Jazyk Katolíckych novín prešiel mnohými podobami

Katolícke noviny oslavujú 170 rokov (X.)

Neobyčajne ťažký zápas o definitívne prijatie a udomácnenie jednotnej, celonárodnej spisovnej slovenčiny v 50. rokoch 19. storočia úzko súvisí s národnouvedomovacím procesom Slovákov, ako aj so spoločenskými a s politickými aktivitami slovenských vzdelancov.

Zuzana Lopatková 04.09.2019
Jazyk Katolíckych novín prešiel mnohými podobami

Reprofoto: slovakiana.sk

Počiatočná nejednotnosť v používaní spisovného slovenského jazyka sa odrážala aj na stránkach periodickej tlače. Spočiatku slovenskú tlač poznačila najmä dohoda slovenských katolíkov a evanjelikov na zasadnutí spolku Tatrín v Čachticiach 10. augusta 1847. Ich predstavitelia sa formálne dohodli na používaní spoločnej spisovnej, štúrovcami kodifikovanej reči. 

Pešťbudín centrom šírenia spisovnej slovenčiny

Ján Palárik, Andrej Radlinský a Jozef Karol Viktorín – predstavitelia slovenskej katolíckej inteligencie po revolučnej a generačnej výmene, pôsobili v Pešťbudíne. Keďže podporovali novú kodifikovanú formu štúrovskej slovenčiny podľa hodžovsko-hattalovskej reformy, Pešťbudín sa stáva v tomto období aj významným centrom šírenia spisovnej slovenčiny.

Od 7. novembra 1849 tam však začali ako týždenník pre Slovákov vychádzať Katolícke noviny pre obecný ľud s biblickým podtitulom Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle v takzvanej staroslovenčine - čiastočne poslovenčenej češtine s výraznými znakmi bernolákovčiny. V roku 1851 už Katolícke noviny vychádzali v spisovnej slovenčine podľa hodžovsko-hattalovskej reformy.  

Spisovná slovenčina s prekážkami

Ku kodifikácii jednotnej spisovnej slovenčiny viedla neľahká cesta, rovnako aj podmienky jej definitívneho prijatia a udomácňovania.

Kým v 40. rokoch 19. storočia bola hlavnou prekážkou jej rozvoja maďarizácia a nejednotnosť Slovákov na báze spisovného jazyka, v 50. rokoch zápasila s rozmachom staroslovenčiny, nanútenej viedenskou vládou na radu Jána Kollára. Na území dnešného Slovenska platilo vládne nariadenie o staroslovenčine ako úradnom a vyučovacom jazyku.

Jazykový chaos sa tak v polovici 19. storočia na Slovensku stále prehlboval. Používala sa bernolákovčina vo viacerých variantoch, vládna staroslovenčina, evanjelici používali biblickú, ale aj modernú češtinu, mladší sa pridržiavali štúrovskej slovenčiny, skupina mladých katolíkov uviedla do života opravenú slovenčinu. 

Hodžovsko-hattalovská reforma

Keď v júli 1851 Ján Palárik na stránkach Slovenských pohľadov vyzval na jazykové zjednotenie na báze štúrovskej slovenčiny, vyvolalo to kladný ohlas v radoch štúrovcov aj mladej katolíckej inteligencie.

V októbri 1851 sa v Bratislave stretli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža za evanjelikov a Andrej Radlinský, Štefan Závodník, Ján Palárik a Martin Hattala za katolíkov. Dohodli sa na zásadách novej slovenčiny postavenej na etymologickom princípe. Táto opravená slovenčina vošla do histórie ako hodžovsko-hattalovská reforma spisovnej slovenčiny a oficiálne platila od 1. januára 1852.

Dielo filológa Martina Hattalu z roku 1852 Krátka mluvnica slovenská sa stalo základom novej modernej slovenčiny. Ján Palárik na stránkach Katolíckych novín oslavuje rozhodnutie o celonárodnom prijatí spisovnej slovenčiny, vysvetľuje ho ako historický krok a záslužný Hattalov počin: „Bernolák bol thesis, Štúr antithesis a Hattala dľa môjho domnenia je synthesis v literatúre našej.“ 

Jazyk novín závisel od vydavateľov

Vládne nariadenie používať staroslovenčinu sa však nevzťahovalo na noviny, časopisy a knihy, ktoré vláda priamo nefinancovala; tie mohli byť aj naďalej tlačené v jazyku podľa želania vydavateľa. A tak v roku 1852 vychádzali v opravenej slovenčine Katolícke noviny, Cyrill a Method, Hurbanove Slovenské pohľady, Radlinského Poklady kazateľského rečníctva a podobne.

Šimon Klempa si Hattalove zásady osvojil ešte pred bratislavskou schôdzkou a od začiatku roka 1851 vydával v tejto norme aj Katolícke noviny. Ako sa píše priamo na stránkach Katolíckych novín v ich 18. čísle: „Z hodnoverného prameňa slišíme, že v tomto spósobu písania, jaký sa teraz v našich Katolíckych Novinách pre obecný ľud užíva, zjednotili sa všetci najhlavnejší spisovatelia na Slovensku. Táto hodnoverná správa zjednotenia sa Slovákov v pravopise dľa Hattalovej gramatiky opravenom, všetkým ďalším hádkam so Staroslovákmi koniec urobí.“ 

 Aká náročná bola vtedy jazyková situácia, vidíme aj z toho, ako sa jazyková roztrieštenosť prejavovala na stránkach Katolíckych novín. Tie mali už od začiatku roka 1853 na želanie Spolku sv. Štefana v Pešti vychádzať opäť v staroslovenčine. Želaniu Spolku sa však redaktor Ján Palárik, ktorý prevzal ich redigovanie v roku 1852, nepodriadil. Odvolával sa pritom na výsledky ankety, podľa ktorej si čitatelia želali, aby Katolícke noviny vychádzali v opravenej slovenčine.

Konečná podoba spisovného jazyka

Od začiatku roka 1857 prevzal od Jána Palárika financovanie a vydávanie časopisu Cyrill a Method Andrej Radlinský, ktorý ho spojil s Katolíckymi novinami (tie prevzal v roku 1855). Nový časopis začal vychádzať pod názvom Cyrill a Method: Katolícke noviny pre Cirkev, dom a školu.

Noví predplatitelia pribúdali najmä z radov učiteľstva, a to vďaka zvýšenej pozornosti výchovným a vyučovacím problémom základného školstva na Slovensku. Andrej Radlinský si takto pripravoval a rozširoval základňu budúceho členstva Matice slovenskej i Spolku sv. Vojtecha s pozitívnym vzťahom k spisovnej slovenčine.

Kríza ohľadom spisovnej slovenčiny bola definitívne prekonaná na valnom zhromaždení Matice slovenskej v auguste 1864, keď sa schválilo rozhodnutie, že všetky matičné vydania budú publikované v prijatej slovenčine. 

V tomto období formovania spolkovej činnosti Slovákov tak práve aktivity Andreja Radlinského v podobe vydávania časopisov a ďalšej vydavateľskej činnosti vyčistili cestu k definitívnemu prijatiu a udomácňovaniu opravenej spisovnej slovenčiny, ku ktorej širokému uplatneniu a rozvoju prišlo práve na pôde týchto spolkov.

Teda aj Katolícke noviny, ich redaktori a autori, prispeli k jej obrane a poskytli platformu pre uplatňovanie spisovného jazyka ako najvlastnejšieho prostriedku na realizáciu duchovného a kultúrneho napredovania slovenského národa.

Tieto silné korene už nevyvrátila ani ďalšia maďarizácia, ani nové problémy, ktoré stáli pred predstaviteľmi slovenského národného a politického života do rozpadu monarchie v roku 1918.