Majme otvorené srdce pre tých, ktorí potrebujú pomoc

Vždy, keď k  nám prídu ľudia z iných krajín, zanechajú tu niečo zo svojej kultúry. „A to je na Slovensku úžasné, lebo aj to nás robí pomyselným srdcom Európy.“ Sme ním aj preto, že na našom území sa nediali vojny, ktoré by vyplývali z etnických čistiek.

„Skutočnosť, že sme vždy dokázali spolupracovať s ľuďmi, ktorí k nám prišli z iných krajín a národov, je v istom zmysle až zázrak.“ Potvrdzujú to aj najnovšie dejiny. „To, čo sa deje u našich východných susedov na Ukrajine, je veľká tragédia a  Slováci sa k  utečencom dokázali zachovať ústretovo.“

Katarína Nádaská z vlastnej skúsenosti dosvedčuje aj záujem utečencov o našu krajinu. „Keď som mala prednášky pre ukrajinských odídencov, stretla som sa s  neskutočným záujmom o slovenské dejiny, zvyky, kultúru. Sála bola plná a prítomní boli nesmierne aktívni.“

Ukrajincov všetko zaujímalo, kládli veľa otázok, pričom rozprávali veľmi pekne po slovensky. „Myslím, že drvivá väčšina z nich sa snaží naučiť jazyk, nájsť si prácu a začleniť sa do spoločnosti ako plnohodnotní obyvatelia.“

PRESADIŤ STARÝ STROM

Podľa etnologičky však aj tu platí, že mladšia generácia sa vždy ľahšie prispôsobí novým okolnostiam života. „Vidíme to na ukrajinských deťoch a mládeži, ktoré chodia do škôl so slovenskými deťmi. Prispôsobenie zvládli rýchlo a dnes by ste na prvý pohľad nerozoznali, kto je akej národnosti.“

Aj starší ľudia majú záujem komunikovať a prispôsobiť sa. „Ale predsa len tu je rozdiel, pretože, ako sa hovorí, presadiť starý strom je náročné. Keď sa človek vytrhne z koreňov, zostáva v ňom smútok a  nostalgia. Títo ľudia boli a  sú spätí so svojou krajinou, mestom či dedinou. Aj keď sa im na Slovensku dostalo podpory, mnohí by sa najradšej vrátili hneď domov, ale často už nemajú kam.“

S OTVORENOU NÁRUČOU

Odídencov z Ukrajiny sme podľa slov Kataríny Nádaskej privítali doslova s otvorenou náručou, pretože sú to ľudia, s ktorými sa vieme dohovoriť a ich mentalita je príbuzná našej.

„Aj čo sa týka zvykov, máme mnoho spoločných bodov. Väčšina z nich vyznáva kresťanstvo a slávi náboženské sviatky. Nie sú to ľudia, ktorí by nikdy nepočuli o Veľkej noci. Prax ukazuje a mnohí ľudia na Slovensku to tak cítia, že oveľa radšej prijmú migranta, utečenca alebo odídenca, ktorý je kresťan, než iného vierovyznania.“

Keďže na Slovensku je stále dominantné kresťanstvo, vyplýva z toho aj konzervatívny pohľad na aktuálnu ekonomickú migráciu z blízkovýchodných a afrických krajín, s ktorou sa v súčasnosti borí celá Európa.

„Hoci sme zo všeobecného pohľadu na Slovensku konzervatívni, na druhej strane máme otvorené srdce pre ľudí, ktorí potrebujú našu pomoc. Jediný problém, s ktorým sa budeme musieť ako spoločnosť vyrovnať, je, že nie všetci sú a budú kresťania.“

Pred sto rokmi odišli za prácou do Ameriky tisíce Slovákov. Na jednej z najslávnejších fotografií 20. storočia s názvom Obed na vrchole mrakodrapu je medzi robotníkmi aj Slovák Gusti Popovič (prvý sprava), rodák z Vyšného Slavkova. Autorstvo fotografie je pripisované Charlesovi C. Ebbetsovi, vyšla 2. októbra 1932 v denníku New York Herald Tribune. Snímka: wikimedia commons/ voľné dielo

MÁME BYŤ NA ČO HRDÍ

Základná premisa znie, že keď je niekto šikovný remeselník, vzdelaný lekár, právnik, učiteľ a tak ďalej, vždy sa uplatní aj v  inej krajine, hoci to bude chvíľu trvať, pretože sa musí naučiť jazyk. „Ak sa však niekto pozerá iba na výhody sociálneho systému, potom je to problém, lebo takýto človek nebude prispievať k rozvoju našej spoločnosti.“

Otázka teda znie, či o desať-pätnásť rokov bude Európa ešte kresťanská, hoci je vybudovaná na kresťanských základoch. „Osobne vidím Slovensko a Slovákov v tomto smere pozitívne, lebo sme hrdí na svoju krajinu. A právom máme byť na čo hrdí, máme nádherné tradície, hoci miestami i boľavú históriu, ale je to naša história. Ako národ sme nikdy nezanikli, aj keď okolnosti boli veľmi ťažké.“

Práve z toho by sme mali ťažiť a nikdy sa nevzdať toho, čo je slovenské. „Nie je to o tom, že ja som Slovák, kto je viac? Ale o tom, že máme svoju reč, svoj štát a svoju vieru. To sú hodnoty, na ktorých by sme mali budovať Slovensko pre ďalšie generácie.“

AJ SLOVÁCI MIGRUJÚ

Čo sa týka migrácie, „musíme sa jednoducho zmieriť s tým, že svet je v pohybe a že nás skôr či neskôr zasiahnu ďalšie migračné vlny. Iba treba, aby sme boli na ne pripravení, obozretní a poučili sa z chýb, ktoré sa ťažšie naprávajú“.

A boli k druhým, „cudzím“, tolerantní, veď za prácou či štúdiom migrujú aj tisíce Slovákov a  tiež chceme, aby boli prijatí. „Veď väčšina z nich, najmä mladých ľudí, sa chce – podobne ako migranti u nás – zo zahraničia vrátiť, zariadiť si bývanie vo vlasti a založiť si tu aj rodinu.“

ZA HRSŤ RODNEJ HRUDY

Vzťah k domovine máme akoby v génoch. „Dokonca aj starší ľudia, ktorí z rôznych dôvodov žili a pôsobili dlhé roky v zahraničí, chcú zostarnúť aj byť pochovaní na Slovensku.“

Je to rovnaké ako kedysi. „Ľudia, ktorí odchádzali za prácou, si brali so sebou za hrsť rodnej hrudy. Keby sa im niečo stalo, chceli, aby im dali do hrobu aj kúsok ich zeme. Podľa mňa je v tom ukotvená veľmi hlboká filozofia a myšlienka,“ konštatuje Nádaská.

Celé naše dejiny ukazujú, ako veľmi naši predkovia lipli na dedovizni, teda na každom kúsku pôdy. „Každý gazda sa snažil zveľaďovať svoje hospodárstvo. Šetril peniaze, len aby mohol prikúpiť pole pre svoje deti. Prax dedenia bola väčšinou taká, že najstarší alebo najmladší syn zostal pracovať na gazdovstve a  musel sa postarať o rodičov, ale zároveň každý syn mal nárok na časť pôdy.“

ODCHÁDZALI A VRACALI SA

V súvislosti s priam bytostným vzťahom k  pôde Katarína Nádaská pripomína, že pretrval aj u Slovákov, ktorí počas silných vysťahovaleckých vĺn odchádzali z chudobných regiónov do zahraničia. „V Amerike či Francúzsku sa snažili nadobudnúť nejaký majetok a – pokiaľ to bolo možné – vrátiť sa naspäť, kúpiť si pole a gazdovať doma.“

Krásnym príkladom sú drotári, ktorí sa dostali až na územie dnešného Ruska a Grécka. „Keď sa vrátili domov, priniesli si mnohé nové znalosti aj vymoženosti.“

Aj preto možno pochopiť, prečo pre našich predkov bola zem až niečím posvätným a hovorili, že je to ich matka. „Samozrejme, každú prácu spájali s vrúcnymi modlitbami, aby úroda bola dobrá, pretože nikdy nevedeli, aká dlhá a tuhá bude zima. Je to niečo, čo si dnes v ére supermarketov nevieme už ani predstaviť, ale niekde hlboko v sebe, vo svojom podvedomí to stále máme.“