Je to ako pozvanie na rande

Snímka: archív Moniky Farkašovej

MONIKA FARKAŠOVÁ, sestra Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul

Pri rozhodovaní som v sebe pozorovala dve túžby. Jednu po rodine, manželovi, deťoch, druhú po „niečom viac“. Bola to túžba po službe iným. Až neskôr som zažila, že Boh ma nemiluje len pre moju službu druhým. Miluje ma pre mňa samotnú.

A prežitie tejto skúsenosti posunulo môj vzťah s Bohom do osobnejšej roviny. Služba druhým je pre mňa dar, prostredníctvom ktorého môžem dávať, ale aj prijímať Božiu lásku.

Odvtedy viem, že celým mojím životom sa tiahne „niť“ Božej lásky, jeho pôsobenia. Zasvätený život je plný dynamiky. Je to cesta s Bohom, ktorý ma vie prekvapiť.

Snímka: Erika Litváková

IVAN KŇAZE, národný riaditeľ Pápežských misijných diel

Kňazskou vysviackou som zasvätil celý svoj život Bohu. Vymenili sme si s Bohom akoby dary – Boh mi dal dar kňazstva a ja jemu svoje srdce. Boh mi dal dar času a ja sa snažím napĺňať ho v službe iným.

S ťažkosťami, so svojimi zlyhaniami, hriechmi a nedokonalosťou zostávam verný tomuto zasväteniu. Je to neustále rozhodovanie v ťažkostiach a následne neskutočná krása, ktorou ma Boh obohacuje.

Mnohé chvíle strávené spolu s ľuďmi vo farnostiach a v službe pre misijné diela sú také krásne, že sa mi o nich ani len nesnívalo. Som šťastný a moja misia ma veľmi baví.

Snímka: archív sr. Oľgy

SESTRA OĽGA, karmelitánka Dieťaťa Ježiša

Prečo som sa rozhodla pre zasvätený život? Pretože som nemohla inak. Nie v tom zmysle, že som nebola slobodná v rozhodovaní alebo nemala „iné možnosti“.

Nemohla som inak, pretože po viacročnom hľadaní, bojovaní (najmä so sebou) a postupnom poznávaní Božej lásky by som šla sama proti sebe. Keď po dlhom kráčaní s veľkou otázkou nájdete konečne veľkú odpoveď, nebolo by hlúpe hodiť ju za hlavu?

Dodnes neviem, prečo si Pán pozval práve mňa, keď bolo toľko „lepších“... To je zase jeho slobodná vôľa. A tajomstvo. Zasvätený život pre mňa znamená dar. Pre Cirkev, pre svet a pre mňa samu.

Snímka: archív –SJ–

STANISLAV JALOVIAR, rehoľný brat bosých karmelitánov

O zasvätenom živote som vedome nikdy nerozmýšľal. Oveľa podstatnejšia bola pre mňa rodinná atmosféra, ktorá spájala vieru v Boha s praktickou láskou k blížnemu.

V podstate až do 26. roku života som musel zápasiť o prekonanie duševného hendikepu, ako pamiatky po veľmi nepríjemných skúsenostiach ešte zo základnej školy.

Najprv som skúšal rôzne druhy odbornej pomoci, ale tie mali iba minimálny vplyv. Nakoniec som sa obrátil na modlitbu a po dosť dlhom období asi jedného roka nastal vo mne obrat k vedomejšiemu a radostnejšiemu životu.

Vďaka vytrvalej modlitbe som postupne dostával svetlo, ktoré ma nakoniec veľmi zaskočilo, lebo viedlo do spoločenstva bosých karmelitánov.

Snímka: Jozef Polc

FRANTIŠKA ČAČKOVÁ, sestra Kongregácie školských sestier sv. Františka

Je to ako pozvanie na rande. Aj keď je lákavé a on je príťažlivý, chvíľku zvažujete. Nechcete sa zahrávať s citmi, beriete to vážne. Stačilo všimnúť si, že som zaľúbená a aj viem do koho. Do Ježiša. Väčšinou sa nás pýtajú, prečo sme prišli. Iba raz som dostala inú otázku: „Prečo si zostala?“

Motívy môžu byť na začiatku rôzne, no ja som svoje nevedela vtedy ani teraz pomenovať. Mala som len jednu odpoveď: Neviem. Ale mám to urobiť.

Keď mi došlo, že rehoľa sama osebe neexistuje a sú len konkrétne spoločenstvá, prišiel čas urobiť krok: k sestrám, ktoré sme mali vo farnosti, alebo k reholi, kde ma chce mať Boh (a ja som to až tak veľmi nechcela).

Pred sebou som videla dve cesty k šťastiu. Rozhodnúť sa už nebolo ťažké. Som tu. S Bohom pre vás.