Kde je to miesto vo mne, kam príde môj Boh?
Snímka: profimedia.sk
AUGUSTÍN Z HIPPA (354 – 430)
„Ako mám vzývať Boha svojho, Boha a Pána svojho? Lebo do seba ho budem volať, keď ho budem vzývať. Kde je to miesto vo mne, kam príde Boh môj? Kde vo mne môže prísť Boh, Boh, ktorý stvoril nebo i zem?
Či naozaj, Pane Bože môj, je niečo vo mne, čo by ťa mohlo obsiahnuť? Či ťa môže obsiahnuť nebo i zem, ktoré si sám stvoril a v ktorých si aj mňa stvoril?“ (Vyznania, II. vydanie, SSV).
Jedného z najväčších kresťanských filozofov a teológov, biskupa a učiteľa Cirkvi svätého Augustína vychovávala oddaná kresťanka a matka svätá Monika. Napriek matkinej výchove sa vybral cestou svetáctva a hriechu.
Ako skvelý učiteľ rétoriky založil rečnícke školy v severnej Afrike a v Ríme a vyučoval aj v Miláne. Študoval filozofické diela a s oduševnením hľadal pravdu. Časom, poznamenaný sklamaniami pochopil, že rozum a viera si neodporujú, ale spolupracujú, aby človeka doviedli k pravde.
Zásadným momentom tejto zmeny v myslení bolo jeho stretnutie so sv. Ambrózom, ktorý ho neskôr, v roku 387, aj pokrstil.
Augustína očarili spisy sv. Pavla a počas jedného rozjímania v záhrade mu padol zrak na slová, ktoré spôsobili hlboký prerod jeho osobnosti: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí“ (Rim 13, 13 – 14).
V roku 391 sa sv. Augustín stal kňazom, o pár rokov neskôr biskupom. V diele Vyznania z konca 4. storočia opisuje svoju cestu ku kresťanstvu, priznáva sa k svojim nerestiam a hovorí o pravej blaženosti v Bohu.
Snímka: wikimediacommons
JOHN HENRY NEWMAN (1801 – 1890)
Kardinál John Henry Newman bol dve desaťročia významným anglikánskym duchovným. Ako univerzitný kazateľ v Oxforde sa usiloval o obnovu anglikanizmu. Po rokoch štúdií dejín starovekej Cirkvi v snahe dokázať, že pravou Kristovou Cirkvou je Anglikánska cirkev, však nastal obrat.
Vzdal sa funkcie pastora a na dva roky sa utiahol na vidiek. V roku 1845 ako 44-ročný šokoval svojím vstupom do Katolíckej cirkvi. Obviňovali ho, že buď nebol pravým anglikánom, alebo sa nestal úprimným katolíkom.
Na túto vnútornú bolesť a osamelosť mal svoju odpoveď: „On vie, o čo mu ide. Môže mi odobrať priateľov, môže ma hodiť medzi cudzincov, môže spôsobiť, že sa budem cítiť bezútešne a klesať na duchu, môže predo mnou skryť moju budúcnosť – ale on stále vie, o čom to je“ (Meditácie a pobožnosti).
V roku 1847 prijal katolícke kňazské svätenie. Upodozrievanie sa však neskončilo, stiahol sa teda z verejného života. Až po nečakaných útokoch zo strany anglikánskeho reverenda, historika a spisovateľa Charla Kingsleyho začal v roku 1864 každý týždeň uverejňovať texty na obranu svojho života.
„Musím ukázať, čo som, aby bolo vidno, čo nie som... Chcem byť známy ako živý človek, a nie ako strašiak,“ uvádza v autobiografii Apologia pro vita sua (Obrana môjho života), ktorou medzi katolíkmi i anglikánmi zaznamenal veľký úspech, očistil svoje meno a pred Kingsleyho námietkami obhájil aj katolícku vieru.
„Môj príchod do katolíckych radov bol ako príchod do prístavu po plavbe na rozbúrenom mori, a šťastie a spokojnosť s mojím rozhodnutím ma odvtedy neopúšťajú.“
V roku 1879 ho pápež Lev XIII. vymenoval za kardinála. Blahoslaveným sa stal v septembri 2010 a za svätého ho pápež František vyhlásil v októbri 2019.
Snímka: profimedia.sk
EDITA STEINOVÁ (1891 – 1942)
„Stav mojej duše pred obrátením – hriech úplnej nevery. Zachránená jedine z čistého Božieho milosrdenstva, bez vlastnej zásluhy. Uvažovať o tom často, aby som sa stala pokornou,“ zaznamenáva (Písma I.) o sebe svätá, ktorá sa ku katolíckej viere dostala prostredníctvom filozofie.
Edita sa narodila do zbožnej židovskej rodiny v nemeckom Breslau (dnes poľský Vroclav) ako najmladšia z jedenástich detí. Nemala ani dva roky, keď jej zomrel otec a na matke tak popri výchove detí zostalo aj vedenie rodinného podniku.
V tínedžerskom veku prestala praktizovať židovskú vieru a považovala sa za ateistku. „Moje hľadanie pravdy bolo mojou jedinou modlitbou,“ (Spisy II.) skonštatovala neskôr o svojom „stave“, trvajúcom až do tridsiateho roku života. Prvé kontakty s kresťanstvom Edita nadviazala už počas štúdií filozofie.
Tie ju priviedli k uvažovaniu o možnosti transcendentného života. A potom to prišlo. „Keď sa mi v lete 1921 dostal do rúk životopis našej svätej matky Terézie, skončilo sa moje dlhé hľadanie pravej viery.“
Knihu zakladateľky karmelitánskeho rádu prečítala na jedno posedenie a skonštatovala: „Toto je pravda.“ V januári 1922 sa dala pokrstiť a hneď chcela vstúpiť do kláštora.
Obrátenie a vstup do klauzúry by však boli zrejme veľkou ranou pre jej matku, preto Edite odporučili, aby s rehoľným povolaním počkala. Do rehole vstúpila 42-ročná a prijala meno Terézia Benedikta od Kríža.
Zahynula v koncentračnom tábore v Osvienčime spolu so stovkami ďalších pokrstených Židov. Pápež Ján Pavol II. ju 11. októbra 1998 vyhlásil za svätú.
Snímka: pavolstrauss.sk
PAVOL STRAUSS (1912 – 1994)
„Konvertitom sa často vyčíta ich prepiatosť, ich extrémnosť a nekompromisnosť. Ale treba rozumieť ich ťažkému postaveniu,“ píše slovenský lekár, filozof a prozaik v knihe Mozaika nádeje. „Svojich zanechali a… v kresťanských radoch sa stretajú s nedôverou.
I pre túto opustenosť sa musia tak náruživo primknúť k Božskému Srdcu, ktoré aj im prisľúbilo vykúpenie.“ Cesta Pavla Straussa ku kresťanstvu bola kľukatá. Narodil sa do židovskej rodiny, pričom veľkú časť detstva prežil u starého otca, lekára Bartolomeja Kuxa.
Ten ho ovplyvnil nielen pri výbere povolania, ale aj v pohľade na židovskú vieru. Bol totiž skôr skeptickým židom. Aj mladý Pavol mal pochybnosti. Tiež sa pozastavoval nad veľkou sociálnou nespravodlivosťou vo svete, čo ho v 30. rokoch minulého storočia viedlo inklinovať ku komunizmu.
Keď však zbadal, že stalinisti vyjadrujú obdiv Hitlerovi, ešte pred vojnou sa marxistickej ideológie vzdal. Dôležitý krok k duchovnej konverzii urobil počas vojny, keď ako lekár slúžil v Ružomberku. Nadviazal tam styky s rodinou konvertitov Munkovcov.
Pavol s nimi o viere spočiatku polemizoval, no neskôr sa aj on rozhodol pre krst. Do Katolíckej cirkvi oficiálne vstúpil uprostred vojny dva dni pred tridsiatymi narodeninami.
Snímka: profimedia.sk
GARY SINISE (1955)
Americký herec Gary Sinise je divákom známy ako poručík Dan Taylor z oscarovej drámy Forrest Gump či ako detektív Mac Taylor zo seriálu C. S. I.: Kriminálka New York. Ku konverzii ho priviedla manželka Moira, ktorá sama prešla obrátením.
Moira bojovala so závislosťou od alkoholu a pri hľadaní pomoci narazila na sedenia anonymných alkoholikov organizovaných katolíckou farnosťou. Tam zažila vnútorné pohnutie, ktoré ju priviedlo k viere. Vstúpila do programu kresťanskej iniciácie dospelých a celá rodina začala chodiť na sväté omše.
Krst prijala v roku 2000. Gary svoju ženu podporoval, no sám ku konverzii veľmi neinklinoval. Obrat nastal po teroristických útokoch 11. septembra 2001. „Stala sa hrozná vec, všetci sme sa báli a premýšľali, čo bude s nami, s našou krajinou.“
Pre Garyho to bol na ceste k viere bod zlomu. No o svojej vnútornej premene nikomu nepovedal, preto bolo veľkým prekvapením, keď na Štedrý deň 2010 zobral celú rodinu do kostola na svoj krst. „Povedal som, že ich pozývam na večeru.
Keď som cestou do reštaurácie zastavil pri kostole, pýtali sa ma, čo tam robíme. Povedal som im, aby so mnou vošli do chrámu. Tam už na nás čakal kňaz, ktorý ma pokrstil,“ priblížil Gary Sinise vo svojej autobiografii.
Snímka: profimedia.sk
ANDREA BOCELLI (1958)
Keď bol známy taliansky operný spevák mladý, vraj sa mu zdalo pohodlnejšie byť agnostikom. Tento postoj uňho pretrvával aj na začiatku úspešnej kariéry, keď žil trocha zhýralým životom. Napriek profesionálnemu úspechu však ustavične cítil vnútorný nepokoj.
„Každý večer musíte dosiahnuť svoje ciele. Keď sa vám to nepodarí, cítite sa zle. Úspech všetko uľahčuje, ale nakoniec máte len prázdne ruky a pocit, že sa vo víre neresti potápate.“ Uvedomil si, že človek stojí pri každej voľbe na rázcestí.
„Jedna cesta vedie k dobru, druhá k zlu. Vybral som si cestu, ktorá sa mi zdala logickejšia a ktorú moja inteligencia, hoci obmedzená, identifikovala ako cestu bez alternatívy – cestu viery,“ uviedol v rozhovore pre časopis The Catholic Leader.
Agnostik Andrea pochopil, že jeho život riadi niekto vyšší, aj keď o jeho existencii nemá hmatateľný dôkaz. „Verím, pretože vnímam Božie pôsobenie. To, čo sa mi stalo a čo sa mi každý deň deje, je plodom Božieho plánu.“
Snímka: reprofoto youtube romereports
VERONICA POLACCO (1987)
Život mladej talianskej herečky a režisérky sa radikálne zmenil len v posledných rokoch. Vieru našla po dlhej ceste poznačenej vážnou chorobou a rozvodom rodičov. Vidieť ich hádky bolo pre ňu ako pre dieťa veľmi bolestivé. Neskôr prišla ďalšia rana – nečakaná choroba.
Zápal pobrušnice a infekcia, pri ktorej Veronice hrozila smrť. V tom čase sa stretla s otcom Pancraziom, nasledovníkom Pátra Pia. Zoznámila sa s ním vďaka svojmu otcovi, ktorý síce vieru nepraktizoval, no kňaza veľmi obdivoval.
„Bez ohľadu na to, či človek verí, alebo nie, myslím si, že existujú charizmy alebo vlastnosti druhých, ktoré ľudia uznávajú ako výnimočné. Keď máte pred sebou niekoho, ako je páter Pancrazio, uvedomíte si, že to nie je obyčajný človek.
Ale zároveň je to ten najobyčajnejší človek, akého môžete stretnúť. Nebolo na ňom nič zvláštne, ale zároveň v ňom bolo niečo výnimočné,“ vyjadrila sa o kňazovi, ktorý jej ukázal cestu k Bohu.
Snímka: Erika Litváková
„V priebehu prvých štyroch rokov som skutočne chcel pracovať v prospech Anglikánskej cirkvi na úkor Katolíckej. Ďalšie štyri roky som konal v prospech našej cirkvi v stave, keď som bol voči Rímu plne nezaujatý. Na deviaty rok som ako anglikán začal za našu cirkev úpenlivo smútiť a vzdal som sa pastorácie. Všetko, čo som v tom čase napísal a konal, síce Anglikánskej cirkvi nemalo preukazovať službu, no rozhodne jej nemalo ani škodiť. Začiatkom desiateho roka som opakovane pomýšľal na odchod, no priateľom som prízvukoval, že o tom len uvažujem, nič viac.“
JOHN HENRY NEWMAN: APOLOGIA PRO VITA SUA, S. 326
Celú fotoglériu k článku si môžete pozrieť TU.