Majstre, maľujte mu menšie oči

Z každej strany počúvame: „Už to nebude nikdy ako predtým. Stará dobrá Európa už nie je tým, čím bývala.“ A hoci to môže byť v istom zmysle pravda, nemalo by to byť impulzom na zotročujúci strach. Kde sa to v ľuďoch berie, že ich doslovne strach dokáže veľmi rýchlo pohltiť? 
 

Strach chráni organizmus
 

Aj v ťažších situáciách potrebujeme pozitívne emócie. Avšak emócia strachu je nákazlivejšia ako emócia radosti. Prečo? Niektorí odborníci vysvetľujú, že strach máme odnepamäti zakódovaný vnútri našej centrálnej nervovej sústavy.

Ľudský mozog tvoria dve hemisféry. Psychické procesy spájané s emóciami sú výraznejšie riadené pravou hemisférou. Konkrétne emóciu strachu máme uloženú v párovej mozgovej štruktúre označovanej ako amygdala, ktorá sa nachádza v strednej časti spánkového laloka.

Amygdala sa považuje za centrum emócií. Zabezpečuje ukladanie pamäťových stôp, ktoré sa spájajú s emocionálnymi udalosťami v našom živote. A teda svojím spôsobom je dobré, že mozgovou štruktúrou disponujeme, pretože pri našej individuálnej ontogenéze nás chráni pred možným nebezpečenstvom.

Zhluky neurónov, ktoré vytvárajú centrálne jadrá amygdaly, sa podieľajú na vzniku reakcie strachu, spojenej so strnutím, nehybnosťou, tachykardiou - rýchlym srdcovým tepom, dýchavičnosťou, zvieraním žalúdka a podobne (Langmeier, Amygdala, 2006).

Prirodzene to je všetko v poriadku. Už v roku 1888 Brown a Shafer výskumnou cestou odhalili, že amygdala je spájaná s emočným a sociálnym správaním človeka.

Ak však amygdala nepracuje správne alebo je poškodená, vedie k narušeniu emocionálneho, sociálneho alebo sexuálneho správania (Klüver–Bucyho syndróm), respektíve je spájaná s viacerými psychickými ochoreniami (napríklad posttraumatickou poruchou).

Po traumatickej udalosti je amygdala spolu s hypotalamom a hipokampom silne aktivovaná. Zážitky pri zvýšenej aktivácii amygdaly sa silne vrývajú do pamäti.

 

Strach zotročuje
 

Amygdala teda zohráva kľúčovú úlohu pri vzniku reakcií organizmu na strach. Primárnymi sú najčastejšie útok, únik alebo stuhnutie. Pod vplyvom strachu si môžeme v konaní človeka všimnúť tieto tri povely.

Niekedy však pozorujeme, že u človeka prepuká nepodmienený strach. To znamená, že sa bojíme, hoci nemusíme. Stačí sa pozrieť do vlastnej minulosti a zistíme, že v živote sa nám väčšinou nepríjemné udalosti stali bez toho, aby sme ich predvídali.

Majorita vecí, z ktorých máme obavy, sa totiž nikdy neuskutočnila. A tu sa dostávame do situácie, keď človek môže začať so strachom konštruktívne pracovať.

Ak chceme upokojiť iného človeka, neplatí známa veta: „Neboj sa, bude dobre, to sa nejako dá do poriadku.“ Tieto slová nemajú šancu vziať z jeho pliec strach.

Skutočnú úľavu môže priniesť odpútanie pozornosti od vecí, ktoré emóciu vyvolávajú. Na každú situáciu totiž reagujeme v rovine emócií, myslenia a správania. Pre veriaceho človeka je to jedinečná príležitosť vložiť strach do Božích rúk, myseľ obrátiť modlitbou na Boha. V správaní sa to prejaví dosť rýchlo.

Vo všeobecnosti teda platí zásada akútne obrátiť myseľ na iný podnet. Možno zaujímavý, humorný, príjemný zážitok alebo len pragmatické rátanie príkladov.

Ak sa totiž dáme ovládať strachom, ten môže deštruovať náš život. Začneme mať pochybnosti sami o sebe, o svojej schopnosti zvládnuť úlohu, cítime sa neustále vinní, podceňujeme sa. To je veľmi nebezpečné. Abnormálne fungujúca amygdala môže pôsobiť na rozvoj depresívnych stavov a to nechceme.
 

Oslobodiť sa od strachu
 

Je prirodzené, že ak sa vyskytujú situácie, ktoré nás potenciálne ohrozujú, máme tendenciu báť sa o seba, o deti, rodinu či blízkych. Niekedy však my sami vymaľujeme situáciu do najčernejších detailov. Ľudia si neustále  potrebujú opakovať pravdu a vidieť pozitívny vzor. To sú dve veličiny, ktoré nám môžu pomôcť zvládnuť strach.

Pozrime sa na Ježiša, ktorý vedel, že strach človeka môže opantať a podlomiť mu kolená: „Keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: ,Pokoj vám!' Ako to povedal, ukázal im ruky a bok“ (Jn 20, 19 – 21). Alebo na inom mieste, keď kráčal po mori: „To som ja, nebojte sa!“ (Jn 6, 20).

Ježiš dobre vedel, čo strach robí s človekom. Očami človeka 21. storočia snažil sa o navodenie pozitívneho myslenia. Pritom niekedy na začiatok stačí, keď len inak, neutrálnejšie pomenujeme situáciu. V pravdivom pohľade sa pozrieť na ňu: „Rozprávať sa s tou osobou zvládnem. Nie som človek zavrhnutiahodný, hoci si to o mne niekto myslí. Prejdem bicyklom po úzkom moste bez problémov.“

Je možné si opakovať tieto vety, hoci ich na začiatku nemusíme pociťovať v kontexte úplného stotožnenia. Možno celý deň, týždeň či mesiac. Neznamená to, že budeme k sebe pokryteckí, ale naopak, pravidví. Strach totiž neznáša pravdu.

Strach si musíme uvedomiť, pomenovať ho aj s dôvodmi, ktoré ho vyvolávajú, a odsunúť ho. Strach nás nesmie ovládnuť. Prekonáme ho dôverou v Ježiša. On chce, aby sme si pohľadom naňho vybudovali dôveru v seba a žili v prítomnosti. V živote nie sme v tom sami. Tak poďme do toho.