K obetiam sa skláňajme ako ku Kristovi

Sexuálne zneužívanie detí je veľmi vážny problém, ktorý je potrebné eliminovať už v zárodku a odstrániť príležitosti na jeho vznik.

„Potrebné je, aby sme o tom hovorili. Samozrejme, nedokážeme úplne zabrániť násiliu páchanému na tých najzraniteľnejších, napriek tomu je našou povinnosťou, aby sme tejto pre mnohých nepríjemnej téme venovali pozornosť,“ zdôrazňuje odborníčka Jana Vindišová.

Ďalej vysvetľuje: „V prípade, že ju berieme vážne, dávame na jednej strane na vedomie tým, ktorým bolo ublížené, že môžu rátať s našou blízkosťou. Na druhej strane detabuizácia témy otvára priestor na prevenciu a opatrnosť.“

FAKTY A MÝTY

V odbornej praxi sa rozlišujú rozličné formy zneužívania detí. Medzi tie, ktoré majú najvážnejšie psychické dopady na ich telesný i duševný vývin, patrí sexuálne zneužívanie.

„Podľa štatistických údajov je jedno z piatich detí obeťou nejakej formy sexuálneho násilia. Aj na prvý pohľad akási ,ľahšia‘ forma zneužívania môže mať u dieťaťa celoživotné následky,“ varuje psychologička. Sexuálne zneužívanie je zároveň opradené mýtmi, ktoré môžu byť zavádzajúce.

„Ľudia napríklad predpokladajú, že páchateľmi sú neznámi pedofilní muži a ohrozené sú výlučne dievčatá. Že zneužívanie sa odohráva na nebezpečných a opustených miestach a že spravidla ide o jednorazový čin. Myslia si tiež, že väčšina prípadov sa nahlási kompetentným inštitúciám.“

Žiaľ, opak je pravda. „K zneužívaniu spravidla dochádza na známych miestach a páchatelia sa zvyčajne javia okoliu ako úplne normálni, často dokonca praktizujúci veriaci, na ktorých by sme to ,nikdy nepovedali‘. Zneužívanie je obvykle dlhodobé, opakované a obeťami sú chlapci i dievčatá.“

Štatistiky ukazujú, že oficiálne nahlásených je len necelých 12 percent prípadov. Deti neraz priznajú zneužívanie až vo vyššom veku či dospelosti, keď naplno porozumejú tomu, že im vlastne bolo ublížené.

POZNAŤ RIZIKO

Ďalší fakt je rovnako mrazivý – iba 10 percent detí bolo zneužitých neznámym páchateľom. Predstava, že agresorom je cudzí muž, ktorý láka dieťa na cukríky do auta, je skreslená. Dieťa zvyčajne páchateľovi dôveruje a on manipulatívnym spôsobom dôveru zneužíva.

„Z tohto hľadiska môže byť rizikovou osobou akýkoľvek človek, ktorý má s dieťaťom blízky vzťah, prípadne s ním môže za určitých okolností zostať osamote. Páchateľmi sexuálneho násilia sú často rodinní príslušníci, učitelia, tréneri či vedúci táborov, žiaľ, do tejto skupiny naoko dôveryhodných osôb patria aj predstavitelia Cirkvi.“

PREVENCIA

Základom prevencie je otvorená komunikácia a vzťah dôvery s dieťaťom. Potvrdzujú to aj skúsenosti z praxe: „Dieťa musí vedieť, že za rodičom môže prísť s akýmkoľvek problémom či otázkou, pričom nebude zosmiešnené ani kritizované,“ vysvetľuje odborníčka.

„S deťmi je potrebné už od malička správne nastavovať hranice vlastnej intimity. Mnoho rodičov má však problém otvorene rozprávať o intímnych otázkach.“

Odporúča sa, aby dieťa dokázalo správne pomenovať časti vlastného tela a súčasne vedelo diferencovať, ktoré z nich si zaslúžia zvýšenú ochranu.

Malo by byť upozornené, že na niektoré časti má právo siahnuť alebo ich vidieť len mama alebo otec pri hygiene, prípadne lekár, s ubezpečením, že rodič vždy bude v tejto situácii prítomný.

PRIESTOR DÔVERY

„Dieťa musí mať istotu, že rodič je tu preň a bude ho počúvať. Dôležité je usilovať sa o to, aby rodina a domov boli priestorom dôvery, bezpečia a otvorenej komunikácie. Agresor často zneužije aktuálne narušené vzťahy v rodine a dieťa, ktorému chýba istota, získa ľahšie.“

Dieťa musí vedieť, že nikto nemá právo dotýkať sa ho na intímnych miestach, žiadať ho o ich obnaženie, fotografovať ho či nútiť, aby sa dotýkalo intímnych partií dospelého.

Tiež by malo byť poučené, že o nepríjemných veciach nemá mlčať, aj keď sa ho iní dospelí snažia zaviazať tajomstvom; že o nich vždy môže hovoriť s rodičom bez toho, aby bolo potrestané či vysmiate,“ pripomína Jana Vindišová.

Dôležitú úlohu tu môžu zohrať aj iní dospelí v živote dieťaťa. To, že sa niečo deje, si môžu všimnúť napríklad učitelia či vychovávatelia, naznačuje zo svojej skúsenosti psychologička.

ROZHOVOR S DIEŤAŤOM

V prípade podozrenia na prekročenie hranice intimity dieťaťa alebo na prežitú traumatickú skúsenosť je najdôležitejším krokom hovoriť s ním. Treba sa však vyvarovať výsluchu s používaním otázok ako kto to bol a dať dieťaťu priestor otázkami a uisteniami typu: Chcel by si mi niečo povedať?

Zdá sa, že ťa niečo trápi; som tu pre teba. Ak sa dieťa zverí s tým, že ktokoľvek akýmkoľvek spôsobom prekračuje hranice jeho intimity, mali by sme mu veriť.

Isto existujú aj vykonštruované obvinenia zo zneužívania, ale tie sa podľa relevantných výskumov vyskytujú iba v  2 až 12 percentách formálne oznámených prípadov. V dôsledku toho sa odporúča nasledovať princíp prezumpcie statusu obete.

„Žiaľ, hlavne v prípadoch, kde rodičia páchateľa poznajú, sú reakcie na výpoveď dieťaťa väčšinou neadekvátne. Ak máme podozrenie, že akákoľvek maloletá osoba je zneužívaná, našou povinnosťou ako dospelých – vrátane psychológov, ktorí v tomto prípade nie sú viazaní služobným tajomstvom – je trestný čin nahlásiť príslušným orgánom.“

UZDRAVENIE

Je vôbec možné, aby sa dieťa s prežitou traumou vyrovnalo?

Psychologička odpovedá aj z pohľadu viery: „Terapia je v takomto prípade dlhodobým, často mnohoročným procesom. Sexuálne zneužívanie možno prirovnať k zemetraseniu, ktoré v detskej duši nenechá kameň na kameni. Zasahuje všetky oblasti prežívania a správania, telesného a duševného zdravia, oblasť sociálnych vzťahov a, samozrejme, i prežívanie viery.“

Práve pre takéto široké následky má terapia obrovský zmysel. „Väčšina detí prehovorí alebo si prizná zneužívanie až v dospelom veku. V praxi preto ide prevažne o terapiu dospelých, ktorým bolo ublížené v detstve. Veľmi dôležitá je spolupráca s odborníkom na traumu, prospešné je tiež zapojenie do podpornej skupiny.“

Problémom je aj to, že obete nezriedka dostávajú neadekvátne, hoci dobre mienené rady, neraz práve od veriacich či dokonca kňazov ako: netreba sa k tomu vracať, treba zabudnúť a ísť ďalej, odpustiť agresorovi...

Psychologička Vindišová ale upozorňuje: „Nútiť človeka, ktorého rana je stále živá, k odpusteniu je vystavovať ho opätovnej traumatizácii.“

ŤAŽKO HOJACE SA RANY

Ako ďalej vysvetľuje, priskoré odpustenie bez uvedomenia a uvoľnenia spomienok a emócií vrátane hnevu môže viesť k predstieraniu normálneho života. Pod povrchom však ostávajú skryté, hnisajúce rany, ktoré sa nemôžu zahojiť.

„Obeť možno budú trápiť telesné ťažkosti, možno nebude utiahnutá, ale ,zlá‘ a agresívna, možno bude ubližovať druhým a možno dokonca celkom zanevrie na vieru. Strata dôvery k človeku často ide ruka v ruke so stratou dôvery voči Bohu a Cirkvi. Práve k týmto zraneným deťom či v detstve zraneným dospelým treba pristupovať s láskou a bez predsudkov, akoby sme sa skláňali k samotnému Ježišovi Kristovi.“