Mysticky sa zasnúbi s Ježišom

„Chcela by som byť Pánovou učeníčkou – tou, ktorá mu načúva, i jeho apoštolkou - tou, ktorá prinesie svetu jeho radostnú zvesť,“ tvrdí Monika Janoťáková. Podľa nej nejde ani tak o to, že ona sa rozhodla pre život zasvätenej panny, ale že Boh sa rozhodol pre ňu.

„Ja už som to mohla len prijať alebo odmietnuť. Svoje povolanie vnímam ako dar, ktorý mi bol zverený. Nie pre moje zásluhy, ale preto, že Boh sa ku mne sklonil. Aby som bola tým malým zrnkom soli, ktoré sa stráca a odovzdáva v pokrme pre iných.“

Vianoce pri Božom hrobe

Ako každý mladý človek, aj Monika Janoťáková mala svoje predstavy o živote. „V tých predstavách bolo všeličo, okrem iného i manžel a krásna rodina. Chcela som sa vydať, byť dobrou manželkou a mamou; myšlienky na čokoľvek iné som si nechcela pripustiť, dokonca mi naháňali hrôzu.“ Až neskôr vraj pochopila, že sa akoby už narodila s túžbou patriť Bohu.

„Ak by som sa v živote utiekala k niečomu inému, bolo by to, ako keby som smäd chcela uhasiť mäsom alebo hlad utíšiť peknými rečami. Ale Pán sa ma nevzdal, trpezlivo na mne odmalička celé roky pracoval, formoval moje srdce, nechal ma dozrievať uprostred rozličných skúšok a trápení, jemne ma viedol a usmerňoval, držal nado mnou svoju ochrannú ruku a myslím, že keď bolo najťažšie, tak ma i niesol, hoci ja som o tom ani netušila.“

Podľa jej slov Božia milosť spôsobila, že skôr ako by vôbec vedela o zasvätených pannách, objavila v svojom srdci krásu panenského života – a tiež hlboký pokoj a vedomie, že ostane slobodná pre Božie kráľovstvo.

„Nevedela som, že pre to, čo sa vo mne deje, existuje Cirkvou ustanovená forma zasväteného života. Preto som najskôr vnímala svoj stav tak, že mojím poslaním je ostať a pôsobiť v Cirkvi ako slobodný angažovaný laik. No cítila som, že ešte nie som v cieli.“  

Poeticky to vyjadruje takto: „Prichádzali rôzne podnety a impulzy, akoby som zbierala kamienky mozaiky, držala som ich v hrsti, ale nevedela som z nich zložiť obraz.“

Ten obraz sa začal detailnejšie skladať, keď sa jedny Vianoce vybrala na púť do Svätej zeme. „Išla som tam, aby som sa zriekla seba. Kde inde by mohol človek bezpečnejšie zomrieť ako práve v Pánovom hrobe v Jeruzaleme? Keďže počas Vianoc tam nebolo veľa návštevníkov, dostala sa nám milosť pobudnúť tam dlhší čas.“

Práve tam sa rozhodla v tichej modlitbe odovzdať celý život Pánovi. „Rozbila som ho pri Pánových nohách ako nádobu, v ktorej je to najvzácnejšie, čo mám; bolo tam totiž všetko - celé moje srdce, všetky nádeje, radosti i bôľ, všetky otázky, všetky moje schopnosti i bieda, aj to, čo o sebe neviem.“  

Navštívila vtedy i Nazaret. „Miesto, kde Panna Mária vyslovila Bohu svoje áno. A ja som prosila o silu urobiť to isté. Chcela som si odniesť ,Nazaret´ v svojom srdci domov. Aby celý môj život bol ,miestom ', kde sa vo mne Slovo stáva telom. Aby som i ja bola služobnicou Pána.“

A keď sa vrátila domov, „odrazu sa moje kamienky mozaiky začali ukladať jeden vedľa druhého a vytvárali pred mojimi očami zmysluplný celok“.

Príliš pekná na zasvätený život

Ordo virginum objavila cez internet; bez toho, aby sa dovtedy s nejakou zasvätenou pannou vôbec fyzicky stretla a vnímala jej štýl života. Monika Janoťáková tvrdí, že ak Pán niekoho volá a vloží mu do srdca túžbu, aby ho nasledoval v nejakej konkrétnej podobe služby a zasvätenia, vždy nájde spôsob, ako ho k tomu privedie.

„A neváha použiť akúkoľvek formu, prispôsobuje svoje volanie tomu, čo sme schopní zachytiť, k čomu máme prístup a čomu rozumieme. Náš Boh je moderný, hovorí našou rečou a niekedy nás môže osloviť napríklad i cez google.“ Potom je podľa nej už len dôležité „otvoriť svoj prehliadač v srdci, ,googliť´, byť v postoji hľadania, pýtať sa Pána a byť ochotný mu načúvať“.

Reakcie na jej voľbu stať sa zasvätenou pannou boli rôzne, väčšinou vraj prajné a pozitívne.

„Mnohých moje rozhodnutie vôbec neprekvapilo, pretože vnímajú môj duchovný zápal a angažovanosť, jednoducho sa im to ku mne hodí. Niektorí o tom ešte ani nevedia, a predsa to Božie pôsobenie v mojom živote akosi tušia; vraj sa ich Boh cezo mňa dotýka.“

Len niektorým nejde ho hlavy, prečo si ju nezískal žiaden muž, alebo im je ľúto, že nebude mať rodinu. „Niektorým sa tiež zdá, že som na zasvätený život príliš pekná, na čom sa zvyknem pousmiať.“

Byť tu pre každého

Formácia je pomerne dlhá, kandidátky nežijú v komunite iných zasvätených panien. Ako si však uvedomuje aj Monika Janoťáková, každý v živote potrebuje emocionálne a ľudské zázemie.

„Aj my potrebujeme ľudskú blízkosť, potrebujeme pomoc i službu iných, potrebujeme mať sa na koho obrátiť, komu sa zdôveriť, s kým sa poradiť, deliť sa o svoje radosti i starosti. No súčasťou nášho povolania je život v samote - a každá z nás s tým počíta.“

Ako však zdôrazňuje, ich samota nemá podobu izolácie, skôr ústrania a zviditeľnenia toho, že patria Bohu. „Sme samy, aby sme mohli žiť v hlbšom spojení s Pánom, a sme samy, aby sme tu mohli byť pre každého. Samota nás pripravuje na službu. O to viac však potrebujeme, aby druhí vnímali i naše potreby a to, že si možno s niečím samy neporadíme. V Božom kráľovstve sa všetci navzájom o seba starajú.“

Nie je to však celkom tak, že by zasvätené panny medzi sebou nemali žiadny kontakt. „Máme svoje formačné i celoslovenské stretnutia, stretávame sa pri slávnosti zasvätenia niektorej z nás, ale i pri iných príležitostiach. Poznáme sa, vieme o sebe, hoci tvoríme len také vzdialené spoločenstvo.“

Kľúče od srdca zverila Pánovi

Život zasvätenej panny sa na prvý pohľad veľmi nelíši od bežného života iných ľudí, ktorí pôsobia vo svete. Nenosia napríklad habit, majú civilnú prácu.

„Radujeme sa i plačeme, máme svoje lepšie i horšie dni, záľuby, obľúbený film alebo hudobnú kapelu, máme tiež svoje zranenia i chyby. To, čím sa líšime, vychádza skôr zvnútra. Sme nenápadné, začlenené do tohto sveta, vmiešané do cesta ako kvas alebo zrnko soli, ale predsa nepatríme svetu. Náš život je svedectvom o Ženíchovi, ktorý prichádza.“

Zasvätené panny sa usilujú byť nablízku ľuďom, medzi ktorými žijú – zjavovať im Božiu prítomnosť, dávať svoje talenty a schopnosti do služby v ich farnostiach a diecézach. „Sme duchovné sestry diecéznych kňazov, ktorým sa snažíme pomáhať v pastorácii. Napríklad ja sa v našej farnosti venujem mládeži, dievčatám, lektorom, prvoprijímajúcim deťom i snúbencom,“ uvádza Monika Janoťáková.

„Vediem stretká, pripravujem si prednášky na rozličné témy, príležitostne nacvičujem zbor či dávam predmanželské náuky, zapájam sa aktívne do liturgie.“ Uvedomuje si, že nie všetci musia prijať to, čo im túži odovzdať.

„Ale moje srdce musí byť k dispozícii. Je to ako zveriť kľúče od svojho života Pánovi a dovoliť mu, nech sa v ňom cíti ako doma, nech on je v ňom Pánom. A viem, že kamkoľvek pôjdem, on pôjde so mnou, a ak mu nebudem klásť prekážky, môže i cezo mňa mnoho vykonať, hoci ja o tom ani nemusím vedieť.“

Do všetkého, čo robí, sa snaží pozývať Ducha Svätého. „Bez neho nedokážem urobiť ani krok, ale naopak, ak mu nechám v sebe voľnú ruku, môže vo mne a medzi nami tvoriť zázrak. Jednoducho nechávam to na neho, ak chce, môže si mnou poslúžiť.“

Životný štýl zasvätenej panny je v tomto zmysle podľa Moniky Janoťákovej vlastne tým istým, čím bol život Panny Márie. „Práve ona je mojím veľkým vzorom. Vo všednosti každodenného života uprostred bežných starostí a povinností byť medzi ľuďmi jednou z nich, vydávať sa do Božej vôle, hovoriť mu áno v konkrétnych rozhodnutiach a byť tou, kto svetu prinesie Krista.“

Svet ju nadchýna

Už na prvý pohľad je zjavné, že Boh obdaroval Moniku Janoťákovú vnútornou i vonkajšou krásou. Aj preto nás zaujímalo, ako tieto dary vníma v kontexte svojho života kandidátky zasvätenej panny?

„Súčasťou identity ženy je zjavovať krásu, zrkadliť krásu Stvoriteľa. Hoci pritom nejde iba o zovňajšok, ale predovšetkým o krásu vnútra - jemnosť, cit, pochopenie, vnímavosť, načúvanie, skromnosť, pokoru, lásku,“ tvrdí. „Podstatou ženy je, aby bola krásna. Ja som naplno prijala túto identitu a snažím sa podľa svojich možností tento dar od Boha v sebe chrániť a rozvíjať. Okrem toho som vnímavá i na krásu, ktorá ma obklopuje.“

Veľmi rada vraj žasne. „Dám sa očariť nočnou oblohou plnou hviezd, pokojnou hladinou vody, farbami dúhy a kvetov; obdivujem šumenie vetra v korunách stromov, ktoré sú pevne zakorenené v zemi, ale smerujú k nebu; rada počúvam praskanie ohňa, pozorujem zvieratá.“ Rada si tiež zajazdí na koni, zašantí na lúke s deťmi alebo so psíkom.

„Celý stvorený svet ma nadchýna, akoby som v ňom začula tlkot srdca nášho nebeského Otca. Vo všetkom je jeho láska k nám.“ Rada má aj umenie, „pretože cezeň sa dá zviditeľniť srdce a dotknúť sa i mnohých tajomstiev. Umenie môže pohladiť dušu, ale ju i vypovedať“. Sama sa venuje spevu, prednesu, foteniu i maľovaniu ornátov.

„Nič z toho nerobím profesionálne, ale vo všetkom sa usilujem načierať do hĺbky svojho vnútra a odovzdávať seba.“ Okrem toho sa snaží objavovať krásu aj v každom človeku.

„Niektorí ľudia vôbec nevedia, že sú pekní. Zväčša vidíme na sebe len biedu a to, v čom sme slabí, akoby sme boli zanesení prachom, zarastení trávou. Keď sa však prach zotrie a vytrhá sa burina, odrazu vynikne pôvab každého človeka,“ konštatuje. „Boh chce, aby krása, ktorú do nás vložil, zažiarila. Chce, aby sme si v tom pomáhali. Prináša to uzdravenie.“