Láska je silnejšia ako pandémia

Ako COVID-19 ovplyvnil tohtoročné sobáše? Ako donedávna prežívali dvojice čas snúbenectva a plánovali svadobný obrad? Prečo sa niektorí rozhodli svadbu odložiť a iní ju mať aj za špecifických podmienok? Prečítajte si príbehy oslovených snúbencov. 
Mária Bilá 21.05.2020
Láska je silnejšia ako pandémia

Minimum hostí s rúškami, krátky priebeh obradu, nezvyčajná, no komorná atmosféra – takto vyzerali sobáše v čase pandémie. Snímka: Lukáš Vážan

Jedno je isté – príbehy, ktoré budú tieto páry rozprávať vnúčatám o svojej svadbe, nebudú tuctové. 

Boh sa ako vždy postará
„Myslím, že obaja sme toho prežili už dosť na to, aby nás niečo podobné rozhádzalo,“ konštatuje Lucia Michlerová (25).

V septembri to bude desať rokov, čo sa jej stala dopravná nehoda. Viac ako dva mesiace bola v kóme, prognózy neboli dobré; napokon sa však prebrala a – ako sama vraví – spoznala vďaka tejto skúsenosti veľa úžasných ľudí, ktorí jej pomáhali a modlili sa za ňu.

Keď sa po roku vrátila do školy, získala aj asistenčného psa, ktorý jej pomáha pri chôdzi. Tento rok pôjde vo veku 9 rokov do „dôchodku“, Lucia si ho však plánuje ďalej nechať ako domáceho miláčika.

Napriek sťaženej zdravotnej situácii zmaturovala na samé jednotky a skončila i vysokú školu. 

„Keď už som si bola istá, že to tak malo byť a že som Bohu vďačná za veľmi veľa dobrých vecí, ktoré vyplynuli z mojej situácie, spoznala som v kúpeľoch lásku svojho života,“ približuje.

Má to však háčik – Lucia si ich prvé stretnutie skoro vôbec nepamätá. Jej snúbenec Attila (30), ktorý tam bol vtedy pozrieť kamarátov, si ju však všimol hneď – a hneď ho zaujala.

Rodák zo Šale v tom období zhodou náhod pracoval v Bratislave, kde Lucia žila i študovala.

„Po návrate z Kováčovej sme sa ešte stretli aj s kamarátmi odtiaľ. Potom ma začal volávať von; bolo na ňom vidieť, že sa mu páčim. Priznám sa, že on sa mi veľmi nepáčil, no nechcela som mu ublížiť,“ spomína mladá žena.

Preto začala prosiť Pannu Máriu, nech jej ukáže, čo s tým.

A bola vyslyšaná – hoci inak, ako si predstavovala. Namiesto zistenia, ako nápadníka taktne odmietnuť, počúvla vnuknutie dať mu šancu.

„A pochopila som, že som urobila dobre. Obaja sme pomerne rýchlo prišli na to, že to myslíme vážne a chceme byť spolu už navždy. Potom, čo som ukončila štúdium a preskákali sme ďalšie veci, ma v máji 2019 po štyroch rokoch nášho vzťahu požiadal o ruku,“ vraví Lucia.

Stalo sa to v Šoproni. Boli sa prejsť, tam si kľakol a spýtal sa, či si ho vezme.

„Už som to v podstate čakala, ale aj tak som v tej chvíli ostala ako obarená. Po pár sekundách šoku som povedala ‚áno, jasné'.“ 

Hoci si podľa Luciiných slov nepotrpia na to, že „svadba musí byť do roka a do dňa“, naplánovali ju na máj 2020. Pozvali na ňu približne 60 hostí; všetko bolo naplánované, zálohy zaplatené.

„Hovorili sme si, že sme mohli urobiť radšej niečo menšie, no napríklad môj otec má troch súrodencov s vlastnými rodinami. Ako rozhodnem, koho z nich nepozvem? A chceli sme zavolať aj kamarátov, nech máme aj nejakú zábavu.“

Preto sa v čase, keď prišli opatrenia, rozhodli, že svadbu preložia na začiatok jesene.

„Veľmi si želám, aby sa situácia dovtedy zlepšila. V hoteli, kde máme hostinu, sa nám snažili vyhovieť a našli možný termín 14. septembra – pondelok pred voľným utorkovým sviatkom. Nie je to ideálne, ale ďalšie voľné termíny sú až v novembri alebo neskôr a my nechceme, aby naša svadba bola v období, keď bude po obrade tma a navyše chladno. To by som musela riešiť aj iné šaty,“ uvažuje Lucia.

„Kňaz nám povedal, že 14. septembra môže byť len sobášny obrad bez omše, lebo je sviatok Povýšenia Svätého kríža a omše v ten deň sa musia viazať k tomuto sviatku, nie k sobášu. Povedala som si však, že nevadí, aj tak to bude určite požehnané.“ 

Občas im prídu na rozum myšlienky, že presunutie sobáša je nespravodlivé.

„Ale potom mi vždy napadne, koľko ľudí už pre koronavírus zomrelo; odložená svadba nie je zas taká tragédia. Verím, že je to len zádrh a Boh sa ako vždy postará, aby to dopadlo najlepšie, ako môže,“ uzatvára Lucia.  
    
Pán Boh ide do manželstva s nami
Písal sa rok 2016 a na jesennej ľudovej veselici v Košiciach si zatancovali „jeden a pol tanca“ Anton Lakatoš (28) a Anna Šudáková (28).

„Anka sa mi zdala sympatická, a tak som ju po veselici pozval von, čo bolo veľmi komplikované, keďže mala veľa záujmov. Nakoniec sme sa po troch mesiacoch predsa stretli,“ spomína Anton.

„S Tonom som si na veselici dobre pokecala. Keď ma zavolal von, tak som uvažovala, či sa stretnúť, alebo nie. Rozprávala som sa o tom s bratom a ten mi povedal, že určite áno, že mám tomu dať šancu,“ komentuje tie isté udalosti Anna.

Začali sa teda stretávať približne v mesačných intervaloch, keďže Anna mala dosť nabitý program.

Spočiatku sa Anna zdala Antonovi dosť odmeraná, navyše mu v tom čase na spoločnej túre oznámila, že odíde na rok na misie. Anton uvažoval, či to má zmysel – našťastie však dva týždne po Anninej správe stretol kamarátku.

„Počas nášho rozhovoru spomenula, že pozná jednu super ukecanú Košičanku Anku. Po čase sme zistili, že sa rozprávame o tej istej Anke, pričom som bol prekvapený, že je ukecaná; a tak som tomu ešte dal šancu,“ smeje sa Anton.

S Annou sa pred jej odchodom rozlúčili s tým, že budú svoj vzťah brať nezáväzne, písať si a potom uvidia, čo bude po roku.

„A tak som písal listy, na ktoré som niekedy dostal jednoslovnú odpoveď  ‚vďaka'. Takto sme fungovali do Silvestra, keď som Anke napísal, že to myslím vážne. Dohodli sme sa, že si občas zavoláme. Po dvoch mesiacoch mi napadlo ísť ju navštíviť; vidieť a zažiť sčasti to, čo ona prežívala posledného trištvrte roka.“

Anton za ňou do Kene naozaj šiel.

„Bol to veľmi pekný spoločný čas. Spočiatku náročnejší, lebo dovtedy sme si len písali a zrazu sme sa videli 24 hodín denne, ale bolo super, že Tono mohol vidieť, čo som zažívala na misiách a tiež, že sme sa mohli opäť viac spoznať,“ hodnotí Anna, ktorá si vďaka tejto skúsenosti zároveň uvedomila, že Anton je „dobrý a nezištný človek, ktorý nemá problém zariskovať, aj keď sme ešte stále neboli rozhodnutí, či spolu budeme chodiť, alebo nie“.

„Môže sa zdať, že rok čakania na dievčinu, s ktorou človek ani nechodí, je zbytočné, ale mne to dalo trpezlivosť, zadelenie si priorít, vytrvanie v nich – a, samozrejme, Anku. Po návrate z misií sme sa dali dokopy. Ja som síce s Ankou chodil už od návštevy na misiách, ale ona o tom nevedela,“ žartuje Anton.

Po čase chodenia prišiel čas posunúť sa ďalej. Anton to naplánoval na veži Dómu sv. Alžbety v Košiciach 19. júla 2019.

„Čakal som, kým všetci odídu z veže a tam som ju požiadal o ruku s krabičkou otočenou hore nohami, s oznamom, že sa jej chcem niečo opýtať; otázku som však v tom strese zabudol dať. Bolo to najdlhších päť sekúnd v mojom živote, kým sa Anka spýtala, kedy jej položím tú otázku,“ smeje sa.

Svadba mala byť 18. apríla a malo byť na nej približne 150 hostí.

Keď prišli pandemické opatrenia, dvojica už mala pripravené všetko podstatné; seba, svedkov, kňaza, sálu, kapelu, fotografa/kameramana.

Nový termín si dali 18. júla.

„Ak sa situácia nezmení, tak bude svadba v kruhu najbližších, ak sa uvoľnia opatrenia, tak možno 50 ľudí, čiže taká malá svadba. Ale už si nelámeme hlavu nad tým, aby to všetko bolo tip-top,“ konštatujú.

Paradoxne, v pandémii dokázali nájsť pre svoj vzťah i pozitívum.

„Mesiace pred svadbou je zhon, všetko treba vybavovať a zabúda sa na samotný vzťah. Vďaka tejto situácii sú už veci pripravené na svadbu, a tak riešime hlavne vzťah,“ hodnotí Anton.

Ako sa smejú, randenie v časoch pandémie rieši „rúško, rukavice a odstup od seba na vzdialenosť ruženca“. Keďže kaviarne, obchody a kiná boli pozatvárané, mali možnosť zistiť, kde všade sa dá prechádzať a navyše si aj budovať kreativitu pri plánovaní schôdzok.

„Vďaka Bohu sa môžeme stretávať a máme niekoho, s kým môžeme prežiť deň. Na druhej strane si uvedomujeme, že pre vzťah sú podstatní aj ľudia okolo nás. Nestačí sa uzavrieť vo vzťahu,“ hodnotia Anton a Anna, ktorým všetko pomáha zvládať aj vzťah s Bohom:

„Viera nám dáva nádej, že Pán Boh ide do manželstva s nami; že s jeho pomocou zvládneme ťažkosti, choroby, výchovu detí - všetko, čo príde.“ 

Máme dobrého Otca
Medzi páry, ktoré svadbu neodložili, patria Vladimíra Chupáčová (26) so snúbencom Igorom (26). Čakali, aké budú nariadenia vlády, aby vedeli napríklad to, či si po sobáši pôjdu sadnúť s rodičmi do reštaurácie alebo si spravia slávnostný obed doma; či budú môcť pozvať aj súrodencov a iných blízkych a podobne.

Svadbu však chcú mať koncom mája, ako si to pôvodne plánovali.

„V srdci túžim byť s ním a založiť si rodinu. Moje srdce netúži po rôznych čačkách-mačkách. Viem, že sú raz za život, možno to niekedy budem ľutovať, ale tieto veci nie sú dôležité pre manželstvo,“ konštatuje budúca nevesta. 

Dvojíc, ktoré sa chcú zobrať aj v týchto podmienkach, je však viac.

Podľa kameramana Jakuba Straňaneka (22) majú na to rôzne dôvody: „Mnoho snúbencov už má zabezpečené alebo si prerába svoje budúce bývanie. Pre finančné záväzky, hypotéku alebo nájom sa už ťažko cúva z pôvodného termínu svadby. Iní skrátka potrebujú zmenu alebo posunúť vzťah ďalej.“

Týmto dvojiciam vychádzajú v ústrety a robia napríklad stream z ich svadby.

„Niekoľko hodín pred sobášom prídeme do kostola, rozostavíme svetlá, pripravíme kamery a počítačovú techniku. Najskôr prebehnú technické skúšky. Neskôr prídu snúbenci a celý program si s nimi a kňazom prejdeme, vysvetlíme si detaily,“ približuje Jakub Straňanek.

„Počas sobáša sa v kostole pohybujú len kameramani spojení s réžiou, aby sa vedeli zosúladiť. Snúbenci sa pýtajú aj na možnosť videí a fotografií, ktoré tiež zabezpečujeme.“

Ako taký sobáš podľa neho vyzerá?

„Priebeh svadby je krátky a v niečom nezvyčajný. Keď je vo veľkom kostole menej ako 10 ľudí a počas celej svadby je v pozadí ticho, pôsobí to zvláštne, netradične, ale zároveň aj komorne a intímne. Má to svoju jedinečnú atmosféru.“

Platí však, že viac snúbencov sa svadbu rozhodlo odložiť.

„Dokonca aj snúbenci, ktorí plánujú mať svadbu až v septembri nás žiadali o náhradný termín o pár mesiacov či rok neskôr. Niektorí z nich sa rozhodli spraviť si svadbu, respektíve obrad v malom s tým, že keď sa bude dať, obnovia si manželské sľuby a usporiadajú hostinu so všetkými hosťami.“ 

Aj v čase, keď veľa svadobných kameramanov cíti krízu, tí z Jakubovej partie sa spoliehajú na Boha.

„Veríme, že máme dobrého Otca a že má pre nás pripravený plán. Už teraz vidíme, ako sa o nás stará. Zároveň si však uvedomujeme váhu aktuálnej situácie, a preto rozmýšľame nad novými možnosťami a na celú situáciu sa pozeráme ako na príležitosť. Boh často hovorí skrze takéto udalosti, preto pozorne načúvame.“

V praxi to vyzerá tak, že aj keď majú momentálne menej práce v oblasti videa, ostatné oblasti  – predovšetkým online marketing a hudobná produkcia – paradoxne rastú.

„Preto sme sa rozhodli venovať svoj čas formou služby Reholi piaristov a zabezpečujeme im pravidelné vysielania u nás v Prievidzi z piatkových chvál Spoločenstva Piar či nedeľnú detskú svätú omšu,“ tvrdí Jakub Straňanek, ktorý je sám zasnúbený a so svojou vyvolenou má svadbu o mesiac.

„Celkovo ma v tomto období najviac povzbudzuje to, že môžeme ľuďom pomôcť našou prácou. Veľmi sa však teším, keď sa už budeme môcť všetci vrátiť do bežného života a stretávať sa osobne.“