Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom

Počiatky sviatku siahajú do prvej polovice 13. storočia. „V Belgicku a Nemecku sa vtedy v rámci nového teologického učenia scholastiky, prezentovanej predovšetkým sv. Albertom Veľkým, rozvinula teologická diskusia o prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii,“ načrtáva historik Ľuboslav Hromják.

Aj liturgicko-teologické pozadie sviatku sa datuje do tohto obdobia. Odborník na liturgiku Štefan Fábry hovorí, že za tým treba hľadať veľký rozvoj kultu Eucharistie. „Ide najmä o vonkajší a verejný prejav viery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, čím sa rozvíja predovšetkým eucharistický kult mimo omše.“

OD STREDOVEKU PO NOVOVEK

Diskusia o Kristovi v Eucharistii sa začala vo vrcholnom stredoveku a pokračovala až do začiatku novoveku. V tom čase aj novovzniknuté protestantské cirkvi – evanjelická a kalvínska – definovali svoj postoj k prítomnosti Pána Ježiša v Eucharistii.

Na rozdiel od nich „Katolícka cirkev v rámci tejto teologickej dišputy potvrdila svoju náuku o skutočnej a  podstatnej prítomnosti Ježiša Krista v okamihu premenenia, transsubstanciácie, na Tridentskom koncile (1545 – 1563),“ konštatuje Ľuboslav Hromják.

VERILI UŽ SKÔR

Historik spresňuje, že vieru v skutočnú prítomnosť Krista vyjadrili už konciloví otcovia na všeobecnom Štvrtom lateránskom koncile v roku 1215, ktorý potvrdil a slávnostne vyhlásil dogmu, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a víne.

„Bolo to následkom rozličných heretických téz v 11. a 12. storočí, predovšetkým Berengára z Tours, ktorý zastával tézu o symbolickej prítomnosti Krista v Eucharistii.“

Počas celého stredoveku sa objavovalo uctievanie eucharistického Krista vo forme adorácií. A s tým podľa historika súvisí aj zavedenie sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi.

POČIATKY V BELGICKU

Najprv sa Božie telo slávilo iba na miestnej úrovni v Belgicku. „Hlavnou predstaviteľkou hnutia za zavedenie sviatku Božieho tela bola svätá Juliana z Lutychu alebo Liége (1192 – 1258), sestra a neskôr opátka cisterciánskeho kláštora Monte Cornillon.“

Juliana viackrát videla vo vytržení jasný mesiac s tmavým pruhom. „Sám Spasiteľ ju poučil, že toto tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala sviatosť lásky.“

Juliana však o tomto tajomstve roky nehovorila. Až neskôr ho prezradila miestnemu biskupovi v Lutychu. „Pre svoju snahu získala mnohých kňazov. Taktiež biskupa Roberta de Thourote, ktorý dal v roku 1246 súhlas na slávenie tohto sviatku v Diecéze Lutych.“

Ľuboslav Hromják ďalej hovorí, že jedným z archidiakonov v katedrále v Lutychu bol Jacques Panteleon, ktorý sa v roku 1261 stal pápežom a prijal meno Urban IV. „Bol to on, kto bulou z 11. augusta 1264 Transiturus zaviedol slávenie sviatku Božieho tela pre celú Cirkev a ustanovil deň liturgickej slávnosti na štvrtok po oktáve Turíc.“

Na snímke je freska zobrazujúca sv. Martina z Tours s anjelmi pri slávení svätej omše. Autorom diela je taliansky gotický maliar Simone Martini (1284 – 1344). Ilustračná snímka: profimedia.sk

PODNETOM BOL ZÁZRAK

„Rok pred zavedením sviatku sa v roku 1263 v meste Bolsena v strednom Taliansku stal eucharistický zázrak.“ Kňaz Peter z Prahy na púti do Ríma zapochyboval o skutočnej prítomnosti Pána Ježiša v Najsvätejšej oltárnej sviatosti.

„Keď počas slávenia svätej omše v Kostole sv. Kristíny v Bolsene prelomil hostiu, tiekla z nej krv. Horná časť hostie sa premenila na krvácajúce telo, kým spodná časť hostie, ktorú držal v rukách, zostala nezmenená.

Svätá krv sa rozliala na korporál a vytvorila 25 škvŕn, ktoré podľa jeho tvrdení vytvárali obraz tŕním korunovanej hlavy Pána Ježiša.“ Rozrušený kňaz nedokázal dokončiť svätú omšu. Krvácajúcu hostiu zavinul do korporála, aby nevzbudil pozornosť prítomných veriacich.

No napriek tomu spadlo pár kvapiek krvi na kamennú dlažbu. „Krvavý korporál spolu s kalichom uložil do jednej z bočných skríň v sakristii a o tejto udalosti šiel informovať pápeža Urbana IV., ktorý sa v tom čase zdržiaval v blízkom meste Orvieto.“

SLÁVNOSTNÁ OMŠA A PROCESIA

Pápež dal udalosť preskúmať sv. Bonaventúrovi a sv. Tomášovi Akvinskému, ktorý neskôr zložil omšové texty a hymnické piesne pre liturgiu. „Sviatok znova potvrdil pápež Klement V. na koncile vo Vienne (1311 – 1312).“ Najprv sa slávnosť konala len v chrámoch.

„Pápež Ján XXII. (1316 – 1334) ju však upravil tak, že sa má konať s eucharistickým sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Oltárna sviatosť,“ dopĺňa historik Ľuboslav Hromják.

„Slávnostná procesia sa považuje za verejný triumf a  oslavu Eucharistie. Tá bola v niektorých diecézach spojená so štyrmi zastaveniami, oltárikmi, pri ktorých sa spievali začiatky evanjelií alebo state o Eucharistii,“ opisuje liturgista Štefan Fábry.

MODLITBA PRI EUCHARISTII

Slávenie Eucharistie, teda svätá omša, sa podľa liturgistu čoraz viac vyhradzovala klerikom. Kresťania laici sa na nej zúčastňovali pasívne.

„Pri prijímaní sa zdôrazňovala hriešnosť a nehodnosť človeka, čo viedlo k tomu, že kresťania Eucharistiu prakticky prestali prijímať. Prijímali len niekoľkokrát v roku, no obvykle len raz.“

Kristov príkaz „vezmite a jedzte... pite... toto robte na moju pamiatku“ (porov. Mt 26, 26; Lk 22, 19) tak vlastne napĺňali len kňazi. Medzi laikmi sa preto začínal rozvíjať eucharistický kult spojený s adoráciou, teda modlitbou v  prítomnosti Eucharistie.

„Mali túžbu aspoň vidieť premenenú hostiu, čo viedlo k zavedeniu pozdvihovania, ukázania hostie a kalicha hneď po premenení.“ Slávnosť Kristovho tela a krvi môže evokovať večernú omšu počas Zeleného štvrtka, keď si pripomíname ustanovenie Eucharistie.

„Vzhľadom na začínajúce sa Veľkonočné trojdnie nie je priestor dostatočne osláviť Najsvätejšiu sviatosť, preto Božie telo nemožno považovať za ‚konkurenciu‘ Zeleného štvrtka.“

VĎAKA ZA DAR EUCHARISTIE

Spočiatku to bol sviatok vďaky za dar Eucharistie, neskôr sa z neho stala okázalá slávnosť. „Po reformácii nadobudla charakter verejného vyznania viery v Kristovu prítomnosť v Eucharistii aj mimo slávenia omše, ale aj odčinenia urážok, ktoré boli proti Eucharistii spáchané.“

V krajinách strednej Európy sa k tomu pridal aj prosebný rozmer o požehnanie úrody, „ktoré kňaz Eucharistiou v monštrancii udeľoval na štyri svetové strany“.

A prečo má zmysel vyznávať vieru verejne? Na prvom mieste je podľa Štefana Fábryho odpoveď samotného Krista: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32).