Malý príbeh hovorí o veľkej učiteľke

A bolo po schôdzi. Súdruh primár sa Alžbety Havašiovej opýtal: „Vy nie ste za?!“ V miestnosti všetko stŕplo, keď mu odpovedala: „Viete, pán primár, ja som za priateľstvo s každým, ale nie so Sovietskym zväzom.“

Učiteľský sen

Alžbeta Havašiová sa narodila 17. júla 1921 ako siedme dieťa v mestečku Sobrance. Tento rok sme si pripomenuli sté výročie jej narodenia. Alžbetina neter Eva Sameková hovorí: „Mama mi spomínala, ako teta ako dieťa večer pred prvým svätým prijímaním zistila, že zabudla povedať pri spovedi jeden hriech.

Trvala na tom, že nemôže ísť prijímať, kým sa znovu nevyspovedá. Ráno s ňou museli ísť za dôstojným pánom, aby mu povedala svoj zabudnutý hriech. Až potom sa upokojila a pokojne prijala sviatostného Krista.“ Čo nám hovorí táto skúsenosť malej Alžbety?

Rozpráva o veľkej túžbe prijať po prvý raz Krista do svojho srdca bez najmenšej štipky hriechu. Úprimnosť, čistota srdca i myšlienok jej narobili v živote veľa problémov.

Ukotvenie, slovami sv. Augustína, „na koreni lásky“ v sviatostnom živote jej pomáhalo prekonávať spôsobené zlo a pomáhať druhým počas celého života.

Po skončení prvých štyroch tried v sobranskej ľudovej škole pokračovala v štúdiu na gymnáziu v Košiciach, neskôr v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1939 zmaturovala.

Keď sa vrátila domov, Sobrance už patrili pod Maďarsko, a tak začala študovať za učiteľku na škole v Segedíne v odbore filozofia, nemecký jazyk, dejepis. Štúdium ukončila v roku 1944 a po prechode frontu začala svoju pedagogickú prax v pozícii výpomocnej učiteľky v Sobranciach.

Po obnovení Československa opäť prechádzala nostrifikačným konaním, aby jej štúdium získané v Maďarsku uznali za platné aj na Slovensku.

Sen sa rozplynul

„Po ukončení štúdia v Bratislave som učila od roku 1947 do roku 1950 na gymnáziu v Humennom. (V tomto poslednom roku som urobila aj poslednú štátnu skúšku na fakulte v Bratislave.)

V auguste roku 1950 som bola dekrétom Okresného národného výboru (ONV) v Humennom preradená do výroby, neskôr bol so mnou rozviazaný pracovný pomer,“ takto stroho opísala v roku 1963 Alžbeta Havašiová udalosti, ktoré ju obrali o jej životný sen byť učiteľkou.

Skutočnosť však bola oveľa dramatickejšia. Rok 1950 bol rokom tvrdej ruky totalitného režimu – po sérii zákonov a akcií ŠtB už spred tohto roku. Osobný život Alžbety bol rovnako náročný. Okrem vylúčenia z učiteľskej profesie ju postihli aj zdravotné problémy. Diagnóza: tuberkulóza pľúc.

V srdci študentov

Tri roky za školskou katedrou v Humennom boli významnou etapou v živote Alžbety Havašiovej, no ešte významnejšou sa stali pre tých, ktorých viedla po stránke pedagogickej i osobnostnej.

„Bola mladá a sympatická, vážna a prísna, spravodlivá i láskavá,“ takto opísal svoju učiteľku slovenského jazyka, literatúry a gramatiky jej žiak (v školskom roku 1947/1948) – súčasný emeritný arcibiskup Alojz Tkáč. „Bola hlboko veriacou katolíčkou. Často sme ju videli na svätej omši vo farskom kostole.

Jej postoje, tvár i postava sa mi hlboko vryli do pamäti. Mám na ňu pekné spomienky. To, ako sa zachovala v komunistickom režime – to znamená verná Bohu, Cirkvi –, v istom zmysle formovalo i mňa, žiaka gymnázia. Som jej za to vďačný.“

Páter redemptorista Jozef Sukovský u nej v tom istom školskom roku študoval latinčinu. „K žiakom bola prísna, vyžadovala sústavnosť v príprave na hodiny, ale nešikanovala, nedeprimovala žiakov. Pri svojej príslovečnej vážnosti dokázala sa celkom prirodzene a srdečne zasmiať nad nejakou veselou príhodou.

Po skončení vyučovania vchádzala aj so študentmi na krátku návštevu kostola,“ uviedol v liste z roku 2008. Koľko žiakov mohlo ovplyvniť jej ďalšie pôsobenie na gymnáziu v Humennom? Komunistický režim jej to neumožnil.

Jej jazykové znalosti a precíznosť jej otvorili dvere k práci, ktorú si postupom času obľúbila v pozícii ošetrovateľky – dokumentaristky. Jej súčasníci hovoria, že bola pravou rukou primára Štefana Kukuru.

Práve po ňom je dnes pomenovaná michalovská nemocnica. V pozadí jeho bohatej činnosti i úspechov bola práve Alžbeta Havašiová.

Neobviňovala nikoho

Prišiel november 1989. Sloboda. Tá, ktorá bola od roku 1950 perzekvovaná, mohla ukázať prstom na mnohých, ako sa zachovali voči nej, voči iným. Poukázať na éru zločinu či svoje zásluhy. Neurobila to. Ani neprijala hmotné odškodnenie, ktorým štát rehabilitoval prenasledovaných počas komunistického režimu.

„Presnú sumu neviem. Neprijala to. Iba povedala: ,Nik mi nevráti mladosť!‘“ spomína jej neter Eva. V tomto geste spoznávame životnú líniu sobranskej rodáčky, ktorej životný príbeh sa nekončí ováciami, slávou.

Zomrela vo svojom rodnom meste, kde je aj pochovaná. Jej príbeh smieme pokojne prirovnať k Augustovi Landmesserovi, ktorý vzdoroval nacistickému režimu v Nemecku. Uprostred davu hailujúcich mal ruky založené na hrudi.

Pokazil fotografiu, keďže cieľom nacistickej propagandy bolo ukázať na jednoliatosť prispôsobivej masy. Po medializovaní jeho príbehu v roku 2013 sa diskutovalo: „Prečo v nacistickom Nemecku tak veľa robotníkov a obyčajných ľudí kolaborovalo s totalitným režimom?“

Príbeh Alžbety Havašiovej nastoľuje rovnakú otázku, týkajúcu sa obyvateľov Slovenska a ich postojov k fašizmu i komunizmu, a to nielen vo vzťahu k minulosti, ale aj cez „nostalgické spomínanie“ na časy „dávnominulé“.

Chválime aktérov totalitného režimu, ale vztyčujeme pamätníky osobám, ktoré viedli zápas s neslobodou? Kto pozná príbehy „slabých silných žien“, ku ktorým patrila aj Alžbeta Havašiová a ktoré „pokazili fotografiu“, aby pre nás uchovali zlatú niť slobody?

Príbeh učiteľky, ktorá sa len za tri roky svojho pôsobenia dotkla sŕdc mladých študentov, je inšpiratívny. Vďačnosť a úcta k takýmto postavám našich dejín nám pomôžu uchovať ducha slobody.