Keď život človeka závisí od sudcu (III.)


Po nedávnej smrti Vincenta Lamberta sa čoraz viac hovorí o legalizácii eutanázie. Tému na pokračovanie rozoberáme s profesorom bioetiky a morálky, kňazom Jánom Ďačkom SJ. 

Anna Stankayová 13.08.2019
Keď život človeka závisí od sudcu (III.)

Ilustračná snímka: PIXABAY

V budúcnosti sa môže častejšie stávať, že o živote človeka nebude rozhodovať Boh, ale lekár alebo sudca. Ján Ďačok hovorí, že „ak lekári alebo sudcovia budú rozhodovať o ľudskom živote a proti nemu, svojím konaním sa budú stavať proti Bohu Stvoriteľovi.

Jemu totiž ako jedinému patrí kompetencia život dať alebo vziať. Keď si niekto nárokuje toto právo, arogantne sa stavia proti Bohu, ktorý o sebe slávnostne vyhlásil: ,Ja som sám jediný a niet Boha okrem mňa; ja zabíjam, aj život navraciam, zraňujem, aj uzdravujem; a niet toho, kto by z mojej ruky vykĺzol!‘ (Dt 32, 39).

Inými slovami, sám Boh bude brať na zodpovednosť tých, ktorí zabíjali nevinných a bezbranných. A okrem toho zločiny proti ľudskému životu určite nikomu nemôžu priniesť šťastie, pokoj a radosť – ani v prítomnosti, ani v budúcnosti“.

Cirkev podporuje život a zápasí oň

Hoci pápež František, ako morálna autorita, vyjadril nad osudom Vincenta Lamberta, ktorého po jedenástich rokoch trvalej vegetácie odpojili od výživovej hadice, ľútosť, na koniec jeho života to veľký vplyv nemalo. Jeho hlas má veľkú váhu medzi kresťanmi aj mimo nich.

„Pápež ukazuje cestu a hovorí, čo robiť a čomu sa vyhýbať. V konkrétnej situácii však koná jednotlivý človek, ktorý za každý skutok ponesie aj zodpovednosť: pred vlastným svedomím, históriou národa a pred samotným Bohom,“ vysvetľuje Ján Ďačok. 

Cirkev podľa morálneho teológa veľa urobila aj stále robí – prakticky aj teoreticky. „Formovala a formuje vedomie i svedomie a v svojich zdravotníckych zariadeniach ukazovala a ukazuje, ako sa treba správať voči trpiacim, chorým, zomierajúcim i tým, ktorí sú vo vegetatívnom stave.

Z dokumentov, ktoré sa venujú svetu utrpenia, stačí spomenúť iba apoštolský list svätého Jána Pavla II. Salvifici doloris (O kresťanskom zmysle ľudského utrpenia, 1984), jeho encykliku Evangelium vitae (O hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života, 1995), Katechizmus Katolíckej cirkvi (1997) a už v predošlom článku spomínanú Novú chartu zdravotníckych pracovníkov (2016). Máme ich aj v slovenčine.

Avšak koľko zdravotníckych pracovníkov a iných kategórií ľudí ich aj pozná? Totiž práve tam možno nájsť podstatu toho, ako v zdravotníctve pomáhať, a nie zabíjať.“

Čo môže urobiť veriaci človek?

Nie vždy sa osud človeka dostáva pred súd. Ten „rozhoduje iba vtedy, keď je medzi rodinou a zdravotníckymi pracovníkmi spor alebo majú opačné stanoviská, ako to bolo v prípade Vincenta Lamberta.

Súd zaujíma stanovisko o tzv. ,najlepšom záujme pacienta‘, ktorým sa snaží zmieriť obe strany. Sudcovia – pri plnom rešpekte voči nim – sú však právnici, ktorí nemajú medicínske vzdelanie, a nie lekári či zdravotnícki pracovníci, ktorí problematike lepšie rozumejú. Preto je potrebné urobiť všetko preto, aby sa situácia nedostala pred súd“. 

Veriaci človek by mal podľa Jána Ďačka vyjadrovať pozitívny vzťah k životu – k tomu vlastnému aj k životu iných. „Tým formuje seba, svojich rodinných príslušníkov i svoje prostredie. Keby sa dostal do situácie, že by iní chceli rozhodnúť o jeho živote, tento jeho postoj sa musí zobrať na vedomie. Ďalej, má sa opierať o postoj lekárov, ktorí rešpektujú stanovisko Cirkvi a ktorí, v prípade rozhodnutia súdu proti životu, by boli schopní uplatniť si výhradu vo svedomí a takéto rozhodnutie odmietnuť.

Okrem toho veriaci má voliť také politické strany a takých politikov pre domáce i európske inštitúcie, ktorí budú za život.“

Súdy rozhodovali už viackrát 

Alfiemu Evansovi z Veľkej Británie lekári pár mesiacov po narodení zistili neznámu degeneratívnu neurologickú chorobu, ktorú nedokázali liečiť. Stav sa mu zhoršoval, až nakoniec pomocou prístrojov dýchal aj prijímal potravu. Lekári ho od dýchacieho prístroja chceli odpojiť, rodičia za jeho život bojovali. Nakoniec rozhodli súdy. Takmer dvojročného Alfieho Evansa 23. mája 2018 lekári odpojili od dýchacích prístrojov, ten však začal dýchať sám. O päť dní zomrel.  

Eluana Englaro z Talianska upadla do bdelej kómy v roku 1992 ako 22-ročná. Odstránenie kŕmnej trubice žiadal jej otec s tým, že ona sama takto nechcela žiť. Po sedemnástich rokoch mu úrady vyhoveli. Talianka vo februári 2009 po týždni od prerušenia kŕmenia zomrela. 

Američanka Terri Schiavo sa do trvalej vegetácie dostala v 26 rokoch v roku 1990. Po ôsmich rokoch žiadal jej manžel odpojenie od umelej výživy. Jej rodičia boli proti. Začal sa súboj rodičov, manžela, lekárov a súdov. V roku 2011 jej na dva dni odstránili prívodnú trubicu. O dva roky neskôr jej výživovú trubicu odstránili na 6 dní. Na základe rozhodnutia súdov jej 18. marca 2005 odstránili výživovú trubicu tretí a poslednýkrát. Po trinástich dňoch 31. marca 2005 zomrela.

Vincent Lambert vs. Alfie Evans

Nedávne prípady, v ktorých o živote človeka rozhodol štát, sa podľa profesora bioetiky a morálky porovnávajú ťažko. „Vincent Lambert zomrel v dospelom strednom veku – 42 rokov, Alfie Evans vo veku 23 mesiacov.

V prvom prípade bol príčinou úraz a jeho následky prebiehali pod klinickým obrazom vegetatívneho stavu alebo stavu minimálneho vedomia. V druhom prípade príčina choroby ani jej klinický obraz neboli známe.

Obaja boli ťažko chorí. Francúz však nebol terminálne chorý, kým Alfie ním asi bol. Prognóza pre prvého z nich bola neistá, pre druhého infaustná, teda krajne nepriaznivá. Vincent Lambert zomrel v dôsledku eutanázie, Alfie Evans – podľa niektorých autorov v dôsledku eutanázie, podľa iných prirodzene v režime paliatívnej liečby.“

Rodičia ku koncu bojovali za jeho prevoz z liverpoolskej nemocnice do rímskej detskej nemocnice Bambino Gesù, súd im však nevyhovel. „Alfie Evans mal kŕče a nebol schopný prevozu. Inými slovami, pri pokuse o prevoz mohol zomrieť na rukách rodičov - na chodbe nemocnice alebo v domácom prostredí. Nemocnica, v ktorej bol hospitalizovaný, patrí medzi vysoko špecializované zariadenia a určite sa mu snažila poskytnúť to, čo mohla a čo on potreboval.“  

Trpiaci nájdu pomoc u Boha

Medicínsky pomôcť sa nedá vo všetkých prípadoch. Ján Ďačok pripomína, že všemohúci je iba Pán, nie medicína či lekári. Trpiaci rodičia, ktorí prežili smrť svojho dieťaťa, potrebujú veľa času na spracovanie smútku.

„Pochopenie a pomoc môžu nájsť u dobrých ľudí, ale hlavne u milosrdného a láskavého Boha, ktorý ich môže požehnať aj zdravými deťmi.“

 

Ján Ďačok SJ

- slovenský lekár

- jezuitský kňaz

- profesor bioetiky a morálky Pápežskej Gregorovej univerzity v Ríme 

- teológ Apoštolskej penitenciárie