Janu z Arku si Boh vyvolil, aby oslobodila svoju krajinu

Jana z Arku sa narodila niekedy v roku 1412. Pochádzala z obce Domrémy na východe Francúzska a vyrastala v rodine, ktorá bola relatívne dobre zaistená. Zrejme však nemala žiadne vzdelanie, traduje sa, že nevedela čítať ani písať. Na svoje budúce poslanie tak nemala potrebné predpoklady. V svojich trinástich rokoch však začala počúvať nebeské hlasy, ktoré ju vyzývali zachrániť Francúzsko spod anglickej nadvlády. Hlasy pripisovala archanjelovi Michalovi, svätej Kataríne a svätej Markéte.

„V roku 1429, keď mala asi 17 rokov, sa na ich základe rozhodla naplniť svoje poslanie, to znamená vyhnať Angličanov zo svojej krajiny. S pomocou svojho strýka sa skutočne dostala k miestnemu správcovi do Vaucouleurs a tým začal jej príbeh,“ približuje pre KN Drahomír Suchánek z Ústavu svetových dejín na Univerzite Karlovej v Prahe.

Tínedžerka na čele vojska

Francúzsko sa v tej dobe nachádzalo v kritickej situácii. Angličania zabrali severnú časť krajiny a kontrolovali väčšinu veľkých miest. Navyše v roku 1420 uzavreli so slabým a chorým kráľom Karolom VI. veľmi výhodnú dohodu. „Podľa nej si mal anglický kráľ Henrich V. vziať za manželku francúzsku princeznú Katarínu a ich potomok sa mal stať vládcom na oboch stranách Lamanšského prielivu. Naopak, vtedajší dauphin (následník trónu) Karol bol z nástupníctva vylúčený,“ hovorí český historik. Francúzsku hrozil i pád jedného z posledných kľúčových oporných bodov, mesta Orleáns.

Práve záchrana Orléansu bola prvým poslaním Jany z Arku. Touto úlohou ju poveril dauphin Karol, ktorého presvedčilo Janino svedectvo o nebeských hlasoch. Mladej dievčine zveril svoje vojsko. Jana si vraj pri vstupe do armády ostrihala vlasy, aby splynula s mužskými bojovníkmi a zachovala si tak čistotu. A keď sa postavila na čelo armády, vyhnala z nej prostitútky a od vojakov žiadala vykonať si svätú spoveď. „Svoju vojenskú aktivitu vnímala v úzkom previazaní s náboženským nadšením a minimálne v prvej fáze o tom dokázala presvedčiť i svoje okolie. V tomto zmysle je popularita, ktorej sa tešila medzi ostrieľanými vojakmi, tým najzaujímavejším na celom príbehu,“ poznamenáva Drahomír Suchánek.

Dobyvačné ťaženie

Jane sa na čele vojska podarilo zachrániť Orléans. Poddali sa jej aj veľké mestá Auxerre, Troyes a Châlons, až nakoniec prišla do Remeša, kde bol 17. júla 1429 dauphin Karol korunovaný za kráľa Karola VII. Otázkou je, ako Jana pri dobýjaní vnímala zabíjanie Angličanov. „To je, samozrejme, v dnešnej dobe zložitá otázka. Možno na naplnenie bohumilého cieľa použiť násilie a preliať krv? A je mysliteľné, aby Boh podporoval jeden národ proti druhému? Jana však o svojom poslaní nepochybovala a na Angličanov pozerala ako na agresorov, ktorí okupujú jej krajinu. Verila, že ju Boh vyvolil, aby svoju krajinu oslobodila, a pokiaľ na to bude potrebná vojna, tak bude bojovať,“ vysvetľuje český historik. Zároveň však pripomína, že podľa tradície Jana skôr povzbudzovala svojich vojakov, ako aktívne bojovala.

Korunováciou dauphina Karola však Janino úsilie neskončilo. Verná Božiemu poslaniu videla jedinú možnosť vo francúzskom víťazstve. S Angličanmi príliš vyjednávať nechcela, naopak, stále ich vyzývala k tomu, aby sa poddali. Víťazstvá však vystriedali neúspechy. Jane sa nepodarilo dobyť Paríž a aj kráľova podpora už nebola taká významná. Pri dobývaní Compiègne bez priamej výpomoci kráľovského vojska navyše padla do burgundského zajatia. Burgunďania Janu predali Angličanom a tí ju odviedli do Rouenu, kde ju súdili ako čarodejnicu a kacírku.

Zmanipulovaný proces

Oficiálne dôvody súdneho procesu zhrnovala žaloba, ktorá obsahovala dvanásť hlavných bodov a ktorá mala jediný cieľ – preukázať, že všetko je dielo diabla a nie Boha. „Janine zjavenia mali byť od diabla, počúvanie hlasov mala byť modloslužba, opustenie rodičov neposlušnosť, odporovanie Cirkvi rozkolníctvo a podobne,“ približuje Drahomír Suchánek. Ako však dodáva, nemožno pochybovať o tom, že sudcovia sledovali najmä politický cieľ, ktorým bolo spochybnenie legitimity prednedávnom korunovaného kráľa Karola VII. „Verili, že ak sa im podarí preukázať Janino nečisté a bezbožné konanie, tieň podozrenia padne i na ,jej‘ kráľa. Svoju rolu isto zohrala i Janina nepoddajnosť, mizogýnia cirkevných sudcov a anglický nátlak.“

Proces viedol francúzsky biskup Pierre Cauchon, ktorý mal však blízko k burgundskej strane. Takisto rešpektoval nové proanglické rozloženie síl, ktoré sám pomáhal vyjednať. Aj preto podľa Drahomíra Suchánka nemohol byť nestranným sudcom, pretože politické zmeny sa ho bezprostredne týkali. „Janu od začiatku vnímal ako podvodníčku a podľa toho prebiehal i celý proces. Biskup však nemohol zásadne ovplyvniť postoje tých cirkevných predstaviteľov, ktorí s Janou predtým spolupracovali a ktorí sa rozhodli i pod jej vplyvom podporiť Karola VII. Proces vnímali ako zmanipulovaný a Janu ako obeť.“

Jana bola nakoniec odsúdená a 30. mája 1431 vo veku 19 rokov upálená na rouenskom námestí. Kráľ Karol VII. jej na pomoc neprišiel, i keď je podľa Drahomíra Suchánka sporné, či by Angličania pristúpili na vykúpenie Jany zo zajatia. Karol VII. však neskôr podporil proces rehabilitácie, ktorý mal Janu očistiť od obvinení z čarodejníctva.

Cirkev ju rehabilitovala

Ako sa na Janu z Arku pozerali vtedajší predstavitelia Apoštolského stolca? „Svätá stolica sa snažila po väčšinu storočnej vojny vystupovať ako nezávislá a neutrálna autorita. A ani Janino pôsobenie či súdny proces na tom nič nezmenili,“ hovorí historik z Univerzity Karlovej. Jana sa síce počas súdneho procesu snažila odvolať k pápežovi do Ríma, ale neuspela. „Až v roku 1455 pápež Kalixt III. inicioval nový súdny proces, ktorý Janu rehabilitoval a predchádzajúci rozsudok zrušil pre korupciu, podvod a zastrašovanie obvinenej,“ približuje Drahomír Suchánek.

Cirkev Janu takmer 500 rokov po jej smrti najskôr blahorečila a neskôr i svätorečila. Toto vzdanie úcty má podľa slov historika z Ústavu svetových dejín aj inú rovinu ako iba oslávenie záchrankyne Francúzska, nazývanej tiež Panna Orleánska. „Mimo všeobecného presvedčenia o Janinej nevine a svätosti hrali dôležitú rolu i komplikované vzťahy medzi Apoštolským stolcom a Francúzskom. Beatifikačný proces bol otvorený za pontifikátu pápeža Leva XIII. (1878 – 1903), ktorý sa snažil o zlepšenie vzťahov medzi Katolíckou cirkvou a republikánskou vládou. Blahorečenie (18. apríla 1909) však prebehlo až za jeho nástupcu Pia X. (1903 – 1914) v odlišnej atmosfére násilnej rozluky Cirkvi od štátu vo Francúzsku, ktorá prebehla v roku 1905,“ pripomína Drahomír Suchánek.

Jana mohla ako národná svätica tvoriť symbol spojenia katolicizmu a francúzskych národných záujmov. V podobnom duchu sa niesol aj proces svätorečenia, i keď pod silným dojmom práve skončenej svetovej vojny. „Francúzi vnímali v tomto kontexte Janino svätorečenie (16. mája 1920) ako súčasť svojho statočného a úspešného boja proti Nemecku. Samotný proces svätorečenia sa však rozbehol ešte pred vypuknutím vojny a skôr sa niesol vo všeobecnom duchu úcty k tejto dievčine,“ hovorí český historik.

Dodáva, že po procesnej stránke boli zachované všetky potrebné kánonické náležitosti. Vyšetrovanie potvrdilo Janine hrdinské cnosti a tri zázraky ako pri beatifikácii, tak pri kanonizácii. Čiastkovým problémom bola iba absencia ostatkov, čo však v tomto prípade nemohlo zastaviť úspešné zavŕšenie procesu.