Kultúrnosť je liek na naše choroby

„Na začiatku svätej omše vyznávame, že sme zhrešili myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. Človek teda môže zhrešiť  aj slovom,“ hovorí morálny teológ Ivan Šulík, riaditeľ vydavateľstva Spolku sv. Vojtecha.

„Slovo má úžasnú moc a naše zle mienené či nevhodne vyslovené slovo môže druhému ublížiť. Človek by preto mal zvážiť, čo vypúšťa zo svojich úst, akým spôsobom reaguje na podnety, ktoré k nemu prichádzajú z okolia.“

Ľudia však k písanému či vyslovenému slovu pristupujú veľmi individuálne. „Niekto je zodpovedný, dá si záležať na tom, čo napíše, čo povie, položí si na váhu slová, ktoré ide vysloviť alebo dať na papier. Uvedomuje si, aký majú dosah, pozerá sa dva-tri kroky dopredu. Zamýšľa sa, čo to spôsobí, keď povie to či ono,“ rozvíja myšlienku Ivan Šulík.

„Ale je aj veľa tých, ktorí píšu či hovoria ‚od buka do buka‘. Sú odborníci na všetky oblasti vedy aj spoločenského života, všetkému rozumejú a ku všetkému cítia potrebu vyjadrovať sa, ako keby celý svet čakal iba na ich slová.“

KULTÚRNY DIALÓG

Každé naše slovo by ale malo prispieť ku kultúrnemu dialógu v spoločnosti. Dôležité je povedať pravdu, ale zvoliť aj vhodný spôsob jej podania.

„Pravdu musíme inému podávať ako liek. Slovo má byť liek, ktorý druhému človeku pomôže v uzdravení, lebo aj liekom sa dá uškodiť. Človeka môže zabiť, doraziť. Preto sa treba usilovať, aby sme svoje myšlienky a postoje dokázali formulovať láskavo. Vtedy ostatní pocítia, že nám na nich záleží,“ dodáva riaditeľ SSV.

SCHOPNOSŤ ROZLIŠOVANIA

Sila a účinok slova sa markantne prejavuje v kultúrnosti nášho každodenného prejavu a miesto, kde sa kultúra prejavuje vo forme, ktorá by mala človeka povznášať, je umenie. Mnohé dnešné formy umeleckého prejavu však človeka skôr urážajú, než povznášajú. A nejde pritom o to, že by umenie len odrážalo realitu nášho aktuálneho bytia. Odpudivosť a nekultúrnosť je často prvoplánová, s cieľom zaujať za každú cenu i negatívnym šokom. Ako kresťania však musíme vedieť rozlišovať, čo je vhodné a čo už prekračuje hranice vkusu či kresťanskej etiky.

„Táto schopnosť rozlišovania súvisí so všeobecným rozhľadom, vzdelaním aj s našimi osobnými preferenciami. Patrí k nej otvorenosť voči novým podnetom, ktoré môžu náš pohľad na svet obohatiť o nové uhly pohľadov,“ hovorí kunsthistorička Daniela Čarná.

NEKULTÚRNOSŤ MOCNÝCH

Podľa nej majú Slováci aj tridsaťpäť rokov od Nežnej revolúcie v tejto sfére stále hendikep. Spočíva v prerušení kontinuity v oblasti kultúry ešte z čias komunizmu, keď bolo autentické umenie zakázané a perzekvované.

„Človek s  kvalitnou tvorbou takmer neprichádzal do kontaktu. Mnohí umelci mali do galérií dvere zatvorené, pretože sa nepodriadili absurdným požiadavkám vládnucej komunistickej strany, ktoré boli v príkrom rozpore so slobodou tvorby a ich hodnotovým nastavením.“

Upozorňuje, aby sme na skúsenosť s totalitným režimom nezabúdali, ale poučili sa z nej, lebo aj v  súčasnosti sme opäť svedkami nekultúrnosti, v  rámci ktorej sa „odbornosť, vzdelanie, kvalita a kontinuita v umení a kultúre začínajú dostávať na vedľajšiu koľaj a presadzujú sa jednostranné a, žiaľ, často ničivé záujmy mocných“.

NA OKRAJI ZÁUJMU

Kultúra zostáva podľa Daniely Čarnej aj po roku 1989 stále na okraji záujmu spoločnosti, čo sa odzrkadľuje aj na jej vnímaní v rámci Cirkvi. „V minulosti Cirkev spolupracovala s tými najlepšími umelcami svojej doby. Dnes to tak z rôznych dôvodov nie je, no existuje veľký priestor a potenciál dialógu.“

V prípade, že dialóg medzi Cirkvou a  odborníkmi existuje, vznikajú konkrétne pozitívne príklady. Čarná poukazuje na realizáciu dočasného presbytéria počas návštevy pápeža Františka v Šaštíne, rekonštrukciu Kostola Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii či architektúru Kostola sv. Františka z Assisi v Bratislave-Karlovej Vsi.

AUTENTICKOSŤ A PRAVDIVOSŤ

Avšak v chrámoch vznikajú aj diela veľmi nízkej kvality, ktoré sú v protiklade s kultúrnosťou, s kultúrou a umením v Cirkvi. „Často sú to diela za hranicou gýča, pracujú s neprirodzenou štylizáciou, sentimentom, schematickým opakovaním známych vzorcov na prvý pohľad ľúbivých, no bez umeleckej hodnoty a prínosu.“

Tak ako kresťan, ak nie je autentický a pravdivý, aj umenie, ak nie je výsledkom odvahy hľadať spôsoby vyjadrenia zodpovedajúce spiritualite človeka na začiatku 21. storočia, bude ťažko uveriteľné, dodáva kunsthistorička.

NEKULTÚRNE JE NEMORÁLNE

Nad istou nekultúrnosťou v kultúre a umení sa zamýšľa aj profesor Pavol Smolík, režisér, dramaturg, pedagóg a bývalý riaditeľ SND.

„Často sa stretávam s tým, že ľudia prijmú z divadelného javiska také obrazy, scény, informácie, ideológie, ktoré by v bežnom živote považovali za nemorálne. ‚Veď je to len divadlo. Veď to nie je naozaj‘, hovoria.“

Za problém považuje všeobecne rozšírený relikt romantického nazerania na umelca: „Že totiž umelec je obzvlášť obdarená osoba, ktorá akosi komunikuje s vyššími sférami – a tým je akákoľvek jeho tvorba nielen esteticky, ale aj eticky a kultúrne hodnotná. Som presvedčený, že aj veľký umelec môže byť plytký či dokonca nízky človek.“

AKO SCHOPNOSTI VYUŽÍVAME

Schopnosť tvoriť podľa neho totiž nie je etická ani kultúrna kategória. Umelec možno dokáže slovom či obrazom vidieť, vnímať, tušiť i vyjadriť viac než väčšina ostatných ľudí. Rozhodujúca nie je táto dispozícia, ale to, na čo tieto výnimočné schopnosti využíva.

„Z histórie i súčasnosti vieme, že existuje veľa pozoruhodných umeleckých diel, ktoré sú hlboko neetické. Jadro problému tkvie v tom, čo, ako, komu a prečo sa adresuje.“ Často sa totiž dáme pomýliť ohlasmi iných na dielo, myslíme si, že hodnotiť jeho etickú (ne)hodnotnosť je vec odborníkov.

„Ale to je omyl. Umenie je tu pre bežných ľudí a má s nimi komunikovať. Má otvárať témy. Áno, aj zabávať. Ale tiež formovať.“ V tom práve kultúrnosť umenia spočíva.

ČO V KULTÚRE PRIJÍMAŤ

V tomto zmysle je podľa profesora Smolíka odpoveď na otázku, čo by mal kresťan v kultúre prijímať a čo odmietať, jednoduchá.

„To isté, čo v  bežnom živote. Divadlo, galéria, koncertná sála sú verejné priestory. Máme právo i povinnosť reagovať na dianie v nich. Týka sa totiž každého z nás. Je to vec verejná, ktorá má obrovský vplyv na spoločenskú klímu. A kresťanskí umelci by mali vlastnou tvorbou prezentovať, že dobré umenie môže a má byť etické.“