Mária nikdy nikoho neprehliadla

„Mária bola iná ako ostatní súrodenci. Bola veľmi poriadkumilovná, perfekcionistka, môj vzor. Mali sme sa veľmi rady,“ začína rozprávať Máriin príbeh sestra Karolína Došeková (58). „Na tú osudnú noc nikdy nezabudnem. Boli tri dni pred Vianocami a viazali sme v kuchyni salónky na stromček.

Rodičia a mladší brat išli spať do zadnej izby. Ostatní súrodenci už doma neboli. Zrazu vypli prúd. Rozhodli sme sa nechať to tak a ísť tiež spať.“

Zachránila sestre život

Boli už v izbe, keď sa Mária vrátila do kuchyne. „Škrtla zápalkou, aby zapálila sviečku. Nastal obrovský výbuch. Ja som sa z izby nevedela dostať, cestu mi zatarasili plamene. No Mária ma odtiaľ vzala a zachránila mi život. Cez popadané hrady sa k nám dostali rodičia a začali sestru hasiť. Bol to strašný pohľad.“

Máriu previezli do nemocnice v Piešťanoch, ale lekári jej veľa šancí nedávali. „Otec vybavil urgentný prevoz lietadlom do Prahy. Pre veľkú hmlu sa však náš pilot bál vzlietnuť, preto letel ruský. Neskôr sa zistilo, že k výbuchu došlo v dôsledku poškodenia potrubia pri práci bagristu.

Paradoxne, my sme v dome vôbec nemali plyn zavedený.“ V nemocnici v Prahe strávila Mária rok, pričom podstúpila plastiku na väčšine svojho tela. Brat Michal bol v tom čase na vojne v Prahe.

Vďaka priateľstvu Márie s manželkou istého armádneho funkcionára mohol za ňou chodiť každý deň. Ostatná rodina prísť nemohla.

Po prepustení z  nemocnice išla Mária do nového domova, bytu na ôsmom poschodí, a musela začať žiť nový život. „Spočiatku sa hanbila vychádzať von na vozíku. Nepríjemné pohľady a otázky ľudí jej spôsobovali bolesť,“ pokračuje v rozprávaní sestra Karolína.

Všetko sa zmenilo, keď sa v roku 1976 stal v Hlohovci kaplánom Vojtech Surový. „Máriu oslovil saleziánsky štýl. Začala chodiť medzi ľudí, do kostola. Nebolo to vždy ľahké. Napríklad keď nefungoval výťah, museli ju osem podlaží vyniesť. Ale Bohu a mladým nič nie je nemožné.“

Mária napriek svojim ťažkostiam prekypovala životným optimizmom a duchovnou vitalitou, ktorú čerpala z intenzívneho vzťahu s Bohom.

„Mala vždy pre každého čas a otvorené nielen dvere, ale hlavne srdce. Chodila do prírody, hrala volejbal, pingpong a neskôr sa stala saleziánskou spolupracovníčkou, až napokon zložila večné sľuby.“

Osobnosť, ktorá priťahovala

Keď Máriin otec v roku 1977 svojpomocne dostaval dom, Libantovci sa doň nasťahovali. Dom sa ihneď stal miestom, kde sa striedali návštevy, konali stretnutia a tiež sväté omše. Ľudia vnímali, že Máriin duchovný život je intenzívny a hlboký.

Chodili sa jej vyrozprávať, potešiť sa s ňou vo svojich starostiach, pomodliť sa – veľmi rada sa modlila žalmy a mnohé vedela naspamäť. Mária mala aj estetické cítenie, dbala na to, aby v jej izbe vždy boli čerstvé kvety zo záhrady alebo tie, ktoré jej ľudia podarovali, a sama ich aranžovala.

Dostávala mnoho darčekov, aj finančnú podporu, nič si však dlho neponechala, posunula to ďalej tomu, kto potreboval. Priateľka Zuzana (59) spomína: „Mária nikdy nikoho neprehliadla. So svojím typickým úsmevom sa ľuďom prihovárala s úmyslom poradiť, povzbudiť.

Boli centrom jej záujmu, či už prežívali radostné, alebo ťažké chvíle, a tak sa okruh jej priateľov neustále rozrastal. Myslím, že aj dnes by nám povedala, aby sme viac než na seba mysleli na dobro iných.“

Horlivá a radostná apoštolka

„S Máriou som sa spoznal v roku 1989 počas základnej vojenskej služby v Hlohovci,“ spomína kňaz Dušan Berta, v súčasnosti pôsobiaci v Skalke nad Váhom. „Priviedol ma k nej iný veriaci vojak. Máriin životný príbeh ma veľmi oslovil.

Najmä v  tom, že ako sama hovorievala, vďaka svojej tragédii objavila niečo a Niekoho, koho by možno sama od seba nikdy nebola hľadala.“ Máriu poznal aj ako horlivú a radostnú apoštolku. „Vyžarovala z nej vďačnosť za život, vieru, Božiu lásku a  lásku ľudí okolo nej.

Za každý nový deň, za slnko, prírodu, drobnosti života. To, čo mala v sebe, i seba samu naplno v láske vždy rozdávala druhým. Aj cez bolesť spôsobenú jej ťažkým zdravotným stavom. To je pre mňa fascinujúce dodnes.“ Máriiným najlepším priateľom sa stal kňaz Pavol Pavlík.

Do Hlohovca prišiel v roku 1990 ako kaplán a do života jej vniesol mladíckeho ducha. Obľúbené farby bielu, sivú a čiernu zamenila za pestré a znovu sa odhodlala venovať plávaniu.

Žiaľ, po siedmich rokoch, 13. mája 1997, si Pán v dôsledku vážnej autonehody povolal Pavla k sebe. Mária to ťažko znášala, pretože ho mala veľmi rada.

S láskou a trpezlivosťou

Máriin život bol životom pre druhých. Napriek všetkým ťažkostiam sa vedela nadchnúť maličkosťami a hovorievala: „Všetko s láskou a trpezlivosťou.“ Týmito slovami sa riadila, aj keď jej v máji 2005 diagnostikovali rakovinu prsníka.

„Keď prišla z nemocnice, spýtala sa ma, či toto je koniec, či už nič pekné nezažije,“ spomína Karolína. „Ale prežila ešte krásny rok. Aj v období onkologickej liečby prijímala ľudí, chodila do prírody, na výlety. Nikdy nedala najavo, že je unavená alebo má bolesti.“

V posledných mesiacoch života jej bol veľkou oporou páter Bruno Včela, OFM. „Bral ju na výlety, boli v Rakúsku, dva týždne pred smrťou nás vzal do Talianska, potrebovala si oddýchnuť. Pozorovali sme východ a západ slnka.“ Za mrakmi je moje milované slnko, hovorievala Mária. Tieto slová boli jej životným mottom.

Nechajte ma už odísť

„V stredu 12. júla sa vrátila z rádioterapie. Večer prišla jej priateľka Zuzana. Ja som si išla ľahnúť, aby sme sa neskôr pri Márii vystriedali. Po polnoci ma Zuzana zobudila, že Mária už ťažko dýcha a prichádza koniec. Ako zdravotná sestra to dobre poznala. Zobudili sme aj môjho manžela.

Sedeli sme pri nej, modlili sa ruženec. Držala som ju za ruku.“ Keď sa domodlili, pustili potichučky jej obľúbené piesne od známej speváčky Lenky Filipovej. „Zrazu odtiahla ruku, akoby mi chcela povedať: Nechajte ma už odísť...“ O jednej hodine v noci naposledy vydýchla.

„Povedala som jej: Tak už teraz vidíš, Mária, ako je to na druhom brehu. Dala som jej na čelo krížik, zavolala súrodencov,“ dokončuje rozprávanie jej príbehu sestra Karolína.

Mária Libantová sa pre večný život so svojím milovaným Bohom narodila 13. júla 2006. Je pre nás povzbudením, že napriek skúškam a  bremenám vo svojom živote smútku ruku nepodala.

Fotogalériu si môžete pozrieť po kliknutí na tento odkaz.