Myslíme na neho tam, kde je

Teodor Hlaváč sa narodil 9. novembra 1929 v Chynoranoch v rodine Gašpara a Anny, rodenej Markovej. Meno dostal podľa svätca, na sviatok ktorého prišiel na svet.

Teo bol piatym z deviatich detí muža, ktorý slúžil ako ošetrovateľ na talianskom fronte, pričom bol niekoľko ráz zranený. Šikovného žiaka si všimol miestny farár a odporučil rodičom, aby ho poslali študovať.

V chlapčenskom internátnom gymnáziu pod Kalváriou v Nitre získal Teo vynikajúce vzdelanie: predovšetkým sa naučil mnoho cudzích jazykov, čo sa mu v neskoršom živote často zišlo. U verbistov postupne začal rozmýšľať aj o misijnom povolaní a po dosiahnutí plnoletosti si urobil ročné rehoľné sľuby.

Počas barbarskej noci boli komunistickou mocou zlikvidované mužské kláštory. Kláštor na nitrianskej Kalvárii sa dostal na rad až v noci z 3. na 4. mája 1950. Teo bol s ďalšími študentmi a rehoľníkmi odvezený na prevýchovu do sústreďovacieho tábora v Podolínci.

Svojej rodine často spomínal, že rektor domu, ktorý bol informovaný o aprílových zásahoch polície v iných komunitách, ponúkol svojim zverencom možnosť odísť domov, ale nik z chlapcov to neprijal.

Podolínec, PTP a štúdium
Pobyt v Podolínci bol organizovaným márnením času. Počas neho Teo využil príležitosť k záchrane historických listov, ktoré neskôr odovzdal múzeu v Levoči. Keďže prevýchova v Podolínci nepriniesla efekt, spolu s ďalšími nastúpil na povinnú vojenskú službu do PTP – pomocných technických práporov.

Hoci v PTP prežil ťažké chvíle, manželke spomínal, ako sa tam denne učil anglické slovíčka. Prijímal to, čo prišlo a nikdy sa nesťažoval – nebolo to v jeho povahe. Po tri a pol roku ukončil povinnú vojenskú službu s osvedčením „nevycvičená vojenská osoba“. Po návrate do civilu stál pred rozhodnutím, čo ďalej.

Mal veľké predpoklady pre štúdium jazykov a humanitných vied, ale v tých rokoch univerzitné štúdium týchto smerov preňho neprichádzalo do úvahy. Rozhodol sa študovať fyziku na Univerzite Komenského.

Po skončení štúdia nastúpil do zamestnania. Svoj pôvodný zámer nevzdal hneď po zákaze činnosti rádov a ďalej sa samostatne vzdelával. Vo voľnom čase viedol turistický oddiel.

V rámci turistiky si v lete 1957 so spolužiakom Jozefom Šabom, s ktorým zdieľal privát nad Štefankou v Bratislave, urobili cyklistický výlet do Poľska. Mali len priepustku na malý pohraničný styk, ale keď tam už boli, rozhodli sa zájsť do Pienienžna, kde bol kláštor verbistov.

Zrazu tam uvideli iného spolužiaka: „To je Štefan!“ Štefan Horváth ich začul a povedal: „Neviem, o čom páni hovoria. Som Andrzej Domagalski.“ Lenže potom sa rozosmial...

V Poľsku kláštory neboli zrušené a rehoľné sestry z nemocníc, kde ošetrovali nevyliečiteľne chorých, vedeli zadovážiť slovenským prišelcom poľské doklady. Keď si to Jožko Šabo uvedomil, po prieskumnej ceste s Teom sa rozhodol odísť do Poľska, odkiaľ zamýšľal odplávať na lodi z Gdanska až do vzdialených zámorských misií.

Svoj plán začal vybratím dovolenky – jej čas uplynul a Jožko chýbal v robote, chýbal na priváte. Matka nahlásila jeho zmiznutie. Tea vypočúvali – neprezradil. Začali ho intenzívnejšie monitorovať.

Pod drobnohľadom ŠtB
Šabovo zmiznutie bolo štátnej bezpečnosti čoraz podozrivejšie, keďže podobne sa vytratili viacerí. A tak sa v roku 1961 začal jeden z posledných procesov s rehoľníkmi. Pod zámienkou požičiavania zakázaných kníh zatkli aj Tea.

Polícia nikdy nepreukázala skutočnú príčinu zatknutia a knihy zakúpené v socialistickom antikvariáte mu pri prepustení vrátila. Napokon ho odsúdili na čas trvania vyšetrovacej väzby: to preto, aby v nasledujúcich rokoch splácal štátu náklady na svoj 7-mesačný väzenský pobyt.

Okrem toho dostal 3-ročný podmienečný trest s povinnosťou hlásiť sa raz týždenne na polícii. Počas trvania podmienečného trestu mu platil 5-ročný zákaz práce v odbore.

Pri prepustení vážil 48 kíl, no smel pracovať iba fyzicky. Pretože miloval hory, zamestnal sa ako skladník na Popradskom plese, kde neskôr pomáhal zachraňovať životy ako dobrovoľný člen horskej služby. Ľudia si ho pre dobrú povahu rýchlo obľúbili.

V Tatrách turistov povodil po štítoch, poukazoval im krásne miesta. Tam sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Máriou. V roku 1965 sa v Starom Smokovci zosobášili. Odvtedy ho na stanici v Poprade namiesto pracovníka ŠtB čakala krásna mladá žena.

Ona na po rokoch spomína: „Teo bol odo mňa o dvanásť rokov starší. Bola som vtedy bezstarostná študentka a on už mal za sebou PTT a vojnu. Prekvapil ma, kúpil snežienky, pozval ma na obed a navrhol mi, aby sme sa vzali.“

Zmena v pracovnom živote nastala pre neho o čosi skôr. Stalo sa tak vďaka profesorovi Jurajovi Dubinskému z pobočky Fyzikálneho ústavu v Košiciach, ktorý zariadil, aby Tea Hlaváča zamestnali ako technika na Lomnickom štíte.

To bolo na papieri, no v skutočnosti mu Pavel Chaloupka dával vedeckú pracovnú náplň – skúmanie kozmického žiarenia. V pozorovaní kozmických častíc pokračoval potom na medzinárodnej vysokohorskej stanici v Ťan-Šane, kam nik z československých fyzikov nechcel vycestovať pre hroziaci konflikt ZSSR s Čínou.

Po návrate z Kazachstanu nastúpil už ako otec dvoch dcér do Výskumného výpočtového strediska OSN v Bratislave, kde ako znalec desiatich jazykov zostavil so svojím kolektívom prvý počítačový slovník na Slovensku.

Kádrovníci sa mu postarali o ďalšie presuny, a tak mal možnosť spoznávať iné pracoviská a odborné činnosti. Manželka k tomu dodáva: „Svojimi vedomosťami sa dokázal presadiť aj bez politickej príslušnosti, ale mal to sťažené. Napríklad počas práce vo výpočtovom stredisku si urobil kandidatúru. No dekrét mu vydali až o dva roky, lebo keď preverovali jeho rodinu, zistili, že má sestru rehoľníčku.“

Spomienky rodiny
„Vo voľnom čase naša rodina spoznávala malebné kúty krajiny, počas letných prázdnin a lyžovačiek sme sa často zastavili na nejakej fare, kde pôsobili otcovi gymnaziálni spolužiaci. Pri týchto príležitostiach, napríklad pri peci v Rakúsoch, sme počuli všeličo zaujímavé, ale celková mozaika sa nám skladala len pomaly

 Ako deti sme nerozumeli všetkému, čo sa hovorilo, a všetko sa ani nehovorilo. Mávali sme i zaujímavé návštevy, keď niekto z otcových priateľov navštívil Bratislavu alebo potreboval prenocovať.

Pri jednej takej príležitosti bol otcov triedny, páter Jozef Škoda veľmi rozrušený, že v byte o poschodie nad nami býva generálny prokurátor Ján Feješ... Ale väčšinou boli stretnutia ľudí, ktorí to najťažšie v živote mali už za sebou, radostné.

Viacerí pátri boli veľmi vtipní, a navyše stretnutia v nich prebúdzali gymnaziálne huncútske nálady. Ako misionári, mali v povahe aj niečo dobrodružné. A podobne ich kamarát Teo,“ spomínajú dcéry Teodora Hlaváča.

Zodpovednosťou za rodinu sa stal o čosi opatrnejší, ale svoje presvedčenie nikdy nezaprel. Keďže počas obdobia neslobody nemohol naplniť svoju misionársku túžbu, podporoval misie ako redaktor Katolíckych novín, neskôr od januára do decembra 1996 bol ich šéfredaktorom.

Bol aj autorom niekoľkých kníh o misionároch a misijných kalendárov. Preložil knihu rozhovorov s kardinálom Ratzingerom, ktorého si vážil dlho predtým ako sa stal pápežom. Ako editor kníh edície Veda a viera potvrdzoval, že náboženstvo nie je v rozpore s vedeckými poznatkami.

Po roku 1989 pracoval aj na úrade vlády ako radca podpredsedu vlády pre cirkevné záležitosti. Podobnú pozíciu zastával aj u prezidenta Michala Kováča.

Chuť žiť až do posledného dychu
S manželkou vychovávali štyri dcéry a potom sa starali o sedem vnúčat. Ešte do marca minulého roka vodil najmladšieho vnuka na hodiny klavíra.

V osemdesiatke ho zrazilo auto, úraz bol vážny, no ako pacient prejavil Teodor Hlaváč veľa trpezlivosti a neskôr pri rekonvalescencii aj pevnú vôľu. Po takom úraze by 90 percent ľudí ostalo ležať, no on mal nezlomnú túžbu žiť.

Kým bol pripútaný na lôžko, každý deň si na posteli prebehol v hlave celú svätú omšu. Držala ho viera v Boha. Na počudovanie lekárov, dostal sa z toho.

Nezatrpkol ani pri začínajúcich problémoch s pamäťou. Bol ústretový, plný dobrej vôle – to sa prejavovalo v ochote vypočuť si rozprávanie iného, zasmiať sa na cudzej anekdote, ale aj zavtipkovať si na vlastný účet.

Ako mladý horolezec zastupoval hercov v náročných scénach. Aj keď v posledných rokoch zľavil z veľkých turistických výkonov, doma neobsedel. Manželky sa zvykol opýtať, hneď ako sa ráno zobudil: „Kam dnes pôjdeme?“ V posledných dňoch sa to už nespytoval, no kňazovi, ktorý ho zaopatroval, povedal: „Môžem ísť.“

Teodor Hlaváč zomrel 21. júna 2017 v Bratislave. Pochovaný je na malom cintoríne v Karlovej Vsi, naproti kaplnky. Omša pri príležitosti 1. výročia jeho smrti bude 22. júna 2018 o 18. hodine v Kostole svätého Františka v bratislavskej Karlovej Vsi.

Text Anny A. Hlaváčovej a Evy Grey