Misionársky vzor máme na dosah ruky

Prečo sa Janko rozhodol práve pre Misijnú spoločnosť sv. Vincenta de Paul a chcel sa stať misionárom lazaristom?

Túžba byť misionárom zohrala v Jankovom živote dôležitú úlohu. Nebol to len nereálny detský sen. Janko mal veľký príklad vo svojej rodine, mame Justíne a tete Angele, neskoršej sestre Modeste, ktorá bola vincentkou a mala na neho veľmi dobrý vplyv. Oslovovali ho však aj rôzne náboženské časopisy. Jeho rozhodnutie dozrievalo v kresťanskom ovzduší naklonenom svedectvu, obetavosti, otvorenosti pre život, ale aj v prostredí duchovnej a intelektuálnej hĺbky, záujmu o umenie, kultúru, o všetko, čo môže človeka rozvíjať.

Túžil ísť ako misionár aj do ďalekých krajín?

Určite mal misionárskeho ducha. Hovorí sa o jeho snoch ísť pôsobiť na africký kontinent alebo do Ruska, ale neviem, nakoľko by to mohlo byť vtedy realizovateľné. V tom období totiž na Slovensku pôsobilo pomerne málo spolubratov a venovali sa prevažne ľudovým misiám, duchovným obnovám, formovaniu mladých. Neviem o tom, že by niekto bol na misii v zahraničí. To bolo skôr doménou veľkých krajín ako Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Poľsko, Holandsko. Ale Janko určite počul o našich veľkých misionároch a mučeníkoch v Číne či svedectvách spolubratov, ktorí hlásali evanjelium medzi domorodými národmi.

V čom spočívalo jeho misionárčenie vo väzení?

Tak jednoducho povedané – bolo to rozhodnutie zastať svoje miesto. Nesnívať o ideálnych podmienkach, ale vidieť realitu takú, aká je, a v nej pôsobiť. Naplno.

Ako Janko Havlík vnímal, že ho vo väzení znovu odsúdili – za misijnú službu medzi spoluväzňami?

V rozsudku z 27. februára 1959 čítame, že Janko sa vo väzení počas výkonu trestu dopustil ďalšieho trestného činu – napádal štátne zriadenie, že v ČSR nie je náboženská sloboda, maril úradnú prevýchovu väzňov, konal tajné pobožnosti, ako bohoslovec a člen zrušenej rehole lazaristov vnášal do skupiny náboženského ducha. Janko na to neskôr povedal: „Viem, že Boh posúdi moju vinu, ktorú považujem za šťastnú.“ Bolo to pre neho náročné obdobie. Znamenalo pobyt na samotke v Ruzyni, v malej cele, kde bolo presne vypočítané, koľko potrebuje človek vzduchu, aby ešte prežil a pritom čo najviac trpel, kde boli obete mučené nielen fyzicky, ale najmä duševne.

Ovplyvnil Jankov príklad po smrti v povesti svätosti misionársku službu vincentínov?

Janko odišiel do večnosti len devätnásť dní po skončení Druhého vatikánskeho koncilu a dvadsaťpäť rokov predtým, ako bolo vôbec možné vrátiť sa v Československu k spoločnému životu v komunite. Spolubratia dovtedy žili „v utajení“, nenápadne pôsobili ako diecézni kňazi na farách, alebo sa ešte museli skrývať a tajne študovať aj pôsobiť. Situácia bola u každého iná, niektorým sa dokonca podarilo dostať za hranice. Určite ich v tom všetkom povzbudzovala Jankova vernosť a vytrvalosť. Aj keď v tom období naozaj nebola núdza o  svedkov viery, aj v našich radoch a medzi sestrami vincentkami bolo veľa osobností, ktoré pre vernosť povolaniu a misionársky zápal trpeli, ktorých prenasledovali či väznili. Janko bol jedným z nich a jeho blahorečenie môže byť ocenením všetkých. Vďaka Bohu za nich!

Ako sa podľa vás misijný duch Janka Havlíka odráža v súčasnej vincentínskej misii?

Je naozaj veľmi krátko po blahorečení a bude ešte chvíľu trvať, kým sa o ňom dozvedia aj naši spolubratia vo svete. Teda mám na mysli, kým ho lepšie spoznajú, kým si uvedomia, akého skvelého pomocníka v ňom môžu mať. Základné informácie už, samozrejme, máme k dispozícii. Ide však o to, ako veľmi sa s ním „spriatelíme“ a budeme počítať s jeho pomocou z neba. Tí spolubratia, ktorí prišli zo zahraničia na slávnosť blahorečenia, odchádzali povzbudení. Veľmi sa ich tieto dni dotkli a boli vďační za všetko, čo tu zažili. Verím, že toto nadšenie nás bude všetkých sprevádzať aj naďalej.

Povzbudzuje príklad blahoslaveného seminaristu dnešných vincentínskych bohoslovcov?

Už pred blahorečením bola medzi našimi seminaristami veľká úcta k Jankovi. Je to pre nich veľká vzpruha, keď majú teraz na dosah ruky takýto vzor. Verím, že Janko osloví aj ďalších mladých, aby sa rozhodli nasledovať jeho príklad a veľkodušne odpovedali na Boží hlas. Avšak obeta jeho mladého života, ktorý prežil s vnútornou túžbou po kňazstve, môže byť povzbudením pre nás všetkých. Prežívať svoj život ako misiu, poslanie, úlohu.