Kríž je symbol nádeje
Bez kríža by nebolo ani vzkriesenie. S krížom zobrazuje Nanebovstúpenie Ježiša Krista i mozaika v Bazilike sv. Marka v Benátkach. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
Na úvod nazrieme do Katechizmu Katolíckej cirkvi, kde sa v bode 571 píše o spásnom pláne:
„Veľkonočné tajomstvo Kristovho kríža a zmŕtvychvstania je ústredným bodom dobrej zvesti, ktorú majú apoštoli a po nich Cirkev ohlasovať svetu. Boží plán spásy sa uskutočnil ‚raz navždy‘ (Hebr 9, 26) vykupiteľskou smrťou Božieho Syna Ježiša Krista.“
Z toho podľa odborníka na dogmatickú teológiu vyplýva, že „živým stredom spásneho diela je tajomstvo Kristovho sebadarovania, ktorého najvýstižnejším symbolickým znázornením je práve kríž.
Je najvyšším výrazom Ježišovej kenózy a bytostnej proexistencie, teda bytia pre iných. Preto kríž ako kompendium Ježišovho života do šírky otvoreného voči Bohu i človeku je správne považovať za centrálny symbol kresťanov“.
Vzkriesenie sa spája s krížom
Ľubomír Hlad sa opiera o vyjadrenie emeritného pápeža Benedikta XVI.:
„Kristovo utrpenie je fakticky celé preniknuté svetlom lásky. Kríž je čosi väčšie a tajomnejšie, než by sa nám na prvý pohľad mohlo zdať... je nástrojom mučenia, utrpenia a porážky, no zároveň vyjadruje aj kompletnú premenu, definitívny zvrat týchto negatív... je najvýstižnejší symbol nádeje.“
Ľubomír Hlad nadväzuje na slová Benedikta XVI., že vzkriesenie je Otcovým potvrdením správnosti krížovej cesty sebadarovania. Tá má byť podľa neho cestou každého kresťana „a zároveň zjavením jej cieľa – nového, Duchom Božím premeneného života, ktorý ‚žiadna smrť nebude môcť vziať‘.
Skutočnosť Ježišovho vzkriesenia nezakladá akúsi euforickú spiritualitu osláveného a bezbolestného bytia (bez ostňa chorôb, bolestí a nakoniec aj smrti), ale spiritualitu, v ktorej sa uskutočňuje paradox radosti uprostred bolesti:
‚Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev‘ (Kol 1, 24)“.
Pripomína, že vzkriesenie dáva všetkým ľudským krížom zmysel a spásnu náplň. „Neanuluje zmysel kríža, ale ako lúč svetla osvecuje jeho ľudským zrakom nepreniknuteľnú temnotu.
Nedá sa oddeliť od ukrižovania, ktoré by bolo možné interpretovať ako výzvu na odloženie kríža – ako deprimujúceho symbolu, ktorý robí z kresťanstva pesimistické či trpiteľské náboženstvo; preto, lebo vzkriesenie je kauzálne spojené s ukrižovaním.
Zároveň však musí platiť, že ani kríž nesmie byť videný izolovane, čiže pomimo udalosti vzkriesenia, pretože takýto kríž by bol opravdivým bláznovstvom a pohoršením (porov. 1 Kor 1, 23), nie spásnym nástrojom, svätým krížom, znakom víťazstva, vzácnym stromom.“
Fascinovaní krížom
Kríž sa s kresťanmi spájal od začiatku. Už prví kresťania podľa slov odborníka na dogmatickú teológiu prenasledovanie a mučenie interpretovali ako rôzne formy spoluúčasti na Kristovom umučení a ukrižovaní, ako prejav nasledovania Krista.
Ľubomír Hlad tvrdí, že od samého počiatku definovalo kresťanov pavlovské: „Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (1 Kor 2, 2).
Poukazuje na patristickú teológiu, ktorá kríž kontempluje úplne všade, je ním doslova fascinovaná.
„Veľký znalec patristickej teológie Hugo Rahner (1900 – 1968) odkazom na nespočetné množstvo diel cirkevných otcov potvrdzuje, že prvotný kresťan videl v štyroch dimenziách, ktoré naznačujú ramená kríža, štyri rozmery kozmu; videl v kríži zavŕšenie stvoriteľského diela; videl v ňom základný zákon stojaci v základe sveta a centrum celého kozmu; videl v ňom mechané (hnaciu silu), prostredníctvom ktorej stvorený svet vystupuje do neba.“
Ľubomír Hlad zdôrazňuje, že cirkevní otcovia pozorovali kríž i v siluete modliaceho sa človeka, lietajúceho vtáka či putujúceho Odysea, „ktorý sa zachránil pred stroskotaním priviazaním sa na drevený stožiar lode – ku krížu.
Konkrétne v tomto opise tajomstva Cirkvi ako nebezpečným morom plaviacej sa lode, uprostred ktorej stojí stožiar kríža – záruka šťastného dosiahnutia prístavu v nebi – máme majstrovské dielo ranokresťanskej duchovno-teologickej kontemplácie kríža“.
Každý kríž má posolstvo
Dnes poznáme stovky druhov krížov – grécky, jeruzalemský, latinský, maltézsky, benediktínsky či františkánsky, ondrejský i pravoslávny alebo nám dobre známy dvojkríž. Čo však znázorňujú?
Teológ ozrejmuje, že „ako jestvujú mnohé takzvané soteriologické modely, ktorých cieľom je podľa možnosti čo najkomplexnejšie opísať tajomstvo spásy, tak jestvujú aj znázornenia ukrižovaného Krista, ktoré v sebe nesú istú kristológiu, soteriológiu aj spiritualitu“.
Opäť vyzdvihuje myšlienky Josepha Ratzingera z úvahy s názvom Ježiš Kristus dnes: „Latinský stredovek stvárnil v románskom období triumfujúceho Krista na kríži, ktorý je jeho trónom. Románsky kríž chcel zviditeľniť v Ukrižovanom zmŕtvychvstanie, tým nám spriehľadniť náš vlastný kríž a nechať zažiariť prísľub, ktorý sa v ňom skrýva.
V gotickom umení vystupuje do popredia predovšetkým ľudská stránka Ježiša Krista. Kríž je čoraz viac stvárňovaný vo svojej čírej a neprikrášlenej hrôze. Avšak je to práve Boh, ktorý ticho trpí, ktorý trpí ako my a viac ako my – bez svetla blízkeho triumfu – a tak sa stáva veľkým utešiteľom a istotou našej spásy.“
Stvárnenia Kristovho ukrižovania, ako hovorí Ľubomír Hlad, teda „nie sú len výrazom istého umeleckého štýlu, ale – ako bolo povedané – najmä istej ucelenej teológie, ktorej cieľom je komunikovať špecifické posolstvo a podnietiť tým rast duchovného života veriacich.
Naznačené interpretácie dvoch typov kríža je možné chápať ako isté póly, medzi ktoré je možné umiestniť teologický obsah každého iného typu kríža“.
Na záver Ľubomír Hlad upriamuje pozornosť na to, že hoci každý z krížov obsahuje aj určité špecifické posolstvo (napríklad benediktínsky hovorí o moci kríža nad démonmi), jedno majú spoločné – otázku formulovanú Josephom Ratzingerom, ktorú kríž kladie každému človeku:
„Čo pre nás znamená Kristovo bytie a kam nás vedie?“