Na stres platia pravidlá

Stres sa často označuje aj termínom všeobecný adaptačný syndróm (general adaptation syndrome). Istým spôsobom sa pod jeho vplyvom nedokážeme prispôsobiť novým podmienkam, ktoré nastali v dôsledku špecifickej situácie.

Možno to poznáte: Deň ako zo zlého sna, nič nestíhame, objaví sa zabudnutá povinnosť, na čo siahneme, to sa pokazí. Čím to je? Pozvali sme spoločníka menom stres na návštevu k nám.

V určitých životných situáciách tlak úloh, ktorý pôsobí na ľudskú psychiku, je taký silný, že zväčša v nevhodnej chvíli úplne zablokuje správanie a vzniká rezignácia. Poďme však po poriadku. Na začiatku stresového reťazca je záťaž.

Ňou rozumieme namáhanie adaptačných spôsobilostí osobnosti, respektíve jeho organizmu. V pozitívnom smere ju prijíma človek ako výzvu vynaložiť maximum síl, v negatívnom situáciu nezvládne.

Ako stresové vypätie definujeme záťaž presahujúcu ľudské sily ju zvládať. Hovoríme o duševnom stave, keď človek vníma udalosti, ako ohrozenie vlastnej duševnej alebo telesnej pohody.
 

Svätec s pravidlami nielen proti stresu
 

Svätý Ján XXIII. známy pre svoju dobrotu a láskavý humor by sa právom mohol stať patrónom ľudí, ktorí bojujú s kontinuálnym stresom. Vedel si urobiť žart aj zo seba.

Známe je rozprávanie, keď sa po zvolení za pápeža mal prvýkrát obliecť do bielej reverendy. Hoci boli pripravené tri, ani jedna nebola konfekčná. A tak prítomní krajčíri museli vybranú kleriku narýchlo prispôsobovať.

Vtedy nový Kristov námestník s jeho vlastným humorom poznamenal: „Vidieť, že si krajčíri podľa všetkého nepriali, aby som sa stal pápežom.“

No nebol to len humor, ktorým svätý pápež riešil stres. Známe je jeho desatoro pokoja. V týchto bodoch naznačuje, aké dôležité je hľadať Boží pokoj a udržiavať v ňom srdce. Mohli by pre nás byť pravidlami, ako zvládať, respektíve predchádzať stresu.

Svätec si dal predsavzatia, ktoré označil prívlastkom „len v dnešný deň“. Vyberáme z nich: „Budem sa snažiť prežiť deň bez toho, aby som chcel vyriešiť problém svojho života naraz.

Budem čo najstarostlivejšie dbať na svoje vystupovanie, aby som sa správal dôstojne, nebudem nikoho kritizovať a už vôbec sa snažiť nikoho korigovať alebo naprávať, iba ak sám seba.

Prispôsobím sa okolnostiam bez toho, aby sa okolnosti prispôsobili mojim želaniam. Venujem desať minút zo svojho času dobrému čítaniu. Dobrá literatúra je pre duchovný život rovnako potrebná, ako je výživa potrebná pre život telesný.

Vykonám dobrý skutok a nikomu o tom nepoviem. Urobím niečo, čo sa mi vôbec nechce. Ak by som sa azda cítil urazený, dám si pozor, aby to nikto nespoznal.

Na každý deň si pripravím presný program. Možno ho presne nedodržím, ale predsa si ho určím. A budem sa chrániť pred dvoma chybami: pred chvatom a nerozhodnosťou. A zvlášť sa nebudem báť veriť v dobrotu a radovať sa zo všetkého, čo je krásne“ (Desatoro pokoja sv. Jána XXIII.).
 

Fyziológia stresu
 
Spúšťač, podnet, ktorý stres vyvoláva, nazývame stresorom. Z hľadiska subjektívneho prežívania označujeme ním najčastejšie stresogénne faktory, sťažené životné podmienky. Medzi ne patrí preťaženosť v práci, v rodinnom živote, spoločensko-ekonomické podmienky znemožňujúce realizovať určitú činnosť bežným, zaužívaným spôsobom.

Obvyklým problémom býva časový deficit. Skôr však ide o subjektívne prežívaný nedostatok času pri plnení úlohy. Stresogénnym činiteľom je aj tlak povinností, prejavujúci sa ako silné prežívanie zodpovednosti za pridelenú úlohu.

Intenzívnym stresorom je psychický tlak vyplývajúci z ohrozenia. Ten súvisí s možným alebo pravdepodobným ohrozením nielen zdravia či života, ale aj osobných záujmov.

K najčastejším odpovediam vo forme stresových reakcií patrí úzkosť, strach, ale aj hnev či agresivita. V opačnom garde môže u človeka nastať apatia až depresie a dokonca oslabenie kognitívnych (poznávacích) schopností.

Niekedy máme preto tendenciu pod stresom unikať zo situácie, žiadame o pomoc, hoci často aj nevyjadreným spôsobom.

Fyziologické reakcie organizmu akcentujú v zrýchlení metabolizmu, srdcovej činnosti, rozšírení zreníc, vo zvýšení krvného tlaku, v zrýchlení dýchania či vo svalovom napätí (porov. Křivohlavý, Psychologie zdraví, 2009).
 

Vyrábame si ho sami
 

Je prirodzené, že v dôsledku rôznorodej typológie osobnosti stres zvládame individuálne. Zvyčajne si môžeme v populácii všímať vyhranené osobnostné typy vyrovnávajúce sa so stresom.

Typ A reprezentujú ľudia, ktorí sa usilujú o čo najväčší výkon, neustále túžia po úspechu a sebapresadení, sú súťaživí a netrpezliví. Vyžadujú od seba i od druhých rýchle konanie. Stále majú pocit časovej tiesne, niekedy vyprofilovaní až do vorkoholikov.

Osobnostný typ B okrem pracovného nasadenia dokáže oceniť aj iné hodnoty. Vie odpočívať, baviť sa, relaxovať. Ohrozenie stresom je podstatne menšie.

Typ C charakterizuje silná emocionalita, prežívané city sú výrazne potláčané. Tiež je pre neho typická rezervovanosť, podriadenosť, konformita v medziľudských vzťahoch, snaha vyhýbať sa konfliktom.

V mnohých prípadoch si ho však takpovediac človek vyrába na vlastnú objednávku. Poznáte tú vtieravú myšlienku, čo povedia ľudia? Pritom je to úplne nepodstatné. Lebo čokoľvek urobíte, vždy to dokážu majstrovsky otočiť.

K tomu anekdota o manželoch, ktorí chodili na trh so somárom. Keď sa viezol na ňom muž a žena išla vedľa nich, odsudzovali ho, že je tyran. Keď zviera nieslo ženu, ľudia naznačovali, že muž je zjavne pod papučou. Keď sa viezli obaja, okoloidúci lamentovali, ako lynčujú zviera; a keď išli popri somárovi, ťukali si na čelo a nazývali ich hlupákmi, veď majú ťažné zviera.

O čom príbeh vypovedá? Kdečo vyrieknuté na našu adresu nemusí byť dôvodom na vnútorný nepokoj a stres. Skôr by sme sa mali spýtať, čo na to Boh.

Svätý Ján XXIII. to videl takto: „Aj keby okolnosti ukazovali presný opak, pevne verím, že dobrotivá Božia prozreteľnosť sa o mňa postará tak, ako keby okrem mňa nebolo na svete nikoho.  Budem tomu veriť, i keby všetko svedčilo o opaku.“ Takže aký stres, priatelia?