Milovali Krista až do zabudnutia seba

Píše sa rok 1944. Ružomberská väznica ani počas vianočných sviatkov nezíva prázdnotou. V jej celách sa nachádza jedna celá rodina – Munkovci. Otec František, mama Gizela a dvaja synovia Juraj a Tomáš, jezuitský novic. Nemali by tam byť, majú však vydať svedectvo svojich životov.

Začiatky mladej rodiny

V roku 1923 bola v Lučenci veľká slávnosť. Brali sa František Munk a Gizela Kohnová, mladí ľudia z dobre situovaných popredných židovských rodín. Keď sa im narodil syn Tomáš, presťahovali sa do Bratislavy.

Tam si však začali uvedomovať, že židovská náuka nie je to, čo by ich vnútorne napĺňalo. Rozhodli sa preto vystúpiť zo židovskej obce. Toto ich rozhodnutie bolo potvrdené oficiálnym zápisom mestského notárskeho úradu v Bratislave.

O pár rokov sa Munkovci – už s dvomi synmi – presťahovali do Ružomberka, kde otec František dostal prácu. Mal robiť riaditeľa miestnej celulózky, čo bola v tomto období veľmi prestížna pozícia.

Syn Tomáš začal v Ružomberku navštevovať strednú školu, štátne reálne gymnázium. Bol vynikajúcim študentom, zrejme jedným z najlepších, akých škola kedy mala.

Mal nadanie najmä na jazyky, plynule sa dohovoril nemecky, maďarsky a francúzsky. Neskôr si pribral aj latinčinu a hebrejčinu. Prejavoval talent, aj čo sa týka hudby, literatúry a umenia.

Srdcom som členom Kristovej Cirkvi

Munkovci už dlhší čas rozmýšľali o vstupe do Katolíckej cirkvi, no až v Ružomberku sa odhodlali svoj zámer uskutočniť.

Otec František vtedy napísal: „Podľa svojho svedomia, duševne a srdcom som už dávno členom Kristovej Cirkvi. Vyhlasujem s dobrým svedomím, že – ako vďační a verní stúpenci Kristovi – chceme vstúpiť do Katolíckej cirkvi, aby naše deti a ich potomkovia viedli svoj život podľa najčistejších kresťanských zásad a mohli takto vzdorovať prípadným pokušeniam, ktoré by ich odvrátili od rovnej cesty.“

V žiadosti o krst uviedol svoje vyznanie aj syn Tomáš: „Som radosťou naplnený v očakávaní milosrdenstva Pána, vstupujúc do jeho Cirkvi. Keď teraz túto očakávajúcu radosť mám zdôvodniť, zdá sa mi to veľmi ľahkou úlohou. Je to asi preto, že som Kristovo učenie už predtým hlboko cítil, než som ho znal.“

Tak sa v roku 1939 celá rodina Munkovcov krstom oficiálne včlenila do Katolíckej cirkvi. Munkovci od svojho krstu pravidelne chodievali na sväté omše, pristupovali k sviatostiam a vykonávali si duchovné cvičenia.

Ich súčasníci hovoria, že ich život bol ozajstným svedectvom lásky k blížnemu. Napokon, práve na základe ich príkladu sa mnohí ľudia obrátili, medzi nimi aj známy slovenský lekár, intelektuál a účastník Slovenského národného povstania Pavol Strauss.

V Tomášovi však prežívanie viery vyústilo v čosi hlbšie a rozhodol sa vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej, čiže rehole jezuitov. Do noviciátu v ružomberskej komunite vstúpil hneď po maturite na gymnáziu. Ako svoje osobné heslo si zvolil slová Amor Christi usque ad oblivionem sui (Láska ku Kristovi až do zabudnutia seba).

Osudné Vianoce

Munkovcov ako konvertitov chránila pred represiami zo strany štátu takzvaná prezidentská výnimka. Neskôr však začali nemecké nacistické oddiely uplatňovať Židovský kódex na všetkých zostávajúcich príslušníkov židovského národa.

Napätá situácia vyvrcholila v novembri 1944, keď do Ružomberka prišlo Sonderkommando SS – takzvaný zvláštny oddiel, ktorý mal na starosti likvidáciu nežiaducich jednotlivcov. Zadržanie Munkovcov doslova viselo vo vzduchu.

Ako prvú zaistili Gizelu Munkovú. Mala namierené do kaderníctva. Nasledoval otec František a mladší syn Juraj. Neskôr vtrhli nemecké oddiely aj do jezuitského konventu, kde zatkli mladého novica Tomáša.

Ten mal predtuchu, vlastne si bol istý, že prídu i po neho. Noc preto strávil v kláštornej kaplnke v modlitbách. Ráno povedal: „Tejto noci som ponúkol Bohu svoj život za svoj židovský národ.“ Jeho modlitba sa mala čoskoro zmeniť na skutočnosť.

Svedectvo v Seredi

Vianoce teda prežili Munkovci v ružomberskej väznici, no pred koncom roka ich odviezli do zberného tábora v Seredi. Tam sa stretli s mladým kňazom Edmundom Petrom Bárdošom, takisto židovským konvertitom. Práve on sa stal najdôležitejším svedkom ich krížovej cesty.

Vo svojich spomienkach napísal: „Rodinu Munkovcov z Ružomberka mi láskavý Boh poslal ako nesmiernu milosť pre moje posilnenie i povzbudenie. Spoločne vykonávali modlitby ráno, večer, pred jedlom i po jedle, ruženec, duchovné rozhovory a čítali Písmo. Praktickým konaním dokazovali ostatným, čo znamená kresťansky žiť.“

Zberný tábor v Seredi bol však len medzizastávka. V priebehu januára 1945 odtiaľ odviezli vyše 680 Židov do rôznych vyhladzovacích táborov. Mamu Gizelu a mladšieho syna Juraja odtransportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen v severozápadnom Nemecku. Otca Františka a syna Tomáša však čakal tábor Sachsenhausen.

Pochod smrti

Rok 1945 mal byť hrubou čiarou za existenciou nacistických vyhladzovacích táborov. Front sa nebezpečne približoval, až dostali velitelia tábora Sachsenhausen rozkaz všetkých evakuovať. Nechceli dopustiť, aby sa k väzňom dostali sovietske vojská.

Dvadsiateho prvého apríla 1945 sa 30-tisíc sachsenhausenských väzňov vydalo na dlhý pochod. Jeho cieľom bol Berlín. Väzni boli v hroznom stave. Vyčerpaní fyzicky, psychicky, mnohí chorí, vyhladovaní na kosť. Chodiace mŕtvoly.

Práve neskutočný hlad sa stal Františkovi a Tomášovi Munkovcom osudným. Jezuita Aurel Štefko opisuje vo svojej knihe Amor Christi usque ad oblivionem sui. Krížová cesta jezuitu Tomáša Munka posledné okamihy otca a syna takto:

„Deň pred pochodom smrti našiel Tomáš hnaný hladom na smetisku kuchyne zhnitú mrkvu. Zdá sa, že smetisko bolo postriekané chemikáliami. Na druhý deň, keď práve likvidovali tábor, stál sotva na nohách. Esesáci zbadali, že nevládze a zdržuje pochod kolóny. Vytrhli ho z radu a sotili do priekopy.

Samozrejme, že otec zostal s ním. Auf – hore, weiter maschieren – kričí ,nadčlovek‘ – poďme ďalej. Otec prosí o chvíľu oddychu pre syna. Dve strely... krv otcova sa zmiešala so synovou. Consumatum est.“

Stalo sa to 22. apríla 1945. Tomáš mal v čase smrti len dvadsaťjeden rokov. Otec František päťdesiat. O mame Gizele a pätnásťročnom bratovi Jurajovi, ktorí skončili v tábore Bergen-Belsen, neexistujú žiadne ďalšie zmienky.