Keď Pán povoláva, je to výsada

Ako sa rodilo vaše rozhodnutie pre službu trvalého diakonátu, ktorá je známa už od apoštolských čias a obnovil ju Druhý vatikánsky koncil?

V  službe som už štrnásty rok. Rozhodnutie sa vo mne rodilo postupne, nebol to okamih šibnutia čarovným prútikom. Najprv som začal študovať ako laik teológiu v Spišskej Kapitule. V treťom ročníku po absolvovaní skúšok z katolíckej morálky som pochopil, že takto sa ďalej žiť nedá, keďže som vtedy pôsobil ako starosta Hôrky.

Chcel som sa posunúť ďalej. Časom som teda zanechal svetskú epochu svojho života a pochopil som, že by som chcel dospieť k službe diakona.

Prečo ste si zvolili meno Lev?

Tak trošku „z trucu“, ale aj pod vplyvom averzie voči tomu, čo sa vtedy dialo v svetskej politike. Dal som si ho aj preto, že ma oslovil život pápeža sv. Leva Veľkého.

Je to významná osobnosť v  dejinách Cirkvi, bol vynikajúci stratég a vojvodca, ktorý ochránil Rím pred obliehaním nepriateľského vojska. Spája ma s ním fakt, že aj ja chcem prepájať duchovné s každodenným životom.