Kristov hrob láka veriacich i pochybovačov

Najznámejší a najstaršie uctievaný Ježišov hrob nájdeme v Bazilike Božieho hrobu v Jeruzaleme. Práve toto miesto, na ktorom svätá Helena objavila Kristov kríž, považujú kresťania za pravé, hoci prešlo mnohými, aj zničujúcimi, zmenami.

Podľa rímskokatolíckeho kňaza a skúseného znalca Svätej zeme Jána Majerníka je zároveň jediným serióznym kandidátom.

„Najdôležitejším argumentom vierohodnosti tohto miesta je jeho kontinuita. Už takmer 20 storočí sa veriaci chodia modliť do tej istej lokality a nie inde.“

Ján Majerník hovorí o známom fakte, že prvých päť jeruzalemských biskupov bolo židovského pôvodu a nie je mysliteľné, aby títo muži – napriek zničeniu mesta v rokoch 70 a 135 – stratili s lokalitou ukrižovania a zmŕtvychvstania Pána akýkoľvek kontakt.

Bazilika menila podoby aj patrocíniá

V druhom storočí vznikol na tomto mieste pohanský chrám zasvätený Afrodite.

„Cisár Hadrián mal na jeho výstavbu pádny dôvod – ponížiť židokresťanov, ktorých nerozlišoval od pravoverných židov. Vieme, že to bol revanš za druhé povstanie židov proti Rimanom, ktoré sa skončilo totálnou prestavbou mesta ako Aelia Capitolina. Tak sa stal Jeruzalem sesterským mestom Ríma, žiaľ, pohanským.

Podobne sa Hadrián, cisár španielskeho pôvodu, zachoval v Betleheme. Tam na mieste narodenia Pána dal vystavať pohanskú svätyňu Adonisovi, aby vyhladil stopy po židovskom Mesiášovi,“ vovádza nás do dávnej minulosti Ján Majerník.

Týmto však podľa neho imperátor pomohol sv. Helene, ktorá nemala ťažkosti s identifikáciou najdôležitejších pútnických miest vo Svätej zemi, keďže tam už stáli pohanské svätyne.

„O znovuposvätení Božieho hrobu sa zmieňujú krátko po týchto udalostiach ešte vo 4. storočí nezávisle od seba biskup Euzébius a sv. Hieronym.“

Kňaz vysvetľuje, že keď pohanská svätyňa padla, Helena v cisterne popraviska objavila relikviu Svätého kríža a na tomto mieste dala postaviť prvú kresťanskú baziliku. Pozostávala z troch častí: vlastného kostola – martýria, Kalvárie – miesta ukrižovania a rotundy – izolovaného prázdneho hrobu Krista Pána.

„Túto baziliku dal v 11. storočí zničiť, historikmi označený ako choromyseľný, sultán Hakim, napriek skutočnosti, že jeho vlastná matka bola kresťanka, a táto udalosť v Európe podnietila križiacke výpravy.

Po dobytí Jeruzalema v roku 1099 jeho noví majitelia nedokázali opraviť poškodenú Baziliku Božieho hrobu, ale rozhodli sa postaviť novú vo franskom štýle. Z architektonického hľadiska ide o prototyp gotických bazilík, ktoré vznikali v Európe po porážke križiakov vo Svätej zemi.

Aj keď požiar v roku 1808 poškodil baziliku, opravili ju a takto ju navštevujú pútnici aj v modernej dobe,“ prechádza históriou svätého miesta Ján Majerník.

Baziliku dnes spravuje šesť kresťanských komunít (katolíci, pravoslávni, Arméni, Sýrčania, Kopti a Etiópčania) a každý deň počas celého roka je doslova preplnená pútnikmi. Výnimkou nie je ani obdobie veľkonočných sviatkov.

„Pútnikom, ktorí by radi navštívili Jeruzalem v období Veľkej noci, by som skôr odporúčal zúčastniť sa na procesii s katolíckym patriarchom počas Kvetnej nedele.

Procesia sa začína v Betfage, kde Ježiš začal svoj historický vstup do svätého mesta (porov. Mk 11), prechádza Olivovou horou a končí sa v Bazilike sv. Anny v tesnej blízkosti pôvodného Jeruzalemského chrámu.“

Pochybnosti sú od počiatku Cirkvi

Voči doposiaľ najhodnovernejšiemu miestu ukrižovania, pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša je niekoľko námietok. Bazilika dnes stojí vnútri mestských múrov, pričom Ježiša ukrižovali za hradbami (porov. Hebr 13, 12).

Dlhoročný sprievodca Svätou zemou argumentuje, že súčasné múry zo 16. storočia kopírujú základy múrov, ktoré dal postaviť v rokoch 42 – 44 po Kristovi kráľ Herodes Agrippa.

„Keďže umučenie a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša sa odohrávalo podľa mienky odborníkov v roku 29 – 30, miesto opusteného kameňolomu, kde bol Ježiš ukrižovaný, bolo vtedy mimo mestských múrov. Počas vykopávok v ruskom Hospici sv. Alexandra archeológovia objavili pôvodnú bránu, cez ktorú zástup s Ježišom prešiel von z mesta smerom na Golgotu.“

Pochybnosti sú aj o tom, či bolo popravisko v blízkosti pohrebiska, keďže v bazilike je od seba pár desiatok metrov.

Kňaz Ján Majerník sa zamýšľa: „Keby Jozef z Arimatey nebol ponúkol Ježišovi úplne nový, práve vytesaný hrob (tesané hroby do skaly sa cyklicky využívali pre ďalšie mŕtvoly), kde by asi pochovali Ježiša?

Zrejme by skončil v spoločnom mestskom hrobe v údolí Cedron. Tam pravdepodobne pochovali dvoch zločincov, ktorých ukrižovali spoločne s Ježišom, a mnohých návštevníkov, najmä pútnikov do Jeruzalema, ktorí tam nečakane stratili život.

Miesto s názvom Hrnčiarovo pole (alebo Pole krvi, keďže v pozadí kúpy boli peniaze zrady) spomína evanjelista Matúš. Kúpili ho veľkňazi za Judášových 30 strieborných, ktoré im po zrade Ježiša vrátil (porov. Mt 27, 3 – 10).

Neskoršia tradícia hovorí, že sa na tom mieste obesil Judáš. Zaujímavosťou je, že v blízkosti objavili hrobku Kajfáša, veľkňaza, ktorý v mene židovskej veľrady odsúdil Ježiša na smrť.“

Navyše podľa slov Jána Majerníka nevieme o nijakom mimoriadnom hrobe popravených v Jeruzaleme v 1. storočí po Kristovi. Hodnovernosti miesta nahráva aj fakt, že v chráme našli ešte štyri hroby z 1. storočia po Kristovi, a je možné, že ich bolo aj viac.

„Nevieme, koľko z nich zdevastoval Hadrián a po ňom sv. Helena, aby izolovala Ježišov hrob. Práve existencia dvoch hrobov sprístupnených verejnosti a dvoch, ktoré boli zamurované v Konštantínovej časti baziliky, je priamym dôkazom, že kresťania si miesto prázdneho hrobu Ježiša Krista nevymysleli.“

Ján Majerník pripomína, že ukrižovanie, smrť, pochovanie aj zmŕtvychvstanie Pána od začiatku dejín Cirkvi čelilo námietkam zo strany neprajníkov kresťanov.

„Už Evanjelium podľa Matúša naznačuje lož veľkňazov a starších, že mŕtve Ježišovo telo v noci ukradli jeho učeníci, a teda nevstal z mŕtvych (porov. Mt 28, 11 – 15).“

Aj preto podľa neho dodnes nechýbajú tí, ktorí vrcholové udalosti zjavenia Ježiša hľadajú v iných lokalitách, ako to poznáme z tradície.

„K alternatívnym miestam v Jeruzaleme ako je Záhradný hrob alebo hrob v Talpiote treba povedať, že archeológovia, odborníci – či medzi protestantmi alebo židmi – neuznávajú ich autenticitu.“

Záhradný hrob sa podobá biblickému opisu

Protestantské cirkvi považujú za ozajstný Záhradný hrob, ktorý objavili v roku 1867.

„Stal sa populárnym najmä v anglosaskom svete z pričinenia archeológov, ako Edward Robinson a Claude Reignier Conder. Najmä posledný z menovaných bol osobne znechutený ceremóniou Svätého ohňa v Bazilike Božieho hrobu, ktorú nepovažoval za autentický Boží zázrak.

Najznámejším zástancom miesta, asi 200 metrov na sever od Damascénskej brány, bol však britský generál Charles Gordon, ktorý ho emotívne podporoval až po tvrdenie, že Ježiš Kristus mu to osobne zjavil,“ hovorí Ján Majerník o obľúbenom mieste prevažne anglikánskych pútnikov.

Priznáva, že je skutočne pôsobivé: „Aj dnes sa nachádza mimo severných múrov starého mesta v záhrade, o ktorej sa zmieňuje pri pochovaní Ježiša Ján v 19. kapitole, 41. verši.

V záhrade je nielen hrob, ale aj skalný útvar, ktorý sa podobá ľudskej lebke. Hebrejské slovo Golgota alebo latinské calvus – kalvária možno preložiť do slovenčiny výrazom lebka.

Atraktivite samotného miesta pridáva dobre udržiavaný priestor, vhodný na stíšenie a modlitbu, ktoré sotva nájde pútnik v Bazilike Božieho hrobu.“

Proti jeho autenticite však hrá viacero argumentov. „Je možné, aby o ňom kresťania prvej Cirkvi nevedeli, keby tam zomrel a vstal z mŕtvych Kristus Pán?“ naráža na pomerne krátku históriu uctievania oproti hrobu v Bazilike Božieho hrobu.

„Vedecké výskumy izraelského archeológa Daniho Barkaya uzatvárajú, že ide o hrob z 9. – 8. storočia pred Kristom,“ dopĺňa polemiku okolo Záhradného hrobu, keďže o Ježišovom hrobe sa hovorilo ako o novovytesanom, v ktorom dovtedy nebol nik pochovaný.

Talpijotský hrob je najmenej pravdepodobný

Tretím a najnovším potenciálnym miestom je Talpijotský hrob objavený v roku 1980. Viacerí archeológovia, teológovia aj biblisti však toto miesto v južnej časti Jeruzalema úplne vylučujú.

„Miesto sa nachádza neďaleko byzantského kostola Kathisma, ktorý bol postavený na počesť pôrodných bolestí Panny Márie pred vstupom do Dávidovho mesta Betlehema. Dnes zostali z tejto pôvodne osembokej stavby iba zrúcaniny,“ spresňuje Ján Majerník s tým, že hrob je situovaný v obytnej štvrti, je zapečatený a nie je sprístupnený verejnosti.

„Talpijotský hrob sa stal predmetom značne kritizovaného filmu kanadského dokumentaristu Jamesa Camerona a izraelského novinára Simchu Jacobovica: Stratený Ježišov hrob, následne vydaný od autorov Simchu Jacobovica a Jamesa Pellegriniho aj v knižnej verzii.“

Čím ich presvedčil? „V hrobke sa našlo desať osárií (schránky na kosti), z nich šesť malo nápisy. Najväčší rozruch spôsobil nápis: Ježiš, syn Jozefa, aj keď treba podotknúť, že nápis nie je celkom čitateľný, a preto zostáva kontroverzný.

V hrobke sa našli aj zvyšky ľudských kostí. Iné mená na osáriách boli interpretované ako Mária, zrejme Ježišova matka; Jose, deminutívna forma mena Jozes, jedného z Ježišových bratov podľa Markovej 6. kapitoly, 3. verša; Júda, Ježišov syn; Mariamene a Mara, podľa filmových producentov ide o Máriu Magdalénu, ktorú niektorí stotožňujú s Ježišovou manželkou; Matúš, nie apoštol, ale pravdepodobne jeden z rodinných príslušníkov širšej Ježišovej rodiny.

Inú kontroverziu spôsobil nápis: Jakub, Jozefov syn, brat Ježiša.“

Skúsený sprievodca však zdôrazňuje, že hebrejské mená objavené v tejto rodinnej hrobke boli všeobecnými a často používanými menami v Ježišovom období a pozostatky, ktoré sa v nej našli, sa datujú od 5. storočia pred Kristom do 1. storočia po Kristovi.

Zastáva preto názor najvýznamnejších archeológov, že nič nenaznačuje, že išlo o rodinnú hrobku Ježiša Krista a autorom išlo skôr o senzáciu ako o jedinečný prínos do objavov vo Svätej zemi.