Keď vzdelanie nebolo pre každého

Hoci vo svete učitelia majú svoj deň 5. októbra, na Slovensku má tradíciu 28. marec, deň spomienky na narodenie Jána Amosa Komenského. Dôvodom bolo rozhodnutie  československej vlády v roku 1955 morálne oceniť ich prácu. 

Náboženská sloboda podnietila vzdelávanie

Korene vzdelávania v Európe siahajú do staroveku, avšak formálna školská príprava a výchova sa intenzívne začali rozvíjať v stredoveku aj vďaka pozitívnemu pôsobeniu Cirkvi na tomto poli. Cisár Konštantín Milánskym ediktom v roku 313 zabezpečil nielen náboženskú slobodu, ale postaral sa aj o priaznivé podmienky pre vzdelávanie.

Budovanie škôl bolo neodmysliteľnou súčasťou kláštorov. Benedikt z Nursie v roku 529 založil na vrchu Monte Cassino kláštor a školu s prvým výchovno-vzdelávacím systémom ora et labora. Spočiatku tu vychovávali len chlapcov, ktorí sa mali stať kňazmi (schola interior – vnútorná). Neskôr mali aj školu vonkajšiu (schola exterior), kde sa feudáli pripravovali na panovnícku dráhu. Biskupi v svojich sídlach zriaďovali katedrálne školy. Štúdium sa delilo na formálne - trívium, kde patrila gramatika, rétorika a dialektika, a reálne - kvadrívium s aritmetikou, geometriou, astronómiou a hudbou. Cisár Karol Veľký (742 – 814) reorganizoval dvorské školy. V nich sa Vyznanie viery a Modlitba Pána povinne učila aj v materinskej reči.

Svätý Cyril v roku 862 vytvorením slovanskej abecedy – hlaholiky podporil šírenie viery, kultúry aj vzdelania našich predkov. So svätým Metodom a ich žiakmi zakladali prvé školy, v ktorých sa v staroslovienčine pripravovali budúci kňazi. V stredoveku sa školy delili podľa miesta vzniku na kláštorné, farské a kapitulské. Koncept vyučovania spočíval v osvojení si latinčiny a kresťanskej náuky. V mestách kupci a remeselníci podnietili vznik mestských škôl, tzv. cechových a kupeckých (gildovových). Študenti sa učili aj reáliám a poznatkom o prírode a spoločnosti. Stredoveké univerzity vznikali v Bologni (1088), v Paríži (1150), Oxforde (1167). 

Vzdelávanie pre vyvolených 
 
Tak ako v stredoveku, aj v období humanizmu individuálny výber adeptov na vzdelávanie umožňoval vyučovanie iba zámožným. Napríklad vychovávateľom Henricha VIII. bol anglický humanista profesor z Krakovskej univerzity Leonard Cox (1495 - 1549). Henrich už ako dieťa hral na rôznych hudobných nástrojoch, vynikal v latinčine, matematike, astronómii, kozmológii. Bol atlétom a lukostrelcom. Plynulo hovoril po francúzsky a španielsky. Je zaujímavosťou, že jeho kancelár svätý Tomáš Morus (1478 – 1535) v svojej knihe Utópia predkladal predstavy nielen o ideálnom usporiadaní spoločnosti, ale aj myšlienky povinnej školskej dochádzky, čím anticipoval Komenského.

Čas humanizmu bol naklonený vysokému školstvu. Podľa vzoru Bolonskej univerzity v roku 1465 vznikla v Bratislave prvá uhorská univerzita Academia Istropolitana. Na Slovensku už existovala sieť stredných latinských škôl, ktoré zakladala šľachta (Bytča, Hlohovec, Ružomberok, Levoča, Kežmarok). Počas reformácie prichádzali na naše územie učitelia z Nemecka. Z tohto dôvodu v 16. a 17. storočí sa vytvorila hustá sieť evanjelických škôl. Protiváhou im boli jezuitské gymnáziá a kolégiá. Systém jezuitského školstva v sebe spájal pevnú organizáciu a disciplínu. Biskup Peter Pázmaň v roku 1635 získal súhlas cisára Ferdinanda II. na založenie univerzity v Trnave. 

Komenský mal víziu 

Český pedagóg, filozof, spisovateľ a teológ Jána Amos Komenský (1592 – 1670) sa svojím pedagogickým dielom zaradil medzi osobnosti svetovej pedagogiky. V mnohom predstihol dobu, v ktorej žil. Presadzoval povinnú školskú dochádzku pre každé dieťa bez ohľadu na intelekt alebo sociálne pomery. Vypracoval systém pedagogiky ako vedy a mnohé jeho vyjadrenia, ako „opakovanie je matkou múdrosti“ či „škola hrou“, zľudoveli.

Výrazne ovplyvnil aj náš výchovno-vzdelávací systém. Komenský zaviedol poriadok do školskej organizácie. V Informatóriu školy materskej vytýčil cieľ a význam predškolskej výchovy. Po šiestom roku má nasledovať škola základná, kde je vyučovacia reč materinská a potom latinská škola. Vo Veľkej didaktike (Didactica magna) upozorňuje, že cieľom každej didaktiky je hľadať spôsob, podľa ktorého by učitelia menej učili, ale žiaci sa viac naučili. Zaoberal sa výchovou a vzdelávaním zdravej populácie, ale venoval sa aj znevýhodneným jedincom.

Zaviedol formu vyučovacej hodiny, na ktorej žiaci nadobúdajú vedomosti a zároveň sa formujú aj ich charakterové vlastnosti. Motivačnú povahu mala jeho encyklopédia Orbis pictus (Svet v obrazoch).  

Panovníčka podporovala vzdelávanie

Mimoriadny význam pre rozvoj vzdelávania všetkých sociálnych vrstiev mali reformy Márie Terézie (1717 – 1780) a jej syna Jozefa II. (1741 – 1790). Reflektovali názor, že škola je politickou záležitosťou a otázkou verejného záujmu. Osvietenská pedagogika považovala nevzdelanosť za prameň mravnej a hmotnej biedy nižších spoločenských vrstiev.

Panovníčka zaviedla povinnú školskú dochádzku pre deti od 6 do 12 rokov. Známe sú tzv. triviálne školy zriaďované pri farských kostoloch pre deti dedinskej a mestskej chudoby. Učilo sa v nich náboženstvo, čítanie, písanie, počítanie a základy poľnohospodárstva. Po presťahovaní Trnavskej univerzity do Budína v roku 1777 na Slovensku zostali akadémie (Bratislava a Košice) a lýceá, ktoré poskytovali základy vyššieho filozofického, teologického a právnického vzdelania.

V tereziánskom období vznikali aj vyššie odborné školy na prípravu odborníkov   hospodárskych odvetví a štátnu administratívu, Banská a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici či Collegium oeconomicum v Senci. V reforme školstva pokračoval Jozef II., ktorý rozdelil školy na ľudové a latinské a nariadil každoročný súpis detí. Vyučovanie bolo bezplatné, neprítomnosť v škole sa trestala. 

Revolučné požiadavky

O rozvoj školstva na Slovensku sa v 18. storočí a začiatkom 19. storočia postarali osobnosti ako Matej Bel (1684 – 1749), Samuel Tešedík (1742 – 1820) či Daniel Lehocký (1759 – 1840). Revolučné roky so sebou priniesli aj požiadavky Slovákov týkajúce sa školstva. V Žiadostiach slovenského národa 10. mája 1848 boli formulované postuláty: zriadiť národné, reálne a dievčenské školy, ústavy pre výchovu učiteľov, gymnáziá, lýceá, polytechnické ústavy, akadémie a univerzity s vyučovacím jazykom slovenským.

Viedeň poverila Jána Kollára (1793 – 1852) vypracovaním návrhu na riešenie školských otázok. Založenie Matice slovenskej (1863) a tri slovenské gymnázia v Revúcej (1862), v Martine (1867) a v Kláštore pod Znievom (1869) boli silnými impulzmi pre vzdelávanie na Slovensku. V dôsledku nežičlivej uhorskej politiky pre vyučovanie v slovenskom jazyku školy zanikli. Skutočný rozmach vzdelávania v národnom jazyku nastal až po vzniku Československa v roku 1918. 

Spracované podľa Kapitoly z dejín pedagogiky (Milada Brťková, Viola Tamášová a Danka Proszcuková, Braislava: Present, 2000)