Keď Boh zvíťazí nad hokejom

Český hokejista Matouš Maxmilián Venkrbec pochádza z Olomouca z hokejovej rodiny. Otec bol hokejovým trénerom, takže na štadióne trávil obrovské množstvo času.

Pochádza z piatich detí a jeho súrodenci chodili na skauting, hrali na hudobných nástrojoch, ale on nie. Pri týchto aktivitách vydržal iba krátko, lebo nič sa v jeho očiach nevyrovnalo hokeju.

Sledoval výsledky zápasov, vystrihoval si články o hokeji a bol veľkým fanúšikom ruského hokejistu Pavla Bureho. V jeho živote existoval len hokej, hokej a ešte raz hokej.

Nič nenasvedčovalo tomu, že takto rozbehnutý mladý človek vo svojich 21 rokoch zrazu ukončí hokejovú kariéru. Bolo to nepredstaviteľné, no stalo sa to.

Hokej nie je všetko

„Je veľmi ťažké to uchopiť a opísať,“ hovorí pre Katolícke noviny Matouš Venkrbec, „pretože sa to týka môjho duchovného vývoja a toho všetkého, čo vo mne rástlo niekoľko rokov.“

On túžil iba po jednom, hrať hokej, bol to jeho sen, ale jeho rodinu zároveň formovala aj viera.

„Bola to zásluha mojej mamky, ktorá dobre vedela, že hokej nemôže byť v živote všetko. Preto sa ma vždy snažila povzbudzovať k tomu, aby som mal v živote aj nejaké spoločenstvo veriacich priateľov, ktorí by vyvažovali hokejovú šatňu, ktorá je tiež špecifickým prostredím.

A keďže aj v škole som mal spolužiakov iba hokejistov, tak veľmi chcela, aby ma formovalo aj niektoré spoločenstvo veriacich. A keďže bola neodbytná, tak som nakoniec súhlasil a asi na tretí pokus som sa zapojil do prípravy na birmovanie.

Vtedy som mal 18 – 19 rokov, hral som hokej a diaľkovo som začal študovať na vysokej škole,“ dodáva Matouš Venkrbec.

Príprava na birmovku

Viera ho síce sprevádzala vďaka jeho mame už od detstva, ale vnímal ju však ako niečo, čo bolo pre neho viac príťažou. Ostal preto prekvapený z mladých ľudí na príprave, ktorí brali vieru vážne.

„Viera bola pre mňa niečo okrajové. Áno, veril som v Boha, ale neočakával som od neho žiaden vzťah. Hovoril som si, že hokej mi dá všetko, čo potrebujem. A toto moje nastavenie sa pomaly počas stretávania sa s mladými a duchovným otcom začínalo meniť.

Príprava trvala jeden rok a v mojom vnútri začal prebiehať zápas: má to, po čom celý život túžim, skutočne takú veľkú hodnotu, aby som tomu obetoval všetko?“ približuje svoje vtedajšie vnútorné nastavenie Matouš Venkrbec.

„Ten vnútorný zápas a uvažovanie nad týmito otázkami prebiehali dlhé mesiace. Ovplyvňovalo to aj moju hru v zápasoch. Začal som akoby strácať iskru, nasadenie. Príprava na birmovanie trvala jeden rok a všetko to vyvrcholilo udelením sviatosti a vtedy som bol tak vnútorne otvorený, že som Bohu povedal svoje áno.

Nevedel som úplne, čo to znamená, ale cítil som zo strany Boha obrovskú lásku ku mne a ja som povedal áno, chcem žiť zmysluplne, nielen sa naháňať za slávou a úspechmi. Nech to znamená čokoľvek, tak ja, Bože, chcem ísť za tebou,“ hovorí Matouš Venkrbec a dodáva, že to bol silný zážitok stretnutia s Bohom.

A od tej chvíle začal premýšľať a žiť inak, no hokej stále hral.

Najťažšie rozhodnutie

Človek nerobí vážne rozhodnutia iba tak. A u mladého hokejistu to bolo rovnaké. Rok od birmovania Matouš
Venkrbec hral hokej a zároveň sa snažil žiť život veriaceho mladého človeka v študentskej farnosti v Olomouci.

Mohol tak porovnávať v podstate dva svety. A čím ďalej, tým viac mu bolo jasné, že svet hokeja musí opustiť a vydať sa iným smerom. Ale ako v hokeji musíte mať dostatok odvahy vykorčuľovať na ľad a pustiť sa do zápasu, tak aj v živote musíte mať veľkú odvahu na zložité a často ťažké životné rozhodnutia.

„Málokto dokáže pochopiť, že pre mňa to bol veľmi ťažký krok. Najprv som to musel povedať doma môjmu otcovi a ešte ťažšie to bolo povedať v šatni mojim trénerom a spoluhráčom.

Proces rozhodovania bol dlhý, ale aj vzťah s Bohom, ktorý som žil, bol veľmi silný, takže som o tomto svojom rozhodnutí vôbec nepochyboval. Boh mi dával istotu, že to, čo chcem urobiť, je dobrá vec.

Ja som už iba zbieral odvahu, a keďže som introvert, tak som to neriešil s nikým, iba so svojím spovedníkom, ktorý mi pomohol pri rozlišovaní. Aj keď s malou dušičkou, ale vnútorne istý, som to večer povedal rodičom a na druhý deň ráno trénerom a manažérom v hokejovom klube.

Moju vtedajšiu hokejovú kariéru som ukončil zo dňa na deň, rozlúčil som sa so spoluhráčmi, doniesol som nejaké chlebíčky a bolo to. Pocítil som obrovskú úľavu. To, čo ma dlho zväzovalo, bolo preč.“

A čo ďalej?

Ako Matouš Venkrbec už predtým uviedol, nad týmto rozhodnutím dlho uvažoval, nebolo to chvíľkové rozhodnutie ovplyvnené iba emóciami. A keďže práve v lete 2010 ho prijali na štúdium na vysokú školu, tak mu to padlo vhod a vrhol sa nielen na štúdium, ale aj do aktivít študentskej farnosti a do života s Bohom.

V tom čase študoval manažment športu a trénerstva a neskôr sa k tomu pridalo aj štúdium teológie a žurnalistiky.

„Práve v spomínanej študentskej farnosti som spoznal moju manželku. O tri roky sme sa vzali a dnes už máme tri deti. Tieto tri roky bez hokeja boli pre mňa úžasnými rokmi. Mám na toto obdobie množstvo krásnych spomienok, spoznal som veľa dobrých priateľov.

Niektorí ľudia mi hovoria, že tie tri roky, keď som hokej nehral, boli omylom, ale nie je to tak. Skôr by som povedal, že oni úplne nechápu toto moje rozhodnutie. Toto obdobie patrí do môjho života, bolo nevyhnutné a krásne.“

Matouš Venkrbec zistil, že šport pre neho nemôže byť na prvom mieste preto, lebo nedokáže naplniť jeho potreby. „Keďže som ho prestal hrať, tak sa v rebríčku mojich hodnôt prepadol niekde nižšie. A až keď sa usadil na správnom mieste, tak som vedel, že sa k nemu môžem opäť vrátiť.“

Návrat k hokeju

Po troch rokoch bez hokeja sa prístup k tomuto športu uňho zmenil. Rovnako však pochopil, že viera nemusí byť dôvodom na to, aby od športu odchádzal.

„Udržať si radosť z hry je pre profesionálneho športovca asi najťažšou vecou, pretože dnes je na nich často vyvíjaný veľký tlak. Ale to, čo sa zmenilo u mňa, je, že predtým som hrával hokej kvôli úspechom, sláve; a dnes to, čo ma najviac baví a kvôli čomu tam chodím, sú predovšetkým vzťahy a spoluhráči.

Vlastne človek je tá najväčšia hodnota a ako tím zdieľame naše radosti, ale aj naše sklamania. No, samozrejme, neznášam prehry, nechcem prehrávať, ale zmenila sa u mňa pri hokeji priorita, čo dávam na prvé miesto.“

Evanjelizácia v hokeji

Stretnúť praktizujúceho veriaceho katolíka v profesionálnom hokejovom klube nie je samozrejmé. Veriaci človek to v tomto, ale aj v iných prostrediach nemá jednoduché. Opýtal som sa ho preto, či nemal niekedy chuť medzi spoluhráčmi evanjelizovať, a jeho odpoveď ma prekvapila.

„V podstate toto bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa k hokeju vrátil,“ uviedol, „bol som veľmi zamilovaný do Boha a chcel som tam všetkým porozprávať o tejto svojej skúsenosti. Hovoriť o tom, čím som si prešiel, ako som našiel Boha a aký je život s Bohom úžasný.

A mal som pocit, že všetkých hokejistov obrátim k Bohu. Z toho som sa ale veľmi rýchlo začal liečiť.

Jednak som cítil, že sú to skúsenosti, ktoré nedokážem odovzdať, lebo to musí prežiť každý človek osobne. Zároveň ale tým, že môj príbeh bol celkom známy, tak chlapci chodili za mnou, kládli mi otázky, zaujímalo ich to. Tak som absolvoval veľa zaujímavých rozhovorov so spoluhráčmi.

Ale po dlhšej dobe som prišiel na podstatné zistenie, že ak ja vlastnými silami chcem niekoho obrátiť, tak sa mi to nepodarí. Skôr som si všimol, že boli situácie, keď si ma Boh, pokiaľ som mu nebránil, použil ako nástroj a on si oslovil ľudí tak, ako chcel.

Pochopil som, že nie som to ja, kto evanjelizuje, a nikdy to nebudem ja, kto privádza k Bohu. Môžem byť iba prostredníkom, pokiaľ budem otvorený Bohu,“ uzatvoril rozprávanie o svojej životnej skúsenosti hokejista Matouš Maxmilián Venkrbec.