Leto doma je viac než inšpiratívne

„Ale malý už musí ísť do zahraničia, veď by sa mu spolužiaci smiali!“ počúvame neraz v útržkoch rozhovorov rodičov detí i na prvom stupni základných škôl. Akoby sa náhlenie za čímsi ťažšie dosiahnuteľným stalo bežnou normou a človek, ktorého ratolesti neboli už v relatívne útlom veku „aspoň v Taliansku“, pomaly dostával nálepku sociálneho prípadu.

Pritom sa stáva, že nepoznáme poriadne vrchy či jazerá svojej vlasti a netušíme o možnostiach, aké nám ponúka. O kráse môžeme pomlčať - kto putoval po najrozmanitejších kútoch našej planéty, bude súhlasiť s konštatovaním, že ďalej neznamená automaticky lepšie.

Ak by sme kúty zeme prirovnávali k arómam čaju, možno vzdialené zahraničie je silným, fermentovaným a exotickým, no ten náš je hĺbavou zmesou bylín z rodnej hrudy, ktorej chuť nie je prvoplánová. Naopak, do jej tajov sa ponárame postupne, každým dúškom.

A napokon, byť ďaleko je až smiešne relatívne: či budeme na Slovensku alebo napríklad v Indonézii, od stredu Zeme sme vzdialení rovnako. Hľadať najvzdialenejšie miesto na guli je tak trochu nonsens.

Napriek tomu, že nik z nás nemá rád limitujúce a reštrikčné opatrenia, neraz majú i svoju svetlú stránku. Môže ňou byť objavovanie končín blízkeho raja; takých končín, ktoré by pred našimi zmyslami možno zostali naveky skryté. Poďme objavovať!

Príroda i chrámy
Naša malá exkurzia nemá ambície byť výpočtom možných cieľov, z ktorých zámerne vynecháme tie notoricky známe. Skôr ide o túžbu po naplnení nutkania vyraziť kamkoľvek, kde sa možno tešiť z Božej prírody a zo všetkého, čo nám tu je dopriate.

Každý, kto pri hľadaní a spoznávaní vynechá veličinu času, pochopí, že tej krásy je naozaj veľa. Najlepší spôsob jej objavovania je dobré ponechať na každom z nás.

Niektorým vyhovuje blúdenie neznámymi cestami, keď si jednoducho povieme: „Odbočme sem, či tam“; iní sa radšej zariadia podľa odporúčaní priateľov alebo náhodných tipov. Prístupov je množstvo, no vo výsledku i tá najmenšia, Božím riadením zhora „náhodne“ objavená lúčka kdesi na Gemeri môže byť dokonalým rajom na zemi.

Nezabúdajme robiť to, čo sme ako deti všetci vedeli - hľadieť na svet s entuziazmom a objavovať s neskrývanou radosťou. Náš domov sa stane ešte o čosi krajším.

Neznáme kostolíky kdesi v horách; lesné chodníky, ktorými sme doposiaľ nekráčali; vrcholy s neopozeraným výhľadom či vetrom sčerená hladina pre nás donedávna neznámej vodnej plochy - miest, kde budete mať toto všetko takmer sami pre seba, je dodnes celé množstvo. Stačí načúvať šepkaniu vlastnej intuície.

Poklady vo vlastnom meste
Za skvostmi, ktoré máme takmer doma, nás občas pošle letmá informácia. Tak to bolo i pred približne dekádou, keď nám archeológ Róbert Daňo rozprával o vtedy znovuobjavených vzácnych gotických freskách z obdobia prelomu 14. a 15. storočia, ktoré zdobia Kostol Narodenia Panny Márie v nitrianskych Horných Krškanoch.

Pri ceste ku kostolíku hneď pri železničnej trati sa nedajte zmiasť jeho novšími prestavbami. V skutočnosti ide o vzácny neskororománsky objekt z druhej polovice 13. storočia. A spomínané - dnes už zreštaurované - fresky, zobrazujúce kristologický cyklus, sú najhodnotnejšou časťou výzdoby navonok nenápadnej sakrálnej stavby.

Zatiaľ čo horný pás fresiek znázorňuje Poslednú večeru Ježiša Krista, na spodnom páse nájdeme kľačiaceho mnícha a jediné známe zobrazenie stredovekého Kláštora svätého Hypolita na vrchu Zobor.

Keď budete v týchto končinách, vyberte sa i po stopách benediktínskych a kamaldulských mníchov pri zvyškoch kláštorných kamenných múrov v areáli Liečebného ústavu na Zobore, ku Kostolu svätého Michala, archanjela, na ikonickom pahorku nad Drážovcami či do obce Kostoľany pod Tribečom, ktorej dominuje vzácny Kostol svätého Juraja z 11. storočia. Najkrajší pohľad na okolie zažijete z neďalekého vrcholu Veľký Lysec, kam vás dovedie žltá turistická značka.

Až toľko pamiatok z kresťanskej histórie možno nájsť v najbližšom okolí Nitry. Z ktoréhokoľvek kúta Slovenska však pochádzate, dozaista nájdete podobne jedinečné miesta i v svojom okolí.

V mnohých okolitých krajinách by k nim viedli chodníčky ovenčené informačnými tabuľami, smerovali by k nim skupinky turistov a domáci by boli nesmierne hrdí. Nejde ani tak o úspešnejšie „PR“ ako o prístup nás samých k sebe. Je načase naučiť sa poznať a vážiť si viac minulosť svojej vlastnej krajiny, ale i samých seba.

V kláštore benediktínov
Ak máte pocit, že mnohé z dobových stavieb vznikali na strategicky dôležitých miestach, máte pravdu. Inak to nie je ani v Slovenskej bráne; na mieste, kde tok Hrona opúšťa kopce a smeruje na nížiny k Tlmačom, Želiezovciam a ďalej k Dunaju.

Práve na tomto mieste leží opevnený súbor sakrálnych stavieb: benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku. Presne pred polstoročím ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku a v marci minulého roku Kostol sv. Benedikta Svätý Otec František povýšil na baziliku (basilica minor).

O založení kláštora, jeho bohatej histórii i tamojšom benediktínskom opátstve sa najviac dozviete na mieste. A po prehliadnutí celého komplexu i krásneho interiéru chrámu, ktorému dominuje puristická neogotická prestavba z osemdesiatych rokov 19. storočia, si môžete oddýchnuť i v nedávno otvorenej kláštornej čajovni.

Ticho lesov
Pohorie Tribeč si nedávno získalo nadmieru pozornosti vďaka svojskému knižnému spracovaniu senzáciou zaváňajúcich legiend a samoúčelnému filmovému hororu. Našťastie sa tu v skutočnosti ničoho báť netreba a jediné, čo vás v miestnych lesoch môže stretnúť, je blízka a o to príjemnejšia divočina.

Iste, zablúdiť sa v hore dá. Najmä počas hmly, keď sa ocitnete trebárs v spleti rovnobežných zárezov v severozápadných svahoch Veľkého Tribeča, kdesi medzi jeho vrcholom a Kovarcami. Za „pascou“ treba hľadať geológiu. V oblasti sa nachádzajú kvartérne štrky pokryté sprašami, čoho následkom je množstvo spomínaných zárezov. Ak sa nimi vydáte a vyjdete inde, než ste čakali, na záhadu je zarobené. Načo však vymýšľať.

Oveľa zaujímavejšie je vybrať sa značkou po hrebeni zo Skýcova cez Javorový vrch na Veľký Tribeč. V blízkosti vrcholu, na ktorom kedysi bolo i hradisko, je malá studnička s názvom Pustovníkova.

Príbeh eremitu - askétu pohrúženého do viery v Boha a dobro, podľa ktorého sa vzácny prameň vody v inak pomerne suchom pohorí nazýva – je skutočný a šíri sa ústnym podaním od domácich, ktorí ho kedysi v medzivojnovom období stretli.

Pri prameni v lesoch nad Zlatnom mal v tých časoch skromnú chatrč a na malom kúsku obrábanej zeme pestoval obilie a zemiaky. Stopa plachého človeka, vyhýbajúceho sa osobným stretnutiam, sa stráca v období druhej svetovej vojny. Pri Pustovníkovej studničke si dodnes možno prečítať aspoň slová jeho súčasníka Jána Košeckého zo staršieho článku v Riporte Práce z pera Alžbety Škarpichovej.

Žiaľ, príbeh pustovníka je už minulosťou. Ale v jeho spôsobe života a pohrúžení sa do toho, čo je naozaj podstatné, možno nájsť inšpiráciu aj dnes.

Výhľady od Poľska k Maďarsku
Aby sme si užili čaro pocitu z vrcholov hôr, nemusíme kráčať preplnenými tatranskými dolinami, kde budeme v prvom rade chodiacimi peňaženkami, a to od parkoviska až po poslednú chatu.

I dnes jestvujú na Slovensku pohoria, kde stretnete len niekoľko ľudí denne. Rozľahlé a krásne Slovenské rudohorie je jedným z nich. Hoci je pravda, že i tu sa na stave lesov na mnohých miestach podpísal lykožrút a zvyšku dokonalo zlé hospodárenie a ľudská chamtivosť, stále je dostatok oblastí, kde sa možno kochať lesmi podobnými tým z ilustrácií Albína Brunovského.

Keď sa pôjdete prejsť ku kaštieľu Betliar, k jaskyni Domica, alebo k reštaurovanému hradu Krásna Hôrka, vyberte sa aj na jeden z najzaujímavejších a najvyšších kopcov v širokom okolí – na 1293-metrové Skalisko, nazývané nesprávne aj Volovec.

Skutočným Volovcom je však oblý a zalesnený vrchol, ležiaci v hlavnom hrebeni rovnomennej časti Slovenského rudohoria – vo Volovských vrchoch – o čosi západnejšie.

Veľmi peknou a nepríliš navštevovanou hrebeňovkou je aj úsek červenej značky vedúci z neďalekého Úhornianskeho sedla ďalej na východ cez Pipitku, Kloptaň a Kojšovskú hoľu až do Košíc.

Na hranici historických regiónov Abov a Spiš tam po ceste z vrchu Osadník objavíte čarokrásne miesto v Štóskom sedle. Je ním pútnická Kaplnka Návštevy Panny Márie z roku 1757 a v blízkosti nájdete i Prameň Návštevy Panny Márie. Ak máte najradšej modlitbu mimo davov ľudí, ste na správnom mieste.

Tak ďaleko, tak blízko
Je krásne nájsť si čas, aby ste mohli putovať aspoň niekoľko dní či týždeň. Po miestach, ktoré sú relatívne blízko, no keď pohodlie dopravy vystrieda chôdza, môžu sa javiť veľmi vzdialené, ale určite to bude príjemné a krásne ďaleko.

Cestou istotne stretnete milých ľudí, ktorí sa prestali náhliť, milujú prírodu a majú dar konštatovať jednoduché veci. Mnohé zo spomenutých myšlienok pochádzajú práve z rozhovorov s nimi.

Ako i slová pozitívne mysliaceho päťdesiatnika, ktorého meno sme dávno zabudli: „Ľudia majú zvláštne myšlienkové pochody – prenasleduje ich pocit, že keď prejdú čosi rýchlo, aj pocit bude úmerne intenzívnejším. Alebo keď ktosi vylezie na rebrík, my ho predbehneme len vyšším rebríkom.“

Poďme sa spolu vrátiť k podstate: kráčať pomaly, myslieť hlbšie a hľadieť na krásu toho, čo sme dostali od Boha a leží tak blízko nás, až to niekedy nevidíme.