Každý človek, aj umelec, je posol

Tiež ste pri päťdesiatke rekapitulovali, čo sa vám podarilo aj čo by ste ešte chceli dosiahnuť?

Keď sa človek zobudí a zistí, že má päťdesiat rokov, rýchlo mu preletí hlavou, čo urobil a čo by ešte mohol urobiť. Ale svoj vek beriem skôr ako číslo. Vnímam to tak, že človek je o voľačo múdrejší. Chcem spoznávať nové veci a zdokonaľovať sa – veď preto sme tu na zemi.

Čím aktuálne žijete?

Hudbou. Veľa cvičím a veľa spoznávam. Aj sám seba. Človek sa musí veľmi dobre spoznať aj po duchovnej stránke, teda svoju pravú podstatu. Študujem nové kompozície, nové skladby, ktoré ma po hudobnej stránke posúvajú vždy ďalej.

Potrebuje klavirista stále cvičiť?

Áno, aj keď veľa ľudí si myslí, že nie, ale nie je to tak.

Určite je to iné, keď ste cvičili ako chlapec a dnes, keď ste virtuóz.

Keď som ako štvorročný začal hrať na klavíri, len som tak ťukal. Síce som nepoznal noty, ale mal som fantastickú pani učiteľku Katarínu Szücsovú, ktorej môžem ďakovať za všetko. Učila ma ruskou metódou, ktorá odchovala najlepších klaviristov sveta, ako bol Vladimir Horowitz, Svjatoslav Richter, Emil Gilels, Sergej Rachmaninov, Arthur Rubinstein. Ako dieťa som sa učil, spoznával klaviatúru, tóny, hudbu ako takú. Keď som mal päť rokov, už som sa zúčastňoval na prvých súťažiach. Potom človek ide ďalej, cvičí, súťaží, študuje na konzervatóriu či vysokej škole.

Dobrý pedagóg vždy ukáže študentovi, v čom sa má zdokonaľovať. Stretli ste takých pedagógov vo svojom živote?

Stretol. Na VŠMU som bol poslucháčom u profesora Cyrila Dianovského, žiaka Stanislava Nejgauza. Zároveň som študoval na parížskom konzervatóriu u medzinárodne uznávaného interpreta Eugena Indjica, ktorý bol zasa žiakom Arthura Rubinsteina.

Po prvotnom nadšení a vytriezvení sa mnohí znovu rozhodujú, či chcú pokračovať v tom, čo začali...

Ja som sa rozhodol, že áno, že sa chcem venovať hudbe, lebo to cítim ako svoje poslanie. Odovzdal som sa hudbe, aby som zúročil dary a talenty, ktoré mám, že viem improvizovať a mám absolútny sluch. Nadväzujem tak na niekoľko generácií z mojej rodiny, ktoré sa venovali len hudbe. Keď sa obzriem do minulosti, veľa vecí vnímam inak. Napríklad na skladby Rachmaninova, Chopina či Liszta musí byť klavirista vyspelý nielen technicky, ale potrebuje mať aj niečo odžité. Skladba potom znie úplne inak. Vždy treba rešpektovať, čo skladateľ napísal, ale do interpretácie treba vložiť aj to, čo je za notami. A keď je to pán klavirista, musí tomu dať aj vlastný rukopis a názor.

Sú v klavírnom hudobnom svete pevné priateľstvá? Sledujete navzájom svoju kariéru?

Už ako malý chlapec som sa na medzinárodných súťažiach stretával s inými klaviristami z Maďarska, Izraela, Ruska či Francúzska a stali sa z nás kamaráti. Veľmi sa teším, keď vidím, čo dosiahli. Jeden môj kamarát je napríklad víťaz Lisztovej súťaže a to je niečo neskutočné, pre mňa je to wow.

Talent a usilovnosť sú teda zárukou úspechu?

Voľakedy, keď prišiel na scénu mladý hudobník, musel byť naozaj fenomenálny. Buď vyhral náročnú súťaž, alebo mal obrovský dar od Pána Boha. V súčasnosti je to inak. Internet, mobily, technológie a sociálne siete nemajú problém urobiť umelca takmer z kohokoľvek. Sú hudobníci, ktorí sa narodili ako umelci a svoje povolanie robia ako umelci. No potom sú ľudia, ktorí hrajú len troška. Ale keď majú dobrých sponzorov a reklamu, môžu vypredávať obrovské haly. Zahrajú pár filmových melódií a dostanú obrovský honorár. A tak sa pýtam: O čom to je? Naozaj obecenstvu stačí iba toto?

V čom je rozdiel medzi umelcom a ľuďmi, ktorí hrajú len troška?

Aj veľmi známe melódie sa dajú prepracovať do veľmi virtuózneho štýlu. Aj ja ich zvyknem zaradiť počas koncertu, ale popritom zahrám skladby, ktoré sú naozaj ťažké. Nie preto, aby som predvádzal ich náročnosť, ale chcem ukázať, ako brilantne a ľahko ich možno zahrať. Toto sú veci, ktoré sú medzi nebom a zemou, lebo sa nedajú naučiť. Každý človek, aj umelec, je posol – to, čo dostane zhora, dáva ďalej.

Ako prežívate koncerty v sakrálnych priestoroch?

Vždy je to zvláštne – atmosféra i akustika, lebo primárne je to priestor na bohoslužby. Ale keď sú kostol či synagóga plné, zvuk sa krásne nesie a je to niečo neskutočné. Mám úžasný pocit, akoby som bol nad klavírom, akoby som nebol iba sprostredkovateľom interpretácie, ale hudby ako takej. A to je pre mňa umenie.

Akú rolu počas vášho hudobného vývinu zohrali vaši rodičia?

Najväčšiu. Rodičia sú základ. Keďže pochádzam z maminej aj otcovej strany z hudobníckej rodiny, rozpoznali, že prejavujem talent i záujem. Už ako malý chlapec som otcovi fúkal do klarinetu. Potom ma ako štvorročného aj s mojím bratom odviedli k učiteľke klavíra. Pri klavíri som strávil veľa času, lebo som to bral ako hračku, páčilo sa mi to. Fixkou som mal namaľovanú klávesnicu, aký je to tón. Ako päťročný som už vyhral prvú súťaž. O rok som zvíťazil na medzinárodnej Bartókovej súťaži.

Kedy ste pochopili, že Pán Boh vás obdaril výnimočným talentom?

Keď má Pán Boh s vami jasný plán, aj keby ste mu chceli uniknúť, nasmeruje vás, aby ste sa k svojmu poslaniu a povolaniu vrátili. Život klaviristu nie je len o tom, že príde na pódium, odohrá koncert, dostane peniaze a potom ruka hore. Je to aj obeta, ustavičné cvičenie. Treba mať veľký repertoár, ktorý sa musí na pódiu excelentne odohrať.

Koľko hodín denne cvičíte?

Neviem, nerátam to. Keďže učím a občas cez deň nestihnem cvičiť, tak cvičím v noci. Niekedy je však lepšie oddýchnuť si a až potom, keď si premyslím, čo a ako robiť, sadnúť ku klavíru. Okrem manuálnej časti sa treba vzdelávať aj intelektuálne a duchovne. Rád idem do prírody, meditujem, pomodlím sa. Vyčistiť si hlavu je dôležité, lebo každý človek vám prinesie do života niečo iné, nové, dobré i menej dobré.

Čo prežívate po koncerte?

Po koncertoch sa ľudia chcú porozprávať, lebo sú radi, že ma vidia. A pre mňa je to česť. Keď som potom sám a nie som príliš unavený, pýtam sa sám seba, ako som koncert zahral. Analyzujem, čo bolo dobré a čo by sa ešte dalo zlepšiť, vyčistiť. Som voči sebe veľmi kritický.

V septembri ste hudobne sprevádzali odovzdávanie Ceny Fides et ratio. Ako vnímate prepojenie rozumu, viery a hudby?

Všetky tieto veci spolu súvisia. Franz Liszt bol génius, ktorý sa narodí raz za storočie. Tento neskutočný virtuóz koncertoval po celom svete a odrazu sa rozhodol pre duchovné povolanie. Prepojenie hudby, intelektu a viery môžeme vidieť aj u Mozarta, Bacha, Beethovena. Sú skladby, pri ktorých vyslovene cítim, akoby Pán Boh viedol moje ruky, že teraz mám zahrať toto a takto.

Pred dvadsiatimi rokmi ste boli ako klavirista súčasťou speváckej súťaže. Aký zmysel vidíte v talentových súťažiach?

Súťaže sú stále dobré na to, že sa vďaka nim objavia nové talenty. Ako sa im bude dariť potom, to závisí od nich, ale aj od manažmentu, agentúry a ďalších vecí. Šoubiznis je trochu iný svet. Človek sa v ňom musí vedieť zorientovať, ale učí sa najlepšie na svojich vlastných chybách.

Bola talentová spevácka súťaž aj pre vás ako klavírneho virtuóza skúsenosťou?

Dovtedy som spolupracoval s profesionálnymi spevákmi, ale do súťaže sa hlásili amatérski speváci či poloprofesionáli. Z toho logicky vyplývalo, že ako klavirista som musel prispôsobiť spevákovi skladbu tak, aby sa cítil čo najkomfortnejšie. Ale môžete nacvičovať aj miliónkrát, vždy sa môže stať čokoľvek, lebo pódium naživo je jedinečné. Keď spevák preskočil do inej tóniny, musel som ho vrátiť späť. Ale to sú normálne veci, to sa stane. Som veľmi rád, že speváci, ktorí súťažili pred dvadsiatimi rokmi, sa vypracovali. Svoj štýl hudby robia dobre, s láskou a ja im prajem len veľa úspechov.

Ako prežívate Advent a Vianoce?

Advent je aj čas koncertov, keď môžem odovzdávať umenie širokému publiku. Vianoce sú najkrajšie obdobie aj preto, že je rodina pokope. Len raz som bol na Vianoce v zahraničí a mal som z toho zvláštny pocit. Je pravda, keď sa hovorí, že na Vianoce má byť každý doma. Cítiť v rodinnej pohode prítomnosť Boha je to najkrajšie, čo môže existovať. V stíšení a modlitbe si človek uvedomí, aký je zmysel života a prečo sú Vianoce Vianocami.

Boli počas sviatkov aj ťažké chvíle?

Keď zomrela moja mamička, bolo to veľmi smutné a ťažké, lebo pri štedrovečernom stole už jedna osoba chýbala. Ale cítil som jej prítomnosť vo svojom srdci a to bol balzam pre moju dušu.

Ako vnímate rozmer daru a obdarovávania?

Keď môžete niekoho obdarovať, aj na Vianoce, je to veľmi pekné. Nie je to o tom, že ten druhý človek by si to nevedel kúpiť, ale je to vyjadrenie lásky k nemu. Keď mám možnosť niekoho obdarovať, urobím to preto, lebo si toho človeka vážim, mám ho rád alebo ho ľúbim – a to je krásne.