Kľúč k duchovnému materstvu

SR. JAROSLAVA KOCHJAROVÁ, CONGREGATIO JESU

Kým telesné materstvo je prirodzené, duchovné materstvo má punc nadprirodzenosti. Svätý Otec hovorí, že duchovná plodnosť prichádza skrze skúšku ako „bolestný pôrod dávajúci život zrelšej viere“ (pápež František, Homília 1. 1. 2022). Mária je nám vzorom.

Hneď na prahu jej plánov s Jozefom prišlo pozvanie zrieknuť sa ich a vystaviť sa ohrozeniu života. Napriek tomu nič nevysvetľuje, dôveruje Bohu. Spieva Magnifikat, prijme maštaľ ako miesto pôrodu, prijme proroctvo o meči bolesti, nutnosť úteku, skrivodlivé odsúdenie i potupnú smrť Syna.

Nikdy nerepce, nesťažuje sa, so všetkými pocitmi sa ponára do rozjímania. Nie je to prirodzené, ale nadprirodzené a to je kľúč k našej duchovnej plodnosti. Práve v temnote Betlehema dala Mária svetu Boha.

Aj naše chvíle bolesti môžu byť plodné. Ich odmietanie je odmietaním duchovného materstva a príčinou nedostatku povolaní, vzorov, svedkov. Ako nástroj v Božích rukách môžeme zažiť zázraky, lebo duchovná plodnosť je iná než plody našej akčnosti.

„Neuspokoj sa s ničím, čo je menej ako Boh“ – radí Mária Wardová pri rozlišovaní našich ambícií. Jediný zdravý maximalizmus, jediná zdravá závislosť je závislosť od Boha a jediná neškodná „manipulácia“ je dovoliť Bohu riadiť môj život.

Tlak spoločnosti je opačný, cení sa sebestačnosť, výkon, úspech, imidž. O to ťažšie si niekto vyberie kariéru smerom nadol, ako hovorieval páter Jozef Porubčan, SJ. Preto je dôležité všimnúť si, že „Mária nás učí, ako z bolesti vyťažiť výhodu“.

Dária Miezgová. Snímka: Anna Stankayová

SR. DÁRIA MIEZGOVÁ, KOMUNITA BLAHOSLAVENSTIEV

Duchovné materstvo je výraz, ktorý vyjadruje veľa obsahov. Najčastejšie sa pod ním rozumie sprevádzanie ľudí po stránke duchovného rastu, „plodenie“ pre večný život. Pre mňa však má duchovné materstvo oveľa širší rozmer.

Svoj život so všetkým, čo ho tvorí, som darovala Bohu prostredníctvom zloženia rehoľných sľubov. Toto darovanie však chcem realizovať prostredníctvom darovania sa ľuďom. Všetkým, ktorí to potrebujú, a vo všetkých situáciách. Biologická mama nekončí svoje materstvo privedením dieťaťa na svet.

O svoje dieťa sa naďalej stará, bdie nad ním a miluje ho až do konca svojho života. Duchovné materstvo je pre mňa takýto postoj srdca. Byť s ľuďmi, milovať ich, vidieť ich potreby, byť tu pre nich a pomáhať, ako je len možné. Niekedy slovom alebo prítomnosťou, inokedy záujmom a načúvaním.

A predovšetkým – predkladaním ich Bohu v modlitbe. Aj tých, ktorí Boha ešte nehľadajú alebo ho nepoznajú. Mať otvorené a prijímajúce srdce pre všetkých, ktorí sa nachádzajú v akejkoľvek núdzi.

V súčasnej dobe je to nielen klasické duchovné sprevádzanie, ale sú to aj rozhovory cez telefón s tými, s ktorými sa nemôžem stretnúť, či odpovedanie na maily, keď sa ľudia ohlásia písomne.

Mojou túžbou je pomôcť objaviť všetkým, že život s Bohom je dar, ktorý sa ponúka každému. A tento dar je prameňom šťastia, pretože od chvíle, keď ho prijmeme, už nie sme na život sami, máme sa vždy o koho oprieť a Boh nám svoju milosť nikdy neodoprie.

Nájsť toto šťastie v Bohu a sprostredkovať ho všetkým je mojou túžbou a snahou. Takto si konkrétne v svojom živote predstavujem duchovné materstvo. 

Julian Sedláková. Snímka: Archív Julian Sedlákovej

SR. JULIAN SEDLÁKOVÁ, RODINA PANNY MÁRIE

Každá žena má byť matkou aj duchovne, to bola jej prvotná úloha: odovzdávať život telesný a zároveň duchovný. Už hebrejské slovo žena (iššāh) vyjadruje jej poslanie: tá, ktorá prijíma, otvára sa pre život a dáva život. Žena má Stvoriteľom vpísané poslanie odovzdávať a obnovovať život, preto sa nazýva matkou.

Tu ide na jednej strane o fyziologickú schopnosť, ale na druhej o materského ducha ženy. Povolaním každej ženy, nezávisle od veku a stavu, je byť duchovnou matkou a rodiť Krista v dušiach ľudí zjednocovaním sa s Božou vôľou (porov. Mt 12, 50). Trvalým ideálom každej ženy je preto Panna Mária, ktorá odzrkadľuje Boží plán so ženou.

V súvislosti s tým sa mi veľmi páči myšlienka sv. Terézie Benedikty od Kríža: „Prebúdzať deti pre nebo, to je autentické materstvo – duchovné materstvo, nezávislé od telesného – najkrajšie, najdokonalejšie a najradostnejšie, hoci za cenu starostí, obiet a utrpenia, ktoré nie sú menšie ako pri telesnom materstve“ (Žena a jej určenie, prednáška v Mníchove 8. 4. 1931).

Špecifickým poslaním ženy je duchovné materstvo v spojitosti s kňazstvom. Byť kňazskou matkou znamená mať účasť na univerzálnom materstve Panny Márie, ktorá je ako matka Krista Veľkňaza zároveň matkou všetkých kňazov.

Za každým kňazom je možné nájsť duchovnú matku, ktorá ho duchovne priviedla na svet a „živí“ ho svojimi modlitbami a obetami.

Aké veľké je toto poslanie, výnimočným spôsobom opísal sv. Ján Eudes: „Sviatostné kňazstvo je také veľké, také božské, až sa zdá, že neexistuje nič väčšieho a božskejšieho. A predsa: je to poslanie pracovať na posvätení kňazov tým, že zachraňujeme záchrancov a pasieme pastierov. Tým, že získavame svetlo pre tých, ktorí sú svetlom sveta, a posväcujeme tých, ktorí sú posvätením pre Cirkev.“

Miriam Latáková. Snímka: Erika Litváková

SR. MIRIAM LATÁKOVÁ, RÍMSKA ÚNIA RÁDU SV. URŠULE

Sme stvorení na Boží obraz. Jeho základom je sebadarovanie. Toto sa dá napĺňať v rozličných formách – od najkonkrétnejšej v manželstve cez rôzne druhy zasväteného života až po život obetovaný iným v službe. Podstatou je zameranie na toho druhého.

Špecifickou formou sa duchovné materstvo prežíva v rehoľnom živote. Naša zakladateľka sv. Angela Merici v ňom vynikala a dala nám do vienka, aby sme túto charizmu rozvíjali. Pozrime sa najprv na naše mamy. V čom spočíva ich materstvo?

Začiatkom je akt lásky, v ktorom je žena obdarovaná skrze muža a Boha novým životom. Aj v duchovnom materstve by mal byť takýto začiatok – stretnutie v láske so svojím Bohom.

„Snažte sa starostlivo a pozorne poznať a pochopiť správanie tých, ktorí sú vám zverení, a vybadať ich duchovné a časné potreby“ (porov. Rady 4. 1). Je to práve hlboká empatia, ktorá sprevádza správne prežívané materstvo.

Prejavuje sa vo vzťahu ku každému človeku a u nás ku každému dieťaťu, žiakovi, študentovi, ale aj ku každej spolusestre. Každý človek je taký jedinečný, aký jedinečný je pre Pána. To vyjadrujú aj ďalšie odporúčania, ktoré sa snažíme uvádzať do života: mať v srdci nielen meno, ale aj povahu či situáciu človeka.

„Nebude to pre vás ťažké, keď ich objímete so živou láskou. Vidíme totiž, že keby prirodzené matky mali aj tisícero synov a dcér, každého budú mať v srdci osobitne, lebo takto si počína pravá láska“ (porov. Závet 2, 12).

Dôležitou črtou duchovného materstva je aj obeta bez očakávania náhrady a to, že „viac dosiahnete nehou a vľúdnosťou než tvrdosťou a ostrými výčitkami“ (Rady 2, 3).

A keď sa nám to niekedy nepodarí, sú tu stále slovká prepáč, odpusť. To platí aj pre nás, ktoré máme duchovnú motiváciu na prežívanie materstva, ale zároveň zostávame slabými ľuďmi.

Juliana Salašová. Snímka: archív Juliany Salašovej

SR. JULIANA SALAŠOVÁ, ŠKOLSKÉ SESTRY SV. FRANTIŠKA

Duchovné materstvo je dar, ku ktorému ma pozýva Boh. Snažím sa ho žiť v realite dní, ostať „normálnou“ – s nohami na zemi a srdcom pri Bohu a pri ľuďoch. Nejde o veľké skutky. Je to umenie malých krokov. Milovať život a dávať život druhým.

Tento život musím najprv čerpať zo samotného zdroja života, z Krista, ktorý o sebe hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“ Duchovné materstvo dáva zmysel života každej žene žijúcej v celibáte.

Ženy môžu byť duchovnými matkami kdekoľvek – v nemocnici, v kancelárii, v obchode či vo vlaku, v reholi. No najťažšie na duchovnom materstve je to, že sa odohráva v skrytosti. Byť pri druhom človeku, vypočuť ho.

Svätá Terézia z Lisieux otvorene priznala, že ju stálo veľa námahy, aby prejavila láskavosť a veľkorysosť voči tým spolusestrám, ktoré ju kritizovali a ponižovali.

Toto bola jej skrytá obeta duchovného materstva. Bolo by chybou chápať blahoslaveného Jána Pavla II. a jeho teológiu tela tak, že plodná, sebadarujúca láska sa môže naplniť iba v manželstve.

Katarína Zeno hovorí: „Uisťujem vás, že to tak nie je. Každý jeden človek – či slobodný, či žijúci v manželstve alebo v celibáte – má pozvanie darovať samého seba a stať sa vyjadrením trojičného spoločenstva. Každá ľudská bytosť je stvorená prežívať toto sebadarovanie – najprv s Bohom, potom s ostatnými ľuďmi, s prírodou, ba dokonca vo svojom vnútri aj so samým sebou – medzi svojou telesnou a duchovnou stránkou.“

Uvedomujem si, že som v živote veľa dostala. Preto chcem ostať darom pre druhých, nie tou, ktorá bude život v druhých ničiť.