Láska v najčistejšej forme

„Viac vidno jeho pôsobenie a účinky ako jeho samého,“ hovorí kňaz Ondrej Chrvala, ktorý sa venuje Katolíckej charizmatickej obnove.

Ducha Svätého prirovnáva k skromnému umelcovi: „Veľmi vidno jeho dielo v dušiach ľudí a v dejinách spásy, ale sám seba nevystavuje na obdiv.“

VZÁJOMNÁ LÁSKA OTCA A SYNA

Podstatou Ducha Svätého je láska v najčistejšej forme. „V tajomstve Najsvätejšej Trojice Boh Otec miluje Syna a Syn túto lásku prijíma a opätuje. Ich vzájomná láska je treťou osobou, ktorou je Duch Svätý.“

Pripomína, že nie je len nejakým princípom či energiou, ale osobou. Naplniť sa Duchom Svätým znamená dať sa milovať Bohom, „dovoliť Božej láske, aby nám ona povedala, kým sme, ako sa to stalo pri Ježišovom krste, keď na neho zostúpil Duch Svätý a zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie‘ (Mt 3, 17).

Toto Duch Svätý dosvedčuje v duši každého kresťana (porov. Rim 5, 5), aby mohol žiť z tejto lásky.“ Aby sme však mohli naplno prežívať jeho pôsobenie, musíme mať osobný vzťah s Bohom.

„Čím viac je pre človeka kresťanstvo len vecou zvykovej kultúry, tým menej chápe osobu Ducha Svätého. Čím viac vstupuje do živého vzťahu s Bohom, tým viac vstupuje do tajomstva tretej božskej osoby, respektíve tým viac Duch Svätý vstupuje do jeho srdca a pôsobí v ňom.“

ŽIVOT V DUCHU

Najviac si ho preto podľa Ondreja Chrvalu môžeme uctievať tak, že budeme naplno žiť v Duchu.

„Milovaní Bohom a milujúci ľudí okolo nás. Je ako autor, ktorý nepotrebuje, aby ho ľudia oslavovali, ale aby čítali jeho knihy, a tak ho budú oslavovať.“

Pobáda do pobožnosti k Duchu Svätému, no „dôležitejšie je dať sa ním viesť vo vzťahu k Bohu a blížnym“. Odporúča k tomu nazrieť do Listu Rimanom (8., 12. – 15. kapitola).

CHÁPEME HO INAK

Ako samostatnú božskú osobu uctieva Ducha Svätého iba kresťanstvo.

Historik, kňaz a docent Ľuboslav Hromják vysvetľuje, že to aj napriek tomu, že sa o Duchu Svätom zmieňuje už aj Starý zákon.

„Hovorí o Božom duchu, po hebrejsky Ruach, čo v preklade znamená duch, vánok, dych alebo vzduch.“ Židovské náboženstvo ho teda chápe inak.

„Ako Božiu moc a silu, ktorá napĺňa človeka a osobitne každého proroka, aby konal Božie skutky.

Výraz, ktorý používa kresťanstvo na označenie tretej božskej osoby ako Duch Svätý (lat. Spiritus Sanctus), použil Pán Ježiš a rozvinul najviac v reči pred svojím nanebovstúpením, kde nazýva Ducha Svätého ako Parakleta – Potešiteľa, ktorý je darom Otca pre svet v jeho neustálej prítomnosti (porov. Jn 14, 16).“

Historik Ľuboslav Hromják hovorí, že aj latinské pomenovanie Ducha Svätého „vychádza zo židovského pomenovania Ruach ako duch, dych alebo vanutie a je skutočne znakom Božej prítomnosti v nás, avšak už v diametrálne inej podobe ako samostatnej osoby“.

Teologická náuka o Duchu Svätom a jeho vzťahu k Otcovi a Synovi sa rodila veľmi ťažko.

„Priviedla do mnohých omylov a nemalých rozdelení, ktoré dodnes teologicky delia Katolícku cirkev od Pravoslávnej cirkvi. Najväčšou herézou, teda bludom, bol macedonianizmus.“

ZA AJ PROTI

„Macedonius pod vplyvom subarianizmu popieral božstvo Ducha Svätého, keď tvrdil, že Duch Svätý je len stvorením, ktoré je postavené Bohom do služby, podobne ako anjeli. Svoje tvrdenie opieral o citát z Nového zákona: ,Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu?‘ (Hebr 1, 14).“

Proti týmto tvrdeniam ostro vystúpili viacerí svätci. „Napríklad otec ortodoxie, teda pravovernosti, svätý Atanáz, ale predovšetkým kapadócki otcovia svätý Bazil, svätý Gregor Nazianzský, svätý Gregor Nysénsky (Nysský) a tiež Didymus Alexandrijský, ktorý hájil náuku o tej istej božskej podstate Syna a Ducha Svätého s Otcom.“

ROZKOL V CIRKVI

Macedonianizmus odsúdila synoda v Alexandrii v roku 362 aj Konštantínopolský ekumenický koncil v roku 381.

„Na ňom bola jednomyseľne prijatá náuka o Duchu Svätom, ktorú najlepšie vyjadril svätý Bazil Veľký (330 – 379) vo svojom diele O Duchu Svätom.“

Historik a kňaz dopĺňa, že koncil vtedy do už existujúceho Nicejského vyznania viery vložil náuku o Duchu Svätom: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi, on hovoril ústami prorokov.“

Pokračuje, že v samotnom vierovyznaní pôvod Ducha Svätého vyšpecifikovaný nebol, čo spôsobilo vážne dogmatické rozdelenie v kresťanskom svete.

„Kým kresťanský Východ sa striktne pridržiaval Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery, že Duch Svätý ,vychádza z Otca‘, kresťanský Západ pod vplyvom španielskej teológie vložil do Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery, že Duch Svätý ,vychádza z Otca i Syna‘, čo považuje kresťanský Východ dodnes za herézu Západu a za opovážlivosť vsúvať do starobylých textov nové prvky.“

OD APOŠTOLOV

Svätý Irenej z  Lyonu, rovnako i  Tertulián, odvodzuje slávenie Turíc v Cirkvi od čias apoštolov.

„Donedávna sa intenzívne slávil aj Svätodušný pondelok. V slovenskej tradícii, na východe označované aj ako Rusadle, sa v tieto dni zdobili kostoly brezami na zvýraznenie slávnosti a v tento deň sa vôbec nepracovalo. Výrazom slávnostnosti sviatku Turíc je tradičné slávenie novény k Duchu Svätému.“

Za jednu z najkrajších modlitieb k Duchu Svätému považuje docent Hromják hymnus Veni Creator Spiritus z 9. storočia.

„Hymnus, ktorý tvorí sekvenciu sviatku Turíc, sa spieva okrem bežnej praxe na začiatku akademického roka, pri kňazských a  biskupských vysviackach, ale nechýbal ani pri nedávnej tradičnej korunovácii anglického kráľa, pochádzajúcej z čias stredoveku.“

DARY DUCHA SVÄTÉHO

„Duch Svätý do nás v prvom rade vlieva lásku Boha Otca a vedie nás do osobného vzťahu s Ježišom. Ak pôsobí vo mne Duch Svätý, Boh už nie je vzdialenou ideou alebo len nositeľom prikázaní, ale je mi blízkym priateľom,“ hovorí o účinkoch tretej božskej osoby kňaz Ondrej Chrvala.

Vedie nás pri čítaní Svätého písma, modlitbe, v chvále Boha, v sile svedčiť o živote s ním. „S Duchom Svätým ľahšie odolávam pokušeniam a mám väčšiu silu bojovať s hriechom.“

Za jeden z najkrajších dôsledkov považuje jednotu v rôznosti, ktorú Duch Svätý vytvára.

„Nerobí všetkých rovnakými, každému ponecháva jeho jedinečnosť, ale zároveň z toho vytvára dokonalú jednotu a harmóniu. Ja niekedy prirovnávam Ducha Svätého k dirigentovi orchestra – dokáže zladiť najrôznejšie hudobné nástroje do jednej dokonalej symfónie.“

Historik Ľuboslav Hromják načrtáva aj náuku Cirkvi o siedmich daroch Ducha Svätého. Vychádza z Knihy proroka Izaiáša: „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti; a naplní ho bázeň pred Pánom“ (Iz 11, 1 – 3).

Ondrej Chrvala však k tomu dodáva, že pri daroch Ducha treba myslieť na základné pravidlo: „Hľadajme predovšetkým Darcu, až potom jeho dary.“