Mučeníctvo ho zastihlo až v starobe

Pochádzal zo Smyrny, čo je dnešný turecký Izmir, a narodil sa okolo roku 69. O jeho detstve ani mladosti sa veľa nevie, traduje sa, že bol sirota a v kresťanskej viere ho vychovala pobožná bohatá vdova, ktorá mu bola vzorom milosrdenstva. Dedičstvo, ktoré po nej získal, rozdal chudobným. 

Uctievali ho už počas života

Vieru si prehĺbil aj ako žiak svätého apoštola Jána, vďaka ktorému ohlasoval evanjelium. Ten ho okolo roku 100 ustanovil za biskupa v jeho rodnej Smyrne a na tomto poste svoje ovečky ako dobrý pastier spravoval viac ako 50 rokov. 

Hneď si získal priazeň obyvateľov Malej Ázie a stal sa uctievaným kresťanským vodcom – pre svoju silnú pevnosť viery a vernosť Ježišovi. Hoci žil medzi prevažne pohanmi, svojou autoritou a čistým životom obrátil na kresťanstvo mnoho z nich a príkladne sa o nich staral. Situáciu mu nezľahčovali ani vznikajúce falošné náuky, proti ktorým s láskou a pokorou bojoval. 

Mučeníctva sa nebál

Okolo roku 107 ho zasiahla mučenícka smrť jeho priateľa sv. Ignáca Antiochijského. Keď videl, ako ho cez Smyrnu viedli spútaného do Ríma, ktoré sa stalo mestom jeho umučenia, a rozprávali sa o večnom živote a radosti z utrpenia pre Boha, povzbudilo ho to k ešte horlivejšej evanjelizácii a odhodlanosti tiež zomrieť za Krista. 

Z jeho diel sa zachoval iba jeden list, ktorý adresoval Filipanom. Písal v ňom o odpadlíctve od pravej viery. 

Rokovania o Veľkej noci

Podľa spisov historika Euzébia sa Polykarp pár mesiacov pred svojou smrťou vydal na cestu do Ríma. S pápežom Anicétom sa snažil zjednotiť dátum slávenia Veľkej noci. Cirkvi na Východe a Západe ju totiž slávili v rozličných časoch. K dohode síce nedošlo, avšak rozišli sa v pokoji, pretože nechceli rozširovať nezhody. 

Po návrate do rodiska sa začali pre kresťanov ťažké časy v podobe prenasledovania. To však biskupa neodradilo a nabádal svojich veriacich, aby vytrvali vo viere. Tí ho v strachu o jeho život prosili, aby sa na nejaký čas utiahol do bezpečia. Odišiel preto z mesta na vidiek, kde ho ale po krátkom čase vysliedili. 

Oheň mu neublížil

V tom čase bol už v pokročilom veku, a keď sa dozvedel o nebezpečenstve, sám vyšiel v ústrety vojakom. Podľa spisu Umučenie Polykarpa, ktorý spísal očitý svedok jeho mučeníckej smrti, vojaci sa vraj čudovali, keď videli, že ich zajatcom je starý a ctený človek. Poprosil ich o čas na modlitbu, v ktorej sa modlil za Cirkev i za nepriateľov. 

Na ceste sa stretol s mestským sudcom, ktorý ho prehováral, aby sa vzdal viery, Polykarp oponoval, že ho neprinúti nič, ani žiadne muky, aby zaprel Krista. Podobne to skúšal aj cisárov námestník, na čo mu biskup odvetil, že 86 rokov slúžil Ježišovi Kristovi a za ten čas mu neurobil nič zlého, preto ho neopustí ani teraz. 

Rozhodli sa upáliť ho zaživa. Polykarp sa modlil, chválil a ďakoval Bohu, že si vybral práve jeho a prosil ho o prijatie medzi svojich vyvolených. A hoci vyšľahol obrovský plameň, Polykarpovi neublížil. Obklopoval jeho telo, avšak jeho sa nedotkol. Svedkovia spomínajú, že sa pritom rozšírila vôňa podobná kadidlu a aromatickým olejom. Keď teda videli, že oheň nad mučeníkom nemá žiadnu moc, prebodli ho dýkou. Vtedy sa vylialo toľko krvi, až uhasila plameň. Stalo sa tak 23. februára, zrejme v roku 155 alebo 156. 

Uctievajú ho katolíci, východné cirkvi, pravoslávni i anglikánski veriaci.