Majú samovrahovia nádej na spásu?

Človek je povinný ochraňovať cudzí život, ale v prvom rade musí chrániť svoj vlastný. Preto samovražda nie je dovolená a vždy je vážnym, ťažkým zlom. Netreba však zúfať nad večnou spásou samovrahov. Boh si chodníčkami len jemu známymi dokáže nájsť cestu aj k srdcu týchto ľudí, aby ľutovali.
Ján Lauko 06.11.2018
Majú samovrahovia nádej na spásu?

Cirkev nám hovorí, že netreba zúdať nad spásou samovrahov. Ilustračná snímka: Pixabay.com

Samovražda je vždy veľkou ranou pre pozostalých, ktorých príbuzný sa rozhodol vziať si život. Okrem samotnej straty milovanej osoby ich totiž trápi, či bude jeho duša spasená.

Medzi ľuďmi i dnes nájdeme názory, ktoré samovrahovi predpovedajú večné zatratenie. Iní zasa rozlišujú podľa príčin, ktoré k tomuto nezvratnému činu viedli. Ako sa na to pozerá Cirkev?

Morálny teológ Ivan Šulík hovorí, že priama samovražda z pohľadu náuky Cirkvi nikdy nie je dovolená. Ani ako cieľ, ani ako prostriedok. „Samovražda chcená ako cieľ znamená, že človek nechce žiť, tak sa nejakým spôsobom zabije.

Chcená ako prostriedok je, keď človek prostredníctvom samovraždy sleduje nejaký cieľ. Ten môže byť sebavznešenejší. Napríklad matka skočí z okna, aby svoje orgány mohla darovať chorému dieťaťu.“

Ľudský život je nedotknuteľný
Prečo ani v prípade vznešeného cieľa Cirkev pri samovraždách nevidí výnimku? „Ľudský život je posvätný, nedotknuteľný od počatia po prirodzenú smrť. Človek je povinný ochraňovať cudzí život, ale v prvom rade musí chrániť svoj vlastný.

Preto samovražda nie je dovolená a vždy bude vážnym, ťažkým zlom,“ vysvetľuje Ivan Šulík. Súhlasiť tak nemožno ani so samovraždou z depresie, alebo ako reakciou na stratu práce, či ako protest.

Žiadny rozdiel z pohľadu morálneho posúdenia v porovnaní so samovraždou Cirkev nevidí ani pri eutanázii. Ani jedno, ani druhé nie je dovolené a prípustné.

Morálny teológ na druhej strane pripomína, že samovražda je abnormálny jav. „Človek je donútený poprieť seba samého, svoju vlastnú existenciu a vrodený pud sebazáchovy. A na toto musí mať veľmi vážny motív.

To znamená motív, ktorý on považuje za vážny. Vďaka psychológii a psychoanalýze vieme, že veľakrát človek, ktorý sa pre takýto čin rozhodne, má nejakú psychickú poruchu,“ približuje Ivan Šulík a poznamenáva, že slobodné a dobrovoľné rozhodnutie zabiť sa so všetkým domyslením dôsledkov je skutočne ťažké a málo pravdepodobné.

Netreba zúfať nad spásou samovrahov
Dostávame sa k otázke z nadpisu článku. Majú samovrahovia nádej na spásu? V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše, že netreba zúfať nad večnou spásou samovrahov.

„Boh si chodníčkami len jemu známymi dokáže nájsť cestu aj k srdcu týchto ľudí, aby ľutovali,“ hovorí Ivan Šulík a na vysvetlenie pripája príbeh zo života Jána Márie Vianneya: „Raz za ním prišla žena, ktorej muž skočil z mosta.

Mala vážne pochybnosti o jeho spáse a skôr si myslela, že bude zatratený. Jána Vianneya prosila o pomoc a on jej povedal, aby bola pokojná, lebo jej muž, ako letel z mosta, svoj čin oľutoval.“

Cirkevný pohreb je povolený
Mnohých pozostalých tiež trápi otázka, či ich príbuzný, ktorý spáchal samovraždu, môže mať cirkevný pohreb. V nedávnej minulosti to totiž nebolo dovolené.

„Cirkev od roku 563 zakazovala pochovávať samovrahov. Tento zákaz bol aj v starom Kódexe kánonického práva, ktorý platil do roku 1983. V novom kódexe z tohto roku v kánonoch 1184 a 1185 nie sú spomínaní samovrahovia medzi tými, ktorí sú vylúčení z cirkevných pohrebných obradov alebo za ktorých sa nesmie slúžiť zádušná svätá omša,“ približuje morálny teológ genézu zákazu pochovávania samovrahov.

Dnes by sa tak nemalo stať, že kňaz odmietne pochovať človeka, ktorý si vzal život. A tiež by nemal v tomto prípade namietať voči odslúženiu zádušnej svätej omše.

„Cirkev už chápe, že človek, ktorý pácha samovraždu, koná v momente zatemnenia rozumu. Samozrejme, ak by sa človek zabil preto, že demonštruje nenávisť voči Bohu, ide o vážne previnenie,“ poznamenáva.

Nemôžeme si nárokovať odsúdenie
Keď na jednej strane hovoríme, že priama samovražda ako cieľ alebo ako prostriedok nikdy nie je dovolená, musíme tiež povedať, že nikto si nemôže nárokovať odsúdiť konkrétneho človeka, ktorý si vzal život.

„Samovrah môže konať z jeho pohľadu v dobrej viere, ponímajúc svoj čin síce chybne ako racionálny a správny. V morálnych situáciách, ktoré sú extrémne, ako sú úzkosť či strach, len Boh môže pochopiť a poznať utrpenie ľudského srdca. Nemôžeme si nárokovať odsúdiť takéhoto človeka. Je to veľký posun v porovnaní s tým, čo podľa Kódexu kánonického práva platilo pred rokom 1983,“ dodáva Ivan Šulík.

Treba sa modliť
Zo spomenutého teda vyplýva otázka, či sa pozostalí majú modliť za samovraha. Morálny teológ hovorí: „Samozrejme! Za ľudí, ktorí spáchali samovraždu, sa treba modliť a vyprosovať im Božie milosrdenstvo.“