Kde sa to v nás berie

Hnev môže byť deštruktívny, ale aj konštruktívny, pokiaľ ho vieme udržať na uzde. Ide o stenickú emóciu, ktorá človeka stimuluje (Honzák, Psychosomatická prvouka, 2017).

Hnev patrí k negatívnym emóciám v zmysle reakcie na niečo významné. Prirodzene, nie so všetkým musíme súhlasiť. Náročné životné situácie či konflikty však môžu viesť k agresii a agresívnemu správaniu.

Rozlišujeme vrodenú, pôvodne biologicky účelnú agresiu, zabezpečujúcu prežitie, sprevádzanú hnevom a nepriateľstvom. Agresia naučená alebo získaná, nazývaná tiež inštrumentálna, vystupuje ako nástroj vplyvu v sociálnych interakciách. Najčastejšie ide o obviňovanie, osočovanie, vyhrážanie (Nakonečný, Obecná psychologie, 2015).

Pre agresívne správanie je charakteristické násilie, útočnosť, deštrukcia, zámerné ubližovanie a snaha o poškodenie druhého človeka. Hnev a zlosť sú odpoveďou na bolesť, nebezpečie, telesné alebo psychosociálne ohrozenie. Ale tiež aj na nespokojnosť s prostredím, v ktorom žijeme a tiež so sebou samým. Platón obrazne prirovnal hnev k dvojzáprahu, ktorý by mal však riadiť rozum.  

Rozlišujeme agresiu

Podľa stupňa rozdeľujeme: agresiu fyzickú - priamu, verbálnu a sociálnu. Pri priamej, fyzickej sa agresívnym správaním človek snaží odstrániť prekážku, ktorá ho vyvolala. Pri verbálnej ide o formu ponižujúcich slov a viet.

Sociálna agresia sa vyznačuje kritikou, intrigovaním zameraním najmä na poškodenie povesti. Z hľadiska príčiny poznáme reaktívnu (vonkajšia bezprostredná prekážka) a proaktívnu (dlhotrvajúce úsilie) agresiu (Boroš, Základy sociálnej psychológie, 2001).

Na základe smeru zamerania rozlišujeme autoagresiu - voči sebe samému – spojenú so samovražednými úmyslami a konaním a heteroagresiu, ktorá je orientovaná voči inej osobe.

Poznáme aj pojem hostilita. Ide o dlhodobý emočný stav človeka, prejavujúci sa kontinuálnym nepriateľským konaním voči iným. Typické je pre ňu odmietanie akéhokoľvek náznaku zmierenia. V niektorých prípadoch môže byť vyvolaná chorobou.

Silnejšími sa staneme, keď sa ovládneme

Pre človeka je dôležité naučiť sa svoj hnev ovládať. Neustále pracovať na sebakontrole. Existujú určité zásady, ktoré nám môžu byť nápomocné. Podstatné je poznať, čo sa v skutočnosti za naším hnevom ukrýva. Vedieť si včas uvedomiť varovné signály hnevu a jeho spúšťače, napríklad negatívne myšlienkové vzorce. Nekonať impulzívne.

Potrebné je vzdať sa podvedomého nutkania trestať. Nikdy to nemôže vykompenzovať akékoľvek naše straty. Navyše k nášmu zraneniu to pridáva ďalšie psychické vyčerpávanie.

V hneve by človek nemal zostávať sám. Vhodné je vyrozprávať sa. Premeniť negatívnu skúsenosť na pozitívnu. Napríklad niečo vytvoriť, napísať, pracovať či športovať. Tieto činnosti dokážu odbúrať prvotný nával emócií, aby sme neurobili niečo, čo by sme mohli ľutovať.
 
Svätého Jána XXIII. len tak ľahko hocičo nerozčúlilo. Známy svojím zmyslom pre humor sa modlieval rannú modlitbu, z ktorej vyberáme: „Nebeský Otče, chcem robiť tak, ako robil tvoj jednorodený Syn, všade kam prišiel, zanechával po sebe len dobro. Nech mám pre každého človeka dobré slovo, skôr ako sa rozídeme. Nech mám cit pre druhých a myslím viac na nich ako na seba. Prosím ťa, nech sa vždy ovládnem, nech nie je zo mňa mrzutec, nech konám láskavo a srdečne. Nech vo mne zostane iskrička humoru, ktorá je tiež potrebná.“

Iste sú určité faktory podmieňujúce agresiu, ktoré nemôžeme významnejšie ovplyvniť. Napríklad zvýšená vrodená agresivita, poškodenie centrálnej nervovej sústavy, karcinómy mozgu, epilepsia a mnohé iné.

Avšak sociálne podmienená agresia ako súčasť individuálneho vývinu, skúseností a zážitky z destva, reakcie na dlhodobú frustráciu, naučené motívy či návyky sú vždy priestorom na racionálne zvládnutie agresie. Veď už starogrécky filozof Demokritos z Abdér (460 – 370 pr. Kristom) naznačil: „Otcovo sebaovládanie je pre deti najlepším poučením.“ V každom prípade nezvládnutá agresia je rozbuškou ďalších problémov.