Láska je silnejšia ako choroba

Po byte behá malá Natálka (2), tatík Pavol (35) jej pripravuje maľovanky, mamka Jana (35) servíruje koláče a čaj; súbežne sa dcérke obaja venujú.

A hoci za oknami je sychravý zimný deň, vnútri svietia nielen svetlá dekoratívnych sviečok, ale najmä oči všetkých troch Špačekovcov.

Na prvý pohľad mladá šťastná rodina, akých je mnoho. Keď však spozná človek ich príbeh, hneď lepšie chápe, prečo je pre nich toto rodinné šťastie ako zázrak.  

Jani, idem do toho 
Nebola to láska na prvý pohľad. Prešovčanka a Bratislavčan sa okľukou zoznámili cez ich spoločnú známu (tiež Janku) – aj keď verzie o tom, ako a kedy presne to bolo, sú dve.

„Prvýkrát som ju stretol v Trnave, keď sme mali jezuitský ples, kde som robil dídžeja. O druhej ráno som už nemohol vydržať, že všade sú samé pekné baby a ja pozerám do monitora. Tak som zveril počítač kamarátovi a šiel som tancovať,“ usmieva sa Pavol.

„Prvá, ktorú som schytil, bola žirafka vo vysokých opätkoch; Janka. Tancovali sme spolu, trochu sa rozprávali, ale to bolo všetko.“

„Ja som na to úplne zabudla. Keď sme sa druhýkrát stretli na chate, neverila som mu; musel ma presviedčať, že to tak bolo,“ smeje sa Jana.

Z fázy letmých známych postupne prešli na level kamarátstva, konkrétne to bolo vďaka zimnej pešej púti z Košíc do Levoče. „Chcela som tam mať aj nejakého chalana, keďže cesta viedla aj cez les. Pýtala som sa teda nejakých kamarátov, aj takých, čo sa mi páčili, či náhodou nepôjdu.“

Ich nerozhodnosť Janu odrádzala; až napokon zavolala aj Pavla, ktorý hneď reagoval: „Jani, idem do toho.“ Práve vtedy Janu asi prvýkrát viac zaujal; tešila sa, že konečne je tu nejaký rozhodný chlap.

„Prišlo však extrémne počasie, veľa ľudí sa odhlásilo a nakoniec sme šli traja chlapci a dve dievčatá. Počas púte som si uvedomil, že ani s jednou z nich by som si nepokazil život,“ spomína Pavol.

Po púti ostali Jana a Pavol v intenzívnom telefonickom kontakte; dokázali volať aj dve-tri hodiny denne niekoľkokrát do týždňa. Pavol vnímal, že so žiadnym
dievčaťom také spontánne rozhovory nemal.

Ich vzťah sa prehĺbil, keď mala Jana ísť na operáciu do Banskej Bystrice – a Pavol sa spontánne ponúkol, že ju odvezie. Napokon s ňou ostal na jej byte aj po operácii, od piatka do utorka.

„Mala som reflux a riešili mi to laparoskopicky. Vravela som si, že to nič, že to nie je ani rez – ale nakoniec som nevládala nič. Všetko za mňa robil Paľo. Nakúpil, navaril, šiel mi po lieky,“ spomína Jana.

„Až vtedy som si uvedomil, že sa starám o dievča, ktoré mám rád, a že ma to teší. Vtedy to začalo trochu iskriť,“ priznáva Pavol, ktorý mal v tom čase ešte jeden silný zážitok – keď šiel kamarátke vyzdvihnúť lieky, lekárnička sa ho spýtala, či sú pre jeho ženu.

Táto predstava ho príjemne zahriala pri srdci a podnietila uvažovať, ako to medzi nimi vlastne je.

Trvalo ešte nejaký čas, kým sa – presne na sviatok zoslania Ducha Svätého – dali dokopy. Odvtedy to však išlo rýchlo. 

Zázrak Natálka
Keďže Jana bola sirota, súhlasila s odchodom do Bratislavy, kde mal Pavol rodinu i vlastný byt.

Boh sa aj v tomto smere o nich postaral – keďže do svadby ostávalo ešte niekoľko mesiacov, zháňala si Jana ubytovanie; a našla si celý voľný byt len za päťdesiat eur mesačne. Nielen na Bratislavu vskutku symbolická cena.

Svadba bola veľká, veselá – a dvojica sa modlila, aby ich láska bola svedectvom; aby svedčili, že láska ozaj stojí za to.

A po svadbe ich láska dala život Natálke.

„Ako malá som dostala veľmi silnú chemoterapiu a nebolo isté, či budem môcť mať deti. Navyše k tomu časom prišli isté ženské problémy. A aj Paľo mal svoje ochorenia. Fakt sme boli Bohu vďační vôbec za to, že sa nám podarilo počať.“

Bože, tak som ti verila
Keď nemala Natálka ešte ani rok, Jane zistili rakovinu. Pol roka po tom, čo ju vyradili z evidencie – vraj už ju netreba kontrolovať; že už jej návrat rakoviny nehrozí. Ťažko si predstaviť, čo mladá žena – vlastne mladá rodina – prežívala.

Asi sa nemožno čudovať, ak v takej chvíli človek Bohu povie i niečo také: „Bože, tak som ti verila, a zas mi dávaš túto chorobu.“

Mali však šťastie na dobrého spovedníka, ktorý Jane poradil, aby Bohu vynadala, pohádala sa s ním či vytkla mu to, ak to tak bude cítiť – že aj to je modlitba.

„S Bohom treba mať otvorený vzťah. On aj tak vie, čo je v tvojom srdci. Postupne sme si to s Bohom odkomunikovali,“ smeje sa Jana dnes.

Na základe skúseností, ktoré mala, keď ochorela prvýkrát, sa veľmi bála, že ju čaká rok plný bolesti a odlúčenia od rodiny. Liečba však tentoraz bola hlavne ambulantná.

„Každé tri týždne som prišla na chemoterapiu, za dve-tri hodiny mi to stieklo a išla som domov. Aj keď som sa Natálke nemohla venovať naplno a bola pri nej babka, aspoň som nebola v nemocnici,“ spomína.

Postupne bola liečba agresívnejšia. „Na konci bola transplantácia kmeňových krvotvorných buniek. To pre mňa znamenalo tri a pol týždňa vysoko rizikovej liečby v nemocnici.“

Rodičia sa báli, či za ten čas neochabne Natálkin vzťah k mamke.

„V tom čase mala obdobie, keď podľa knižiek najviac potrebuje mamičku. Zároveň to však bol vek, keď ešte nevnímala, že mamka nemá vlásky, takže nemala stres z toho, že mamka je iná. Vyhla sa teda tomu, že by sa mamky bála,“ hodnotí Pavol.

Jana sa vtedy veľmi intenzívne modlila, aby jej absencia v Natálkinom živote nemala na ňu negatívny vplyv. Táto jej prosba bola vyslyšaná.

V čase, keď si už šiel Pavol vyzdvihnúť ženu do nemocnice, zhodou náhod sa o Natálku nemal vtedy kto postarať. „Tak Paľo prišiel aj s Natálkou a ona ma hneď objala, vystískala. A fungovali sme ďalej. Mám pocit, že viac si na mňa musela zvykať po štyroch dňoch v nemocnici ako teraz po tri a pol týždni,“ teší sa Jana dodnes.

Liečba je ako orchester
„Minule som si uvedomila, že liečba nie je len o pacientovi. Je to vždy aj o ľuďoch okolo; lebo choroba vždy zasiahne celú rodinu. Liečba je ako orchester – každý človek je tam dôležitý,“ uvažuje Jana.

„Či je to už manžel, rodina, priatelia, všetci ľudia, ktorí sa za teba modlia – aj takí, čo ťa nepoznajú, ale niekto im o tebe povie a poprosí ich o modlitbu... Lekári, sestry, sanitári, upratovačky... Alebo kamarátky, s ktorými som sa spoznala na oddelení. Niekedy stačilo trochu času s nimi a hneď som mala lepší deň.“

Podľa Jany pritom netreba veľké skutky ani veľké slová. Stačí „obyčajná“ pozornosť, milý úsmev, otázka „ako sa máš“ a ochota vypočuť si odpoveď. Teda všetko veci, ktoré vie poskytnúť každý.

„Sám človek symfóniu nezahrá; a sám človek sa bez pomoci a podpory iných nevylieči,“ pointuje.

Podobne to vidí i jej manžel: „Pacient potrebuje hlavne veľa lásky. Tú treba rozmeniť do skutkov, do konkrétnych skutkov, a to znova a znova a znova. Boh chce konať cezo mňa; nechce, aby som to ťahal len zo svojich síl.“

Vie, o čom hovorí – chorá žena, malé dieťa, k tomu práca. Postupne sa musel zrieknuť všetkých činností, ktorým sa predtým venoval, a často aj spánku. 
Našťastie však Boh dvojicu požehnal prítomnosťou rozmanitých pomocníkov.

„Ich zoznam by zaplnil pár vydaní vášho týždenníka. Napríklad jeden kamarát nám chodil každý týždeň upratovať. Ďalší chodil nakupovať. Inak vôbec nechodí do hypermarketov a pre nás tam strávil tri hodiny, keď robil veľké nákupy. Naučil sa, ako vyzerá zeler či petržlen,“ usmieva sa Pavol.

Veľa pomohla i babka, ktorá pri Natálke v prípade potreby s láskou „ťahala dvanástky“ a k tomu ešte aj „alarmovala celé nebo“. Aj vďaka nej sa za Janu pravidelne slúžili sväté omše, modlili sa za ňu ľudia z rôznych krajín.

„Mala som aj kamarátku, ktorá povedala, že obetuje svoje utrpenie za mňa. Hovorím jej: ‚Neblázni, ty máš dosť svojho.' Ale Boh predsa len prijal jej obetu. Dlhodobý kašeľ jej prestal presne v deň, keď som sa dozvedela, že mám dobré výsledky,“ tvrdí Jana.

„Človek, ktorý je chorý, nemá na výber; musí svoj kríž nejako niesť. Ale tí ľudia, čo sú okolo neho, na výber majú. Pre mňa je to hrdinstvo, keď sa rozhodnú so mnou zdieľať utrpenie.“

Dôležité je však podľa Pavla nájsť si aj priateľov, ktorí prežívajú niečo podobné: „Človek, ktorý nemal rakovinu, to ťažko pochopí. Tí, čo trpia rovnako, sú pre seba najväčším dobrom.“

Možno až zvláštne v tejto súvislosti pôsobí, že mesiac pred Janou dostala rakovinu jedna jej kamarátka zo spoločenstva – a pol roka po Jane ďalšia. Všetky tri si tak mohli byť špeciálnou podporou.

„Vnímam to tak, že Boh ma týmto obdobím previedol cez všetkých týchto ľudí,“ vraví Jana.

Život sa dá žiť z vďačnosti
Môže priniesť vážna choroba i niečo dobré? Pavol to v ich prípade našiel: „Myslím, že to očistilo náš vzťah manžela a manželky. Keď za ňou ideš do nemocnice a môžeš s ňou byť 15-20 minút, tak to prežiješ ako prvé rande. A potom z toho celý deň žiješ.“

Choroba ich vraj naučila odpútať sa od zbytočností. „Keď sa ľudia vezmú, začnú si zariaďovať byt a tak ďalej; kopec vecí sa tvári ako priorita. Počas liečby
neprežijú; nemajú šancu. Ostane to podstatné.“

Pavla to tiež naučilo odovzdávať všetko Bohu. „Keď som sa rozprával s kamarátom, ktorý je hľadajúci, tak mi hovoril, že Boh nemôže dopustiť chorobu, že veď tam ide o život. Ale Boh môže všetko. Môže človeka aj zobrať. Boh vie, čo je najlepšie,“ tvrdí Pavol.

Sú to slová muža, ktorý skoro prišiel o milovanú ženu. „Zdravý človek žije od víkendu k víkednu. Tí, čo sa liečia, žijú pre ten deň. Život sa dá žiť z vďačnosti a veľa ľudí k tomu dospeje, aj keď nádej na vyliečenie nemusí byť.“

Intenzívnu skúsenosť s Bohom mala i Jana. Počas týždňov v nemocnici bola v izbe, z ktorej vôbec nemohla vychádzať. Jej diagnóza si vyžadovala absolútnu sterilitu - každý deň jej veci čistili savom, každý deň jej prezliekali periny, každý deň musela mať nové pyžamo. Aj keď k nej prišiel na návštevu muž, musel mať plášť a rúško.

„Bála som sa, ako to psychicky zvládnem. Ako by som sa vtedy zavesila na Boha. Dookola som sa modlila: ‚Ježišu, musíš tam byť so mnou, musíš tam byť so mnou!'“

V tom čase bola veľmi vyčerpaná už len z obyčajnej cesty na záchod.

„Neverila by som, aký môže byť človek slabý. Niekedy som nevládala ani len sedieť na tom záchode. Vtedy som sa modlila: ‚Panna Mária, musíš tu byť so mnou, musíš tu byť so mnou.' Naozaj som mala pocit, že Ježiš mi sedí na posteli a Panna Mária je so mnou na záchode,“ smeje sa.

„Som pedantka a puntičkárka, všetko si rada zariadim, ale táto choroba mi ukázala, že nič nie je v mojich rukách; že nezvládnem všetko svojimi silami. Boh dovolil chorobu tela, aby mohol začať liečiť dušu,“ hodnotí.

„Boh nepotrebuje zdravé a silné telo na to, aby cezeň napĺňal až po okraj srdcia svojich najbližších. Hoci Janka občas vyzerala primerane svojej liečbe, jej úsmev bol stále rovnako krásny,“ tvrdí Pavol.

„Od momentu, keď bola dosť silná, aby udržala gitaru, začala nám opäť hrať. Keď spieva a my s Natálkou tancujeme, padajú hviezdy z neba.“