Keď život človeka závisí od sudcu (II.)

Po nedávnej smrti Vincenta Lamberta sa čoraz viac hovorí o legalizácii eutanázie. Tému na pokračovanie rozoberáme s profesorom bioetiky a morálky, kňazom Jánom Ďačkom SJ. 
Anna Stankayová 06.08.2019
Keď život človeka závisí od sudcu (II.)

Ilustračná snímka: UNSPLASH/ Autor: Wesley Tingey

V minulej časti sme sa venovali otázkam života bez výživy a tekutín, čo sa počas toho s ľudským telom deje, a či Francúzi porušili právo na život a základné medicínske poslanie.

Vytúžený koniec alebo vyhladovanie na smrť?

Niektorí vravia, že jeho smrť bola súcitná a viac sa netrápi; iní ju považujú za vraždu a vyhladovanie na smrť.

Podľa Jána Ďačka je pojem milosrdná smrť zvrátenou a falošnou ideológiou. „Taký postoj je vlastne útekom pred ľudskou skutočnosťou, ku ktorej podstatne patrí bolesť, utrpenie a zomieranie. Smrť z milosrdenstva je vyjadrením strachu a odmietaním toho, čo nemožno kontrolovať a mať v moci.“ 

Postoj veriaceho by mal byť jednoznačný

Spôsob ukončenia života Vincenta Lamberta odsúdili veriaci aj neveriaci. Čo nám však hovorí učenie Katolíckej cirkvi?  „Každý život je dar, úloha a poslanie, ktoré zveruje Boh Stvoriteľ. To platí aj pre utrpenie a zomieranie.

Boh chráni každý ľudský život piatym príkazom Nezabiješ! Kto to rešpektuje, chráni život iného a sprevádza ho v ťažkých životných skúškach. Kto však odmietne Boha ako pôvodcu, darcu a ochrancu každého ľudského života, skôr či neskôr odmietne aj slabého, chorého, postihnutého alebo chudobného človeka,“ vysvetľuje Ján Ďačok. 

Sám vedel iba dýchať 

Vincent Lambert žil 11 rokov v bdelej kóme. Profesor bioetiky a morálky vysvetľuje, že takýto človek je vo všetkom závislý od iných – od príjmu potravy cez osobnú hygienu až po pobyt na vzduchu.

„Zvyčajne sa zavádza do žalúdka (cez prednú brušnú stenu) tenký katéter alebo trubička, cez ktorú je človek vyživovaný a dostáva aj tekutiny. Zavedený močový katéter slúži ako prevencia pred preležaninami.“

Nemôžu hovoriť, vnímať možno áno

Či pacienti vo vegetatívnom stave dokážu vnímať, myslieť alebo cítiť, zatiaľ nie je celkom známe. Rodičia Vincenta Lamberta tvrdia, že ich vnímať dokázal. Ich syn vraj dokonca plakal, keď mu povedali, že ho odpoja od výživovej trubice.

Niektorí odborníci uvádzajú, že asi necelá polovica z nich vníma všetko, ale nevedia to povedať ani vyjadriť. „Nedokážu hovoriť, avšak pri priblížení sa k nim sledujú návštevníka pohľadom, ktorý však dokážu fixovať iba na krátky čas. Nie je jasné, či osobu poznajú alebo iba reagujú na pohyb, na nový objekt, ktorý sa dostáva do ich zorného poľa. Majú rytmy dňa a noci.“ 

Zamurovaní za živa

Teológ poukazuje na najnovšie výskumy Adriana Owena, ktorý sa špecializuje na fungovanie mozgu a nervového systému. Vedec výskumného centra univerzity v Ontáriu skúma ľudí v bdelej kóme už dlhé roky. Dokázal, že niektoré funkcie mozgu u pacientov pretrvávajú a dá sa s nimi v istom zmysle slova aj komunikovať.

Dvaja zo skúmaných pacientov Adriana Owena sa po niekoľkých mesiacoch z vegetatívneho stavu prebrali a obaja si pokusy pamätali. Hovorili o frustrácii z toho, že nemohli komunikovať, boli pokusnými objektmi a cítili sa ako zamurovaní za živa. 

Po rokoch sa prebudila 
V apríli tohto roka sa v Spojených arabských emirátoch stal malý zázrak. Munira Abdulla sa po 27 rokoch trvalej vegetácie prebrala. Jej syn mal v čase nehody 4 roky. Dnes už 31-ročný Omar veril, že sa jeho matka zobudí. Ľudí povzbudzuje, aby nestrácali nádej a nepovažovali ľudí v trvalej vegetácii za mŕtvych. Podobný prípad sa stal pred vyše 10 rokmi v Poľsku. Jan Grzebski sa z kómy prebral po 19 rokoch. Takéto prípady sú však iba výnimočné. 
 

V bdelej kóme aj desaťročia

Dĺžka života v trvalej vegetácii podľa Jána Ďačka závisí od zdatnosti životne dôležitých funkcií - srdcovej činnosti, dýchania, trávenia či fungovania obličiek. Mladý človek s dobrými vitálnymi funkciami organizmu môže takto žiť viaceré roky či desaťročia.

„Podľa osobného svedectva dvoch odborníkov z USA, jeden z nich poznal istého chorého, ktorý prežil v takýchto podmienkach 28 rokov, druhý z nich poznal iného chorého, ktorý prežil 34 či 36 rokov.“

Jezuitský spolubrat v bdelej kóme 
Ján Ďačok hovorí o spolubratovi zo slovenskej jezuitskej provincie, ktorý bol v bdelej kóme vyše 13 rokov. „Pri mojej prvej návšteve (asi po polroku od jeho úrazu), som ho oslovil menom a vyzval som ho, aby mi stlačil ruku.  Po asi 8 až 10 sekundách som vnímal pohyb jeho prstov ako odpoveď na moju výzvu.

Aby som sa o tom uistil, poprosil som ho, aby to zopakoval. Aj po druhý raz nasledovala jeho reakcia po tom istom čase. Bolo to však iba počas mojej prvej návštevy. Nikdy viac tak už nezareagoval.“ Jeho ošetrujúce sestry však boli roky presvedčené, že všetko vnímal a rozumel.


Ján Ďačok SJ

- slovenský lekár

- jezuitský kňaz

- profesor bioetiky a morálky Pápežskej Gregorovej univerzity v Ríme 

- teológ Apoštolskej penitenciárie