Kardináli sú najbližší spolupracovníci pápeža

Zriadenie kardinalátu v Cirkvi (iba na Západe, pretože na Východe nie je známy) siaha do počiatkov kresťanstva (minimálne do 4. storočia) a v priebehu storočí prešiel mnohými významnými zmenami.

Prvá zmienka o kardináloch (hoci v trochu inom význame ako dnes) pochádza z obdobia Alexandra I. (105 - 115), ale podľa pápeža Zachariáša (741 - 752) ako prvý tento termín použil Silvester I. (314 - 335), hovoriac o presbyteri et diaconi cardinales - kardinálnych kňazoch a diakonoch (teda hlavných).

Práva a výsady kardinálov
S rozvojom Cirkvi a jej rozširovaním po celom svete sa rozrastalo aj kardinálske kolégium, zvyšoval sa počet jeho členov a ich národné a geografické zloženie. Ešte v dobe Pia XII. (1939 - 1958) v ňom počtom prevažovali Taliani a platí to dodnes, ale už dávno netvoria absolútnu väčšinu.

Okrem účasti na konkláve a práve voliť pápeža majú kardináli v porovnaní s inými biskupmi a ešte viac kňazmi množstvo ďalších práv a výsad. Tu je niekoľko z nich:
- majú právo spovedať, udeľovať sviatosť birmovania a nižšie svätenia na celom svete bez získania súhlasu miestneho biskupa;

- nosia mitru na liturgických sláveniach, aj keď nie sú biskupmi;

- počas svätej omše, ktorú celebruje Svätý Otec, vykonávajú funkciu diakonov;

- v procesii, kde sa nesie Oltárna sviatosť, kráčajú vždy až za baldachýnom, pokiaľ procesiu nevedie pápež;

- sú občanmi Mestského štátu Vatikán;

- ak z nejakého dôvodu musia vypovedať pred súdom, môžu tak urobiť na mieste, ktoré si určia (napríklad v byte alebo na pracovisku);

- ak by bolo potrebné ich súdiť alebo zbaviť úradu, môže to urobiť iba pápež;

Na zdôraznenie vzťahu so Svätým Otcom a s rímskou kúriou majú všetci kardináli, nielen kuriálni, svoje titulárne kostoly v Ríme a tiež sú členmi kongregácií, pápežských rád a ďalších ústredných vatikánskych inštitúcií.

To neplatí pre východných katolíckych patriarchov, ktorí si po začlenení do kolégia kardinálov ponechávajú svoje patriarchálne sídla.

Výsadou, ale aj povinnosťou kardinálov, ktorí trvale žijú v Ríme, ako aj tých, ktorí sú v diecézach mimo Večného mesta, je prichádzať do Vatikánu na každé zavolanie pápeža a najmä po jeho smrti alebo rezignácii na konkláve, aby zvolili jeho nástupcu.