Keď k nám prvýkrát prišiel pápež

Písal sa rok 1052 a územie dnešného Slovenska spadalo pod novovytvorené Uhorské kráľovstvo, ktorého prvým kráľom bol Štefan I. Po jeho smrti sa však Uhorsko ocitlo vo víre bojov o nástupnícky trón. Túto situáciu sa snažili využiť cisári Svätej rímskej ríše, ktorí chceli posilniť pozíciu svojej krajiny.

Jedným z nich bol Henrich III., ktorý počas svojho panovania podnikol niekoľko výprav na územie dnešného západného Slovenska. Bránou do Uhorska, a teda častým cieľom nájazdov sa stal Bratislavský hrad. A práve tu sa začala písať história prvej návštevy pápeža na našom území.

Čo predchádzalo prvej pápežskej návšteve

Cisár Henrich III. sa v lete v roku 1052 vydal na opätovnú výpravu do Uhorska, ktoré chcel prinútiť k vazalskej poslušnosti. So svojimi loďami prišiel po Dunaji k Bratislavskému hradu, ktorý obkľúčil aj s peším vojskom. Vtedy už na uhorskom tróne sedel kráľ Ondrej I., ktorý sa cisárovi nechcel len tak vzdať.

Pri Bratislave preto zorganizoval silnú obranu a proti Henrichovi III. sa začal brániť. Obliehanie hradu trvalo takmer dva mesiace. Sily oboch strán konfliktu sa postupne začali vyčerpávať.

Vyjednávač mieru

Cisár Henrich III., ktorý šípil neúspešný koniec výpravy, sa snažil aspoň o uzavretie čestného mieru. O jeho sprostredkovanie poprosil pápeža Leva IX. Nástupca sv. Petra preto v lete 1052 pricestoval do Bratislavy, kde sa stretol s oboma aktérmi konfliktu. Stal sa tak prvým pápežom, ktorý navštívil naše územie.

To, ako prebiehali rokovania Leva IX. s panovníkmi, dnes už presne nevieme. Podľa Viedenskej obrázkovej kroniky však k vyvrcholeniu konfliktu dopomohlo, keď sa jeden z obrancov Bratislavského hradu v noci priblížil k ríšskym lodiam so zásobami; lode sa mu podarilo prevŕtať a potopiť. Cisár sa potom musel nedobrovoľne stiahnuť.

Napäté vzťahy medzi Henrichom III. a Ondrejom I. nakoniec zmiernili zásnuby cisárovej dcéry Judity s kráľovým synom Šalamúnom. Pričiniť o to sa mal veľkou mierou aj pápež Lev IX., ktorý na toto zmierujúce gesto presvedčil cisára. S Henrichom III. sa totiž už dlhšiu dobu dobre poznal.

Kto bol pápež Lev IX.

Narodil sa 21. júna 1002 v alsaskom meste Eguisheim do rodiny aristokratov. Pri krste mu dali meno Bruno. Po vysviacke bol poslaný na dvor cisára Konráda II., kde mu v septembri 1027 prišla správa, že bol vymenovaný za toulského biskupa. Cisár odhováral 25-ročného Bruna od prevzatia chudobnej diecézy; ten však službu medzi biednymi považoval za svoje poslanie.

V úrade biskupa pôsobil veľmi horlivo, jednou z jeho snáh bolo pozdvihnutie rehoľného života. Do kláštorov preto zavádzal clunyjskú reformu, ktorá ich mala oslobodiť od svetských vplyvov. Okrem toho zakladal nové kláštory a často navštevoval farnosti svojej diecézy, ktorú spravoval 22 rokov. Následne bol povolaný do ešte väčšej úlohy.

Potvrdená voľba

Keďže dohľad nad voľbou pápeža mal v tom období cisár Svätej rímskej ríše, po smrti pápeža Damasa II. prišla na cisársky dvor prosba o návrh na nového rímskeho biskupa. A tu sa vraciame k osobe Henricha III., ktorý v roku 1039 nastúpil na trón po svojom otcovi Konrádovi II.

Na ríšskom sneme vo Wormse požiadal biskupa Bruna, aby prijal miesto nástupcu svätého Petra. Bruno si zobral čas na rozmyslenie. Nakoniec súhlasil, no mal podmienku, aby ho za pápeža riadne zvolili aj v Ríme.

Do Večného mesta sa vybral ako pútnik. Na ceste ho sprevádzal triersky biskup Eberhard, ale i dvaja jeho neskorší nástupcovia – benediktínsky mních Frederik z Lotrinska (pápež Štefan IX.) a mladý kňaz Hildebrand (pápež Gregor VII.).

Po príchode do Ríma pred rímskym ľudom a kňazstvom vyhlásil, že pápežský úrad prijme iba vtedy, ak ho oni v ňom odsúhlasia. Voľbu Bruna za pápeža potvrdili jednomyseľným hlasovaním. A tak 12. februára 1049 nastúpil na Petrov stolec ako Lev IX.

Reformátor

V reformnom duchu pokračoval aj ako hlava Katolíckej cirkvi. Cieľom Leva IX. bolo pozdvihnutie morálneho kreditu pápežstva, keďže mnohí rímski kňazi žili v konkubináte a kupčili s cirkevnými úradmi. V Lateránskej bazilike preto otvoril synodu, na ktorej sa usiloval zakročiť proti svätokupectvu aj proti zväzkom kňazov so ženami.

Takisto sa snažil pápežskému dvoru prinavrátiť rešpekt na medzinárodnom poli. Kľúčovým bodom malo byť uznanie univerzálneho postavenia pápeža ako nástupcu svätého Petra. S touto náročnou úlohou mu pomáhali duchovní, s ktorými prišiel do Ríma.

Vďaka ich prezieravosti a schopnostiam sa podarilo, že veriaci znovu nadobudli dôveru v pápežský úrad. Dopomohli tomu aj mnohé apoštolské cesty Leva IX., počas ktorých zvolával synody a riešil problémy miestnych kresťanských spoločenstiev, ale tiež spory znepriatelených panovníkov.

Musel sa však zaoberať aj vieroučnými problémami. Najznámejší bol blud kňaza Berengára, ktorý hovoril, že prítomnosť Kristovho tela a krvi v Oltárnej sviatosti nie je pravá, ale iba symbolická. Tento názor Lev IX. vyhlásil za herézu.

Východná schizma

Najväčším výzvam však musel čeliť ku koncu svojho pontifikátu. Keď videl, ako Normani drancujú obyvateľstvo v južnom Taliansku, uvedomil si, že nebezpečenstvo hrozí aj Rímu. Pápež sa preto v spojení s Henrichom III. rozhodol viesť obrannú výpravu proti Normanom.

Cisár sa však stiahol a neskúsená armáda pod velením Leva IX. utrpela porážku. Pápež bol zajatý, no smel udržiavať kontakt s vonkajším svetom a prijímať návštevy.

Zásah rímskeho biskupa Leva IX. na juhu Talianska, ktoré vtedy spadalo do jurisdikcie východnej Cirkvi, však vyhrotil konflikt s patriarchom Konštantínopola Michalom I. Keruláriom. Ten dlhodobo odmietal názor o vedúcom postavení pápeža v Cirkvi.

Jeho vzťahy s Rímom ešte viac naštrbila snaha Leva IX. o zavedenie latinskej liturgie v južnom Taliansku. Patriarcha dal v odpovedi na to zavrieť latinské chrámy v Konštantínopole.

Z Ríma preto odišla delegácia pápežských legátov, ktorí mali rokovať s Michalom I. K dohode nedospeli, naopak, došlo k najväčšiemu rozkolu Cirkvi.

Jeden z legátov kardinál Humbert po neúspešných rokovaniach s patriarchom 16. júla 1054 položil v Chráme Hagia Sofia na oltár exkomunikačnú bulu, ktorou Michala I. Kerulária a jeho podporovateľov vylúčil z Cirkvi. Rovnako sa zachoval aj patriarcha, ktorý exkomunikoval pápežských legátov.

Začiatok východnej schizmy však Lev IX. už nezažil. Normani ho síce po pár mesiacoch prepustili zo zajatia, no pápež sa do Ríma vrátil veľmi chorý. Zomrel krátko po návrate 19. apríla 1054.

Je otázne, či bolo vylúčenie Michala I. Kerulária z Cirkvi formálne platné, keďže sa udialo tri mesiace po pápežovej smrti, s ktorou zanikol aj mandát legátov. Vzájomná exkomunikácia však bola vyvrcholením napätých vzťahov medzi Rímom a Konštantínopolom. 

Napriek tomu úcta k Levovi IX. vzrastala. Pri jeho hrobe prišlo k viacerým zázračným uzdraveniam. Preto bol už pár rokov od odchodu do večnosti považovaný za svätého. Oficiálne ho kanonizoval pápež Gregor VII. v roku 1082.