Kongresy sú pravdivým svedectvom viery a lásky

V dekréte Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí De sacra communione et de cultu mysterii eucharistici extra missam v bode 109 sa píše:

„Eucharistické kongresy, zavedené do života Cirkvi v našich časoch ako osobitný prejav eucharistickej úcty, treba považovať za zastavenie, ku ktorému niektorá komunita pozýva miestnu cirkev alebo niektorá miestna cirkev pozýva ostatné miestne cirkvi v jednej krajine alebo národe, alebo aj celom svete, aby spolu pod istým zorným uhlom plnšie spoznali tajomstvo Eucharistie a vo zväzku lásky a jednoty ho verejne uctili.

Takéto kongresy majú byť pravdivým svedectvom viery a lásky. Z definície eucharistických kongresov je zrejmé, že sa majú konať na rôznych úrovniach. Môže to byť miestny, diecézny, národný alebo medzinárodný eucharistický kongres, ale vždy, nech je akéhokoľvek rozsahu, platia preň tie isté zásady a princípy.“

Eucharistické procesie a zhromaždenia

Devätnáste storočie bolo ťažkým časom pre Cirkev. S rozvojom priemyslu nastúpili vo svete veľké spoločenské zmeny. Morálna úroveň národov, ktoré dovtedy žili a napredovali podľa kresťanskej náuky, upadala. Bolo však tiež storočím zjavení Panny Márie vo Francúzsku.

V Paríži na Rue de Bac (1830), plačúcej v La Salette (1846), vyzývajúcej na pokánie a modlitbu v Lurdoch (1858). Práve na tomto pútnickom mieste, známom po celom svete, sa začali usporadúvať veľké eucharistické procesie.

Z potreby spoločnej modlitby k Ježišovi, prebývajúcemu v Oltárnej sviatosti, sa zrodili vo Francúzsku na mariánskych a mnohých svätých miestach, kde sa stali eucharistické zázraky, eucharistické procesie. Pod vplyvom týchto modlitbových zhromaždení vznikla idea organizovať medzinárodné stretnutia za účelom vzdať úctu eucharistickému Kristovi.

Hnutie eucharistických pútí pokračovalo v mnohých mestách v duchu očakávania realizácie nového zamerania. Biskup Collet vo Vendée navrhol, aby sa veriaci aj v dekanátoch zúčastňovali na eucharistických púťach v dohodnutom termíne. Nech sa vyberie najväčší kostol v dekanáte, aby doň mohli vojsť početní pútnici.

Tak sa rozmohli eucharistické procesie, smerujúce na určené miesta. Výsledkom toho bolo časté sväté prijímanie a tiež denné i nočné adorácie. Najmohutnejšie eucharistické zhromaždenia sa konali v Arse (1874), v Douai (1875), v Paríži (1876). Idea eucharistických pútí získavala čoraz viac priaznivcov.

Prerástla do celonárodných zhromaždení. V mnohých mestách Francúzska vznikla tradícia konať eucharistické zhromaždenia každý rok. Napríklad v meste Avignon v priebehu 25 rokov sa ustálila tradícia konať eucharistické procesie každý rok.

Eucharistické kongresy

Eucharistické kongresy vznikli zo vzájomnej harmonickej spolupráce laikov a kňazov. Iniciátorkou medzinárodných eucharistických kongresov bola Mária Emília Tamisierová (1834 – 1910), ktorú duchovne viedol sv. Peter Julián Eymard (1811 – 1868), zakladateľ Kongregácie Najsvätejšej sviatosti.

Úlohou kongregácie bolo podporovať eucharistickú úctu. A tiež blahoslavený Anton Chevrier (1826 – 1879), zakladateľ charitatívneho Domu Božej prozreteľnosti v Lyone. Na základe vzájomnej spolupráce biskupov a laikov sa podarilo zrealizovať prvý medzinárodný eucharistický kongres v roku 1881 v meste Lille.

Jeho myšlienkou bola obnova a prehĺbenie úcty k Eucharistii, a tým aj obnova kresťanského života. Duchovný vodca poradil Márii Tamisierovej, aby napísala pápežovi Levovi XIII. list. Na odporúčanie biskupa de Ségur ho podpísalo päťsto veriacich z Paríža, Angers, Marseille a Avignonu.

Tento list odovzdal biskup Dubuis pápežovi na audiencii v roku 1878 a hovoril s ním o projektoch organizovania eucharistických kongresov. Na konci rozhovoru pápež požehnal signatárov listu a povedal: „Pre vec Eucharistie urobím všetko. Pre vec Eucharistie dám všetko.“

Po návrate z Ríma biskup Dubuis povedal Márii Tamisierovej: „Teraz môžete pokračovať. Požehnanie Cirkvi je s vami.“

Historický prehľad

V 19. storočí sa konalo dvanásť medzinárodných eucharistických kongresov. V 20. storočí do začiatku prvej svetovej vojny sa ich uskutočnilo trinásť. Medzi dvomi svetovými vojnami deväť a po druhej svetovej vojne až do pádu komunizmu bolo desať medzinárodných eucharistických kongresov.

V 20. storočí po páde komunizmu sa konali tri a v 21. storočí sa uskutočnili už štyri. Nastávajúci 52. medzinárodný eucharistický kongres bude v Budapešti na tému: „V tebe sú všetky moje pramene“ (Ž 87, 7).

Už ôsmemu medzinárodnému eucharistickému kongresu, ktorý sa konal v Jeruzaleme, predsedal pápežský legát. Od jedenásteho kongresu v Bruseli (1898) sú na každý kongres menovaní pápežskí legáti. Viacerým predsedali aj samotní pápeži.

Zaujímavosťou je, že najviac medzinárodných eucharistických kongresov bolo vo Francúzsku. Spolu sa ich tam konalo jedenásť, z toho trikrát v Lurdoch. Zrejme to bolo ovplyvnené nielen tým, že samotná iniciatíva vyšla od Francúzov, ale tiež veľkou eucharistickou úctou v tejto krajine.

Na druhom mieste v počte konaných eucharistických kongresov je Belgicko. Uskutočnilo sa ich tam päť. V Taliansku boli tri, všetky v Ríme.