Nádej je nadovšetko

Duševnú vyspelosť jednotlivca a - obrazne povedané - i celej spoločnosti charakterizuje jednota. Pred rokom 1989 sme vnímali dva zreteľne vymedzené protipóly vonkajších prejavov správania sa. Stúpenci režimu a jeho odporcovia.

Medzi nimi stáli tí, ktorí hoci možno vnútorne nesúhlasili, ale svoj názor nedávali nahlas najavo. A tak komunistickí ideológovia maľovali falošný obraz jednoliatej spoločnosti. Kto nesúhlasil, stal sa nepriateľom a z verejného života bol čo najskôr odstránený.

Predstierali nádej, že násilným uzurpovaním jednoty vytvoria lepšiu - „svetlejšiu“ budúcnosť. A to bol zásadný omyl. Žiaľ, nepoučili sme sa. Jednotnosť, súhlasnosť či zhodnosť sa totiž nedá vynútiť, ale je otázkou osobného rozhodnutia.

Kontrola, potieranie osobnej slobody, túžba po odplate, revanši vôbec tomu nepridá. Avšak je zaujímavé, že ani v tomto neprajnom čase nechýbala nádej, ktorá zjednocovala. 
 

Neschopnosť porozumieť si navzájom
 

Rozdelenie - syndróm súčasnosti dnes exponuje v iných problémoch ako v minulosti. Veď predsa máme právo urobiť si všetko a zásadne podľa seba. Nemusíme sa deliť s inými o hodnoty a už vôbec nie rešpektovať ich názory a postoje. Veď je to náš život a naše rozhodnutia.

Áno, avšak darmo potom budeme hľadať liečivú silu nádeje, ktorá vytryskuje z jednoty. Individualizmus totiž nádeji nepraje. Zostávame sami so svojimi problémami, keďže sme odmietli spolupatričnosť s inými.

Nie také staré výsledky prieskumu spoločnosti Ipsos Mori 2018 ukazujú, že ľudia v jednotlivých štátoch Európskej únie čoraz viac cítia rozdelenosť v ich vlastných krajinách ako kedykoľvek predtým. 

Nedávno v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský vo svojej kázni upriamil pozornosť na nádej, ktorá sa vytráca zo života: „Prejavom nie je strach o budúcnosť, ale povrchnosť, plytkosť a prázdnota.

Prial by som všetkým najmä nádej v súčasnej snahe zvládnuť výzvy, ktoré pred nás kladie pandémia, i všetky ostatné osobné, zdravotné zápasy, či vzťahové problémy.

Podobne aj v každej bolesti a smútku a vo všetkých obavách, ktoré život prináša. Bolesť Matky Božej je obrazom donebavolajúcej nespravodlivosti. Je momentom hrubého násilia, arogantného výsmechu mocných.

Kto sa v živote stretol s podobnou skúsenosťou, dokáže sa pri pohľade na matku, ktorá stráca svojho syna, vcítiť do jej srdca. Azda aj preto sa náš národ od nepamäti utiekal k Sedembolestnej. Preto ju prosíme o pomoc, osobitne v ťažkých chvíľach.“
 

Návod na pestovanie nádeje
 

Hovorí sa, že keď sa o radosť podelíme, je dvojnásobná. Keď sa s niekým podelíme o bolesť, dvojnásobne ľahšie sa znáša. Akoby však v súčasnosti v našom správaní nastal zlom.

Nevieme, nedokážeme alebo nechceme sa deliť už takmer o nič. A to dokonca ani o bolesť. Nuž čoraz viac v ľuďoch mizne schopnosť vytvárať jednotu.

Pri neúspechoch nás zarmucujú myšlienky na stratu času, úspechu či financií. Keby sme si však uvedomili, že pred Bohom sme nestratili vôbec nič, pretože sme mu to obetovali v nádeji na večný zisk, načerpanie duševnej sily, nádeje by nebol až taký veľký problém.

Pevným krokom nádeje je uvedomenie si telesných i duševných dobrodení, ktoré sú nám dané zhora a mnohí naši blížni nemôžu nimi disponovať. Pri šľachtení nádeje je potrebné si zachovať nadhľad nad situáciami, ktoré sú prevažne vážne len v dôsledku nášho nastavenia a postoja.

Hoci sa nám to nemusí zo začiatku vôbec dariť, skúsme si osvojiť zamieňanie našich pesimistických pocitov a vnímania za optimistické. Naučme sa vyťažiť z dňa to, čo nám spôsobuje radosť a vnútornú vyrovnanosť.

Stretnutie, rozhovor, modlitba či účasť na svätej omši posilnia radostné naladenie našej mysle a pomáhajú vyhnúť sa beznádeji. Uprednostňujme striedmosť, vyhýbajme sa záhaľčivosti, nerozčuľujme sa nad tým, čo nevieme ovplyvniť.

Pestovanie nádeje uchovávava v našej tvári výraz nefalšovanej radosti. Jej vzbudením „nainfikujete“ aj okolie a o to nám predsa ide. Pre silných duchom je nádej nadovšetko a navyše podporuje vytváranie jednoty, ktorú čoraz viac potrebujeme.