Keď máme pocit, že sme tuctoví

Aktuálna otázka znie: Prečo vyhľadávame strach, keď naokolo je dosť situácií, ktoré ho vyvolávajú? Jedna z odpovedí je, že máme pocit, že sme celkom obyčajní a máme na to nárok. Skúsme si však vybrať inú cestu. 

Peter Slovák 19.10.2020
Keď máme pocit, že sme tuctoví

Ilustračná snímka: Peter Slovák

Strach nikdy nedáva zmysel. Odborníci rozlišujú pohľad na strach ako stav (angl. anxiety) a strach ako vlastnosť (angl. trait anxiety). V prvom prípade je chápaný ako prechodná emócia, ktorá vzniká v dôsledku vnímania reálneho nebezpečenstva.

V prípade druhej možnosti strach vzniká v situáciách, ktoré sú individuálne i bez reálne ohrozujúcej situácie. Ide o takzvanú zvláštnu úzkosť. Problém je, že sa môže ukotviť v človeku na dlhšie.  

Latinský pôvod slova strach angustus alebo aj angustia označuje úzkosť, stiesnenosť, tieseň, obmedzenie. V inom latinskom slovese angere sa stretávame s významom škrtiť. V každom prípade strach nás zväzuje, prekrýva oči a dokonca v niektorých prípadoch aj „škrtí“. 


Irónia doby
 

Namiesto predstavenia s klaunami cirkusový stan pozýva na hororovú šou. V aktuálnej situácii poznačenej pandémiou vírusového ochorenia to vyznieva viac tragicky ako komicky. Napriek tomu dospelí s ratolesťami stoja pred pokladnicou a idú sa báť. 

Poviete si - symptóm doby, hľadáme adrenalín. Ide však len o zábavu? Strach nám bráni v našej mysli vytvárať pozitívne postoje. No čo je oveľa horšie, že profiluje u človeka komplexy.

Švajčiarsky lekár Carl Gustav Jung (1785 – 1961) hovorí, že ľudské nevedomie má veľa obsahov spojených s osobnými zážitkami človeka. Podľa neho komplex predstavujú psychické prvky, ktoré sa vymkli spod kontroly osobného vedomia a samostatne existujú v „temnej“ oblasti psychiky.

Obvykle sa vyvíjajú z konštelácie zážitkov, myšlienok, rozhodnutí a činov. Jeden zážitok pritiahne ďalší, ktorý sa mu svojou podstatou podobá, a emočná sila komplexu vzrastá.

Samozrejme však dodáva, že sila komplexu závisí od citových dispozícií a povahy človeka, ale aj od vzťahu k svojmu okoliu (Drapela, Přehled teorií oosbnosti, 2011).

Aj v individuálnej rovine táto teória naznačuje, že pri komplexe ide o nevedomú, relatívne osamostatnenú štruktúru emocionálnych podložených predstáv a tendencií. My kresťania máme akýsi komplex tuctovosti. Ak sa k tomu pridá strach, vzniká skutočný problém.  
 

Výnimočnosť patrí kresťanovi
 

Keď sa pozrieme na prvých rodičov, ich strach pramenil zo situácie odhalenia vlastnej nahoty (porov. Gn 3, 7). Aj my sme v súčasnosti odhalili vlastnú zraniteľnosť. Disponujeme obrovským množstvom infomácií, vieme ovplyvniť telesné i duševné procesy, no napriek tomu nás ovláda strach.

Stratili, lepšie povedané, odložili sme totiž pohľad na Boha, pocit bezpečia a istoty. A paradoxom je, že miesto toho človek hľadá lacné náhradky.

Návod, ako von z tohto nastavenia, nám ponúka 10. októbra blahorečený mladý hlboko veriaci programátor Carlo Acutis (1991 – 2006). Dokázal, že byť výnimočný sa nevylučuje so statusom hlboko veriaceho.

Blahoslavený Carlo nám ukazuje, že „šťastie znamená zahľadieť sa do Boha, zatiaľ čo smútok a horkosť je zahľadením sa do seba“. Čo myslíte, máme šancu poraziť strach a pocit menejcennosti?