Ján Pavol II. na Slovensku

Posledné časy boli mimoriadne ťažké. V  Skutkoch apoštolov čítame, že „čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi, veľké množstvo mužov a žien“ (Sk 5, 14). A to aj napriek tomu, že sa viera na začiatku stretala s veľkými ťažkosťami a odporom. Cirkev bola už od počiatku vystavená tvrdým skúškam.

Možno povedať, že i na Slovensku v období skúšky „pribúdalo veriacich Pánovi, veľké množstvo mužov a žien“? Ťažko odpovedať s istotou na takúto otázku, pretože to uniká čisto ľudským meradlám.

Vráťme sa skôr v  mysli k Tomášovi, ktorý hoci bol apoštolom, bol „neveriaci“, ale po stretnutí so vzkrieseným Kristom sa stal jeho horlivým vyznávačom: „Pán môj a Boh môj!“

Vyznávač a apoštol, a to až do preliatia vlastnej krvi. Myseľ tu zalieta k toľkým ľuďom, ktorí aj na Slovensku vyznali po tieto roky svoju vieru, hoci sa tým vystavovali nebezpečenstvám. Biskupi, ktorí skončili vo väzeniach, ktorých uponižovali, trýznili a prekazili im vykonávať ich poslanie.

Kňazi, ktorých ohrozovali, napádali a obmedzovali vo vykonávaní kňazskej služby. Rehoľníci, ktorých vyhnali z kláštorov a zatvárali. Rehoľné sestry, ktoré násilím odlúčili od služby chudobným. Rodičia, ktorých donucovali obmedzovať kresťanskú výchovu svojich detí.

Deti, ktoré vychovávali k dvojkoľajnosti: a jej prvým prejavom bolo popieranie Boha. Toľkí, toľkí, čo trpeli za svoju vieru! Krv mučeníkov bola vždy semenom nových kresťanov. Táto zásada platí dnes ako včera a vzkriesený Ježiš Kristus nám to pripomína. Duch Boží vás nikdy neopustil.

Bol vždy s týmto Božím ľudom, ktorý žije na Slovensku, bol pri mládeži a pomáhal jej, viedol rehoľníkov a rehoľné sestry pri výchove novicov a noviciek, sprevádzal bohoslovcov v ich príprave na kňazstvo, oduševňoval mnohých apoštolov a mnohé duchovné hnutia, čo pracovali v skrytosti. A výpočet by mohol ešte pokračovať. Nech je za to všetko Pán Boh pochválený!

(Úryvok z homílie pápeža Jána Pavla II. Pri svätej omši vo Vajnoroch 22. 4. 1990)

Môže človek prijať pravdu o jestvovaní neviditeľného Boha? To je stále aktuálna otázka, zvlášť naliehavá v časoch, keď sa ateizmus stal programom verejného života, výchovy a masových komunikačných prostriedkov. Vtedy sa musí človek znova a ešte hlbšie zamyslieť nad otázkou jestvovania Boha.

Musí znova prejsť rozumovým uvažovaním, o ktorom hovorí v Novom zákone List svätého apoštola Pavla Rimanom: „Veď to, čo je v ňom (v Bohu) neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1, 20).

Človek môže dospieť k poznaniu neviditeľného Stvoriteľa pozorovaním viditeľného stvorenia. Starozákonná Kniha múdrosti ohlasuje tú istú pravdu, keď robí výčitky ľuďom, „ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na jeho diela“ (Múd 13, 1).

Dnešnému človeku sa niekedy stáva, že diela stvorenia a ešte viac diela vytvorené jeho rukami namiesto toho, aby mu pomáhali v  tomto výstupe k Stvoriteľovi, prekážajú mu v ňom, privádzajú ho k naviazanosti iba na pozemské dobrá a spôsobujú, že zabúda na Boha: Žijeme, ako keby Boh nejestvoval.

Toto nebezpečenstvo hrozí predovšetkým bohatej a sekularizovanej spoločnosti. Proti všetkým formám starého i  nového ateizmu stojí Kristus, ktorý dáva najvernejšie svedectvo o Bohu ako Otcovi: Otcovi, ktorý tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (porov. Jn 3, 16).

Mariánske svätyne sú miesta, kde sa Kristovo svedectvo stáva mimoriadne účinným. Istotne mnohí synovia a dcéry Slovenska vďačia tejto levočskej svätyni za to, že sa pravda o Bohu a viera v neho zachovali živé v ich srdciach.

Preto treba, aby sme tu spolu s Božou Matkou predniesli vznešený hymnus chvály, ktorý spieva celá Cirkev každý deň: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi (...) lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja“ (Lk 1, 46 – 50).

Ak všetky pokolenia blahoslavia Máriu, blahoslavenie jej osoby sa vždy mení na oslavný hymnus na Stvoriteľa. Mária je najkrajšie stvorenie, aké vôbec žilo na zemi. Ak ohlasujú Božiu slávu všetky stvorenia, o čo viac ju ohlasuje tá, ktorú Cirkev nazýva Kráľovná neba i zeme.

Prostredníctvom nej, jej ústami a jej srdcom ohlasuje Božiu slávu celé stvorenie. Jej chválospev je Magnifikat. A tu v Levoči, ako aj v Šaštíne spieva tento chválospev celé Slovensko.

Toto je miesto, kde možno „čerpať vodu z prameňov spásy“ (Iz 12, 3). Toto je miesto, kde sa môžete duchovne znovuzrodiť. Sem prichádzate obnovovať svoju lásku k  Bohu a k ľuďom.

(Úryvok z homílie svätého Jána Pavla II. Pri svätej omši na Mariánskej hore v Levoči 3. 7. 1995)

Už onedlho vaša krajina vstúpi ako plnohodnotný člen do spoločenstva európskych národov. Milovaní, prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Neuspokojte sa iba hľadaním ekonomických výhod. Veľké bohatstvo, vskutku, môže vyvolať aj veľkú chudobu.

Iba budovaním spoločnosti, ktorá napriek obetiam a ťažkostiam rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a rastu osoby, hľadá spoločné dobro a je pozorná na potreby najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch a blahodarnú pre všetkých.

(Úryvok z príhovoru Jána Pavla II. Po prílete na Slovensko, Bratislava 11. 9. 2003)

Vznešený Kristov kríž, ktorý oslavujem túto septembrovú nedeľu, je pravý strom života a kráľovský trón ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána, schodmi do raja, spájajúcimi nebo a zem.

Všetci kresťania, poznačení pečaťou Svätého kríža, verejne vyhlasujú svoju príslušnosť k  nemu, ktorý zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie. Ale zvláštnym spôsobom boli poznačení tajomstvom kríža mučeníci a svedkovia viery, ktorí dostali milosť trpieť za Krista a za neho zomrieť.

Veľmi sa teším, že môžem dnes spolu s vami oslavovať silu a múdrosť kríža v živote a v smrti biskupa Vasiľa Hopka a sestry Zdenky Schelingovej.

Ich svietiaca prítomnosť v pamäti slovenského národa nech bude pre všetkých príkladom a povzbudením byť vernými svedkami evanjelia, ktoré sme dostali, krstu, ktorý sme prijali, a Eucharistie, ktorú slávime ako pamiatku na slávne utrpenie Pána.

(Úryvok z príhovoru pápeža Jána Pavla II. V bratislavskej Petržalke 14. 9. 2003)