalosť. Pri jeho uskutočňovaní sa totiž viac zaoberáme tým, čo si o nás, prípadne o našom správaní ľudia myslia. 
 

Ľudské konanie potrebuje ideál 
 

Rakúsky psychiater a výskumník v oblasti neuropsychiatrie Raphael Bonneli pri objasňovaní rozmeru osobnosti naznačil, že bez ideálu by sme boli stratení. Tak ako máme vrodený temperament, zároveň disponujeme aj charakterom, ktorý mierni nežiaduce správanie.

Svojím spôsobom sa tak profiluje očakávaný individuálny spôsob ľudského prejavu. Pri temperamente je to podobné ako s materinským jazykom. Napriek tomu, že sme schopní naučiť sa aj iné cudzie jazyky, v rečovom prejave ten materinský bude vždy „hrať prím“.

V tejto súvislosti je vhodné si uvedomiť, že naše slobodné rozhodnutia majú svoj pôvod v troch dimenziách. Charakter je to, čo nás robí slobodnými a šťastnými, pomáha nám sebauskutočňovať sa. Zabezpečuje vnútorný poriadok a sebakontrolu.

Druhou dimenziou je ľudská schopnosť spolupráce, čiže dispozícia vychádzať s druhými.

A tretí rozmer je sebatranscendencia, čo inými slovami znamená  schopnosť vnímať niečo, čo je „hore“, mimo našich zmyslov, a usilovať sa čosi vyššie aj dosiahnuť.

Pozitívne naplnenie týchto troch rozmerov uspôsobuje človeka v jeho konaní slobodným a ich pozitívny prienik môžeme považovať za ideál ľudskej existencie. 

Ak by sme sa dali prevalcovať perfekcionizmom, s najväčšou pravdepodobnosťou nebude dlho trvať a dôjde k nášmu vyhoreniu.

„Spočiatku nás môže viesť nielen k žalúdočným problémom alebo pocitom stiesnenosti, postupne dokonca až k bulímii či fibromyalgii (porucha vnímania bolesti), či chronickému únavovému syndrómu, prípadne nutkavým poruchám,“ naznačuje uznávaný psychiater.

Ľudské konanie sa jednoducho potrebuje nadchýnať ideálom, nie perfekcionizmom, ktorý „unavuje“.
 

Svätci nám radia
 

Aké sú teda východiská? Svätá Terézia z Avily (1515 – 1582) hovorí: „Je len jediná cesta k dokonalosti a tou je modlitba. Ak vás niekto vedie iným smerom, klame vás.“

V modlitbe sa dokážeme nielen upokojiť, ale zároveň aj prijať vlastné nedokonalosti a obmedzenia. Pričom nás nebude „mučiť“ upätosť na perfektný „look“ pred druhými. Doležité je, akí sme pred Bohom. 

Geniálny maliar a sochár Michelangelo Buonarroti (1475 – 1564) nám pripomína: „Maličkosťami sa dosahuje dokonalosť, ale dokonalosť nie je maličkosť.“ Stačí nám postupovať po krokoch. Neponáhľať sa, ale držať nastavenú líniu.

Svätá  Terézie z Lisieux (1873 – 1897) pridáva radu: „Nepoznám iný prostriedok na dosiahnutie dokonalosti ako lásku.“

Konštruktívnym spojením týchto rád máme ideál na dosah. V živote stačia drobnosti, no tie musia byť vykonané s láskou. Tak sa krok za krokom približujeme k ideálu a vyhneme sa zavádzajúcemu perfekcionizmu.

Lásku s pokorou na ceste za dokonalosťou odporúča aj sv. František Saleský (1567 – 1622). A aké je to jednoduché, tiež naznačuje taliansky svätec a misionár sv. Vincent Pallotti (1795 – 1850): „Dokonalosť spočíva vo vykonávaní všetkého, čo si vyžaduje moje povolanie a práca, s tým najčistejším úmyslom.“ Nemáme prečo váhať.