Keď sa ľuďom vrátila dôstojnosť

Reakcia na tento krok zaznela aj na tohtoročnej púti v Šaštíne, kde sa spišský biskup František Trstenský v homílii podelil o osobnú spomienku na svojho otca. Ten sa pri sledovaní udalostí 17. novembra 1989 tešil zo splnenej túžby po slobode so slzami v očiach.

Biskupa Trstenského sme sa spýtali, či si dnes tiež dokážeme uvedomiť veľkosť slobody. „Sloboda je dar, ktorý sa ľahko prijíma, ale ťažšie sa žije. Možno si ju dnes už nevážime tak, ako tí, ktorí o ňu museli zápasiť. Pre mnohých sa stala samozrejmosťou, niekedy až spotrebnou hodnotou – ,mám právo‘, ,môžem si robiť, čo chcem‘.“

Skutočná sloboda však podľa neho nie je svojvôľa, ale schopnosť konať dobro. Vnútorný postoj človeka, ktorý vie, komu patrí a prečo žije. „Môj otec sa v novembri ’89 radoval, lebo cítil, že sa ľuďom vracia dôstojnosť. Je naša úloha nenechať túto dôstojnosť vyprchať do povrchnosti a ľahostajnosti. Ak sa o slobodu nestaráme, pomaly sa vytráca.“

Vieru v ideály, ktoré v novembri ’89 ľudí spájali, mnohí už stratili. „Namiesto spoločného zápasu o pravdu a spravodlivosť sa často uzatvárame do zóny pohodlia či apatie. Vážnym problémom spoločnosti sa stala korupcia, nespravodlivosť, agresivita,“ pociťuje František Trstenský.

Pripomína, že sloboda sa nerodí z nenávisti, ale z odvahy a solidarity. „Kto stratí vieru v pravdu a v druhého človeka, ten sa sám uzatvára do vnútorného zajatia. Odkaz novembra bude živý len vtedy, keď sa stane naším osobným záväzkom – nie voči systému, ale voči vlastnému svedomiu.“