Nádejou je, že existuje východisko
Lívia Johanová (36), psychologička pôsobiaca v Rodinnom centre mamy Margity v Bratislave-Trnávke, sa venuje konzultačnej činnosti v oblasti manželských a rodinných problémov. Priblížila nám, ako sa pozerať na život človeka po traumatizujúcej udalosti.
Ilustračná snímka: © ingimage
Smrť či choroba sa považujú za traumy, ktoré obrátia život človeka naruby. Čo sa vtedy s človekom deje?
Psychická trauma je vo svojej podstate duševným úrazom – veľmi negatívnou udalosťou v živote človeka, ktorá deštruktívne zasahuje psychiku človeka a ohrozuje aj jeho fyzické a psychické zdravie, prípadne jeho vzťah k sebe, k iným či k okolitému svetu.
Trauma môže byť jednorazová (smrť blízkej osoby) alebo môže ísť o opakujúce sa záťažové a stresujúce situácie (konfliktné rodinné či pracovné prostredie), ktoré vedú k traumatizácii. Každá trauma u ľudí spúšťa na nevedomej úrovni obranné mechanizmy, ktoré majú za úlohu chrániť náš život a celistvosť.
Aktivujú sa okamžite, len čo náš pocit bezpečia niekto alebo niečo naruší. Človek reaguje prvotným šokom, keď odmieta realitu a nedokáže sa zmieriť s tým, čo sa stalo. Prežité traumatické udalosti niekedy tak potlačíme a vytesníme do podvedomia, že si na okolnosti traumy napríklad nepamätáme.
Stávajú sa tak podkladom na vznik rôznych psychických a telesných príznakov, ako napríklad depresie, posttraumatickej stresovej poruchy alebo psychosomatických ťažkostí.
Obranné mechanizmy spôsobujú aj to, že človek buď uteká zo situácií, ktoré mu traumu pripomínajú, útočí na svoje okolie, alebo – naopak – nie je schopný nijakej reakcie a ,zamrzne‘. V dôsledku týchto reakcií môže človek zlyhávať – v práci, vo vzťahoch alebo v starostlivosti o seba či blízkych.
Čo by si človek mal uvedomiť?
Nemôžeme zmeniť minulosť alebo ťažké a traumatizujúce veci, ktoré nás na našej ceste životom stretnú. Môžeme ale zmeniť dopad, aký na nás majú. Nádejou je, že čokoľvek ťažké človek zažil, vždy existuje východisko.
Dôležité je, aké významy dávame tomu, čo sa nám stalo, ako zmýšľame o sebe či o ľuďoch, ktorí nám ublížili, či dokážeme odpustiť. Pomôže, ak veríme, že to, čo nás postretlo, má zmysel a že sa to stalo nie preto, aby nás to zničilo, ale aby nás to posilnilo a niečo naučilo.
A že sme napriek tomu naďalej hodnotní a vzácni ľudia, pričom nemusíme žiť v sebaľútosti či hanbe, ale v nádeji, vážiac si sami seba. Nie je to také ľahké, ako sa hovorí.
Kto je vhodnou osobou, čo dokáže pomôcť?
Sme zvyknutí zverovať sa skôr priateľom a kňazom. Zverujeme im naše ťažkosti, problémy, čo je, samozrejme, v poriadku, pretože to potrebujeme zdieľať. Nie je však rozprávanie ako rozprávanie a my nemôžeme čakať, že laici či kňazi budú vedieť vždy vhodne zareagovať alebo že nás z toho dostanú.
Keď máme úraz, tiež sa nejdeme poradiť s priateľom, ale ideme na pohotovosť. Priatelia nás môžu odviezť do nemocnice, držať nás za ruku, kňazi môžu poskytnúť cennú duchovnú posilu vo forme sviatostí, ale liečiť či operovať musia lekári.
Prežité traumy sú duševným úrazom, a preto patria po rúk odborníkov – psychológov, psychoterapeutov, psychiatrov. Od toho, či ich človek zverí do rúk odborníkov, závisí, ako dlho bude trvať, kým sa s nimi vyrovná, a akú kvalitu života bude žiť.
V psychoterapii sa človek učí, ako prijať svoju minulosť a spracovať traumatické udalosti, ktoré zažil. Psychoterapeut pomáha nájsť stratenú sebadôveru a sebaúctu a nasmeruje aj pohľad na život, ktorý je pre konkrétneho človeka pomáhajúci.
Pokiaľ človek nedokáže fungovať v bežnom živote – práci, v starostlivosti o seba či blízkych, dlhodobo sa trápi s negatívnymi pocitmi – potrebuje pomoc psychiatra. Pomáhajú aj svojpomocné skupiny ľudí s podobnou skúsenosťou.
Ak človek patrí do spoločenstva veriacich – ak nie je zameraný len na seba a svoje problémy, ale keď sa naučí počúvať aj príbehy iných, zistí, že vo svojom trápení nie je sám a dá sa vzájomne pomáhať, podporovať sa a spoločne hľadať oporu v Bohu.
Čo nám ponúka v tomto smere vzťah s Bohom?
Keď máme živú vieru, určite nám pomáha prekonávať prežité traumy či strasti života. Verím tomu, že Ježiš s nami súcití a je mu nesmierne ľúto, ak iní ľudia zneužívajú svoju slobodnú vôľu na to, aby nám ublížili. Ježiš nám nesľúbil život bez ťažkostí, ale sľúbil nám, že bude s nami po všetky dni nášho života.
On ako Spravodlivý nespravodlivo trpel za nás všetkých, za to, aby sme mali život v hojnosti.
Tou hojnosťou rozumiem aj hojnosť prijatia nášho kríža, trpezlivosti, viery, že hoci sa dejú v živote ťažké veci, má to zmysel, pretože Ježiš má pre nás vykúpenie – víťazstvo, budúcnosť a nádej; a že Boh dokáže všetko v našom živote obrátiť na dobré, takže aj hojnosť radosti.
Taká viera môže byť významným zdrojom zvládania utrpení a ťažkostí života – našej psychickej odolnosti.