Najdôležitejšie povolanie: kresťan
Nech je naše povolanie akékoľvek, duchovný cieľ dosiahneme, ak pôjdeme do všetkého s radosťou prameniacou z viery v Boha. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
„O kresťanskú výchovu sa u nás starajú sestričky vincentky a pátri lazaristi,“ vysvetľuje Lucia Holtanová, animátorka Združenia mariánskej mládeže. „Spolu s nimi ukazujeme mladým vieru v Boha a hlavne radosť a silu, ktorá z viery vychádza. Túžime, aby vieru nebrali ako súbor príkazov a zákazov, ale ako živý vzťah s Bohom.“
Dopĺňa ju animátorka Ema Kardošová: „Práve nato sú určené rôzne stretnutia a akcie pre deti a mládež. Aby sme im ako spoločenstvo pomohli nájsť ich duchovné povolanie, aby sme ich neustále približovali k Bohu.“
AKTÍVNY KRESŤAN
Podstata kresťanského života nám však podľa Lucie Holtanovej často uniká. „Aktívny kresťan nemá mať svoju vieru len ako nejaký bod na zozname, ktorý si splní za tridsať minút, ale má žiť vieru po celý život. Viera v Boha má byť náš životný štýl.“ Pre veľmi obmedzenú definíciu viery sa preto poddáme aj skreslenému úsudku o tom, čo znamená byť aktívny kresťan.
„Predstavíme si človeka, ktorý vymetá všetky kresťanské akcie,“ zamýšľa sa Lucia. „Pre mňa osobne je to však človek aktívne využívajúci talenty a potenciál, čo dostal od Boha, na jeho chválu. A to sa dá aj bez toho, aby držal rekord v počte navštívených podujatí.“
ŠÍRENIE RADOSTI
Kam sa však podeje kresťan v nás, keď slávnostný nedeľný odev vymeníme za pracovný? Veď nech je naše povolanie akékoľvek, duchovný cieľ dosiahneme, ak pôjdeme do všetkého s radosťou prameniacou z viery v Boha. „Šíriť kresťanskú radosť je najdôležitejšie. Prinášať ju do každodenných situácií v škole, v práci, v rodine, v spoločenstve,“ konštatuje Lucia.
V snahe dosiahnuť veľký cieľ sa radi pozeráme po veľkých riešeniach. Tak sa môže stať, že niečo prosté a jednoduché mávnutím ruky prehliadneme. Upozorňuje na to aj animátorka Ema Kardošová. „Pomáhať druhým, odpúšťať im a milovať ich – tieto čnosti pre mňa znamenajú to najdôležitejšie v povolaní kresťana.“
VĎAKA KOMU SME NA SVETE
V ruchu našich rýchlych životov však na duchovno zabúdame veľmi rýchlo. Problémy najrôznejšieho druhu si začnú vyžadovať našu pozornosť, hneď ako si po omši zapneme upozornenia v telefóne. „Niekedy sme takí zaneprázdnení svetskými povinnosťami, že nemáme čas ani na krátku modlitbu,“ zamýšľa sa Ema.
„Práve vtedy si treba uvedomiť, vďaka komu sme na tomto svete, vďaka komu sme sa toto ráno zobudili. To je dôvod na vďaku, na to, aby sme napríklad išli na svätú spoveď, svätú omšu, aby sme sa neustále vracali späť do života s Bohom.“
DÁVAŤ AJ PRIJÍMAŤ
Svoju radu ponúka aj Lucia, ktorá vysvetľuje, ako sa s touto úlohou pasujú v ich združení. „Nato, aby sme mohli žiť našu vieru naplno aj počas každodenných starostí, potrebujeme nielen dávať, ale aj prijímať. V Združení mariánskej mládeže je príležitosť pre oboje – týždňové stretká, duchovné obnovy, tábory, animakurzy sú príležitosťou na vlastné načerpanie.“ Odporúča preto naučiť sa upevňovať a realizovať svoju vieru prostredníctvom vhodného kresťanského spoločenstva.
Duchovné kotvy
Keď nás vlny ambícií a starostí začínajú unášať príliš ďaleko, pomôžu nám duchovné kotvy. Je veľa spôsobov, ako si pripomenúť zabudnuté, ako oživiť uhasínajúci plameň v našom srdci. „Je dobré, ak si vyhradíme aspoň nejaký čas dňa, ktorý venujeme iba Bohu. Keď s ním budeme v každodennom spojení, pozabudnutie naňho nám pôjde ťažšie,“ znie rada Lucie Holtanovej, animátorky Združenia mariánskej mládeže.
Okrem osobného vzťahu s Bohom však upozorňuje i na to, že človek je tvor spoločenský. „Nabádame preto mladých, aby vieru nežili sami, ale práve v spoločenstve, ktoré pre nich môže byť veľkou duchovnou rodinou.“
Duchovnou kotvou pre nás môžu byť aj diela iných ľudí. „Krásny, modernejší spôsob evanjelizácie sú chvály. Veľa ľudí sa vďaka nim obrátilo alebo sa dostali do bližšieho vzťahu s Pánom,“ vníma animátorka Ema Kardošová.
Chvály však nemusia patriť len do chrámov. Môžu nás sprevádzať aj po ceste do školy, do práce či po únavnom dni cestou domov, keď zaň modlitbou chvál ďakujeme Bohu.
A napokon, veľká sila byť kresťanom v každom okamihu sa ukrýva aj v nás samých. Často sa stačí po nej len načiahnuť – napríklad podaním pomocnej ruky. „Musíme nabrať odvahu, vystúpiť zo svojej ulity a konať,“ povzbudzuje Lucia.
Netreba ani urobiť nič hlučné či veľké. „Stačí, ak sa budeme snažiť žiť svoj život tak, aby v nás bolo vidno to Božie svetielko,“ hovorí na záver Ema. „Keď sa nebudeme hanbiť napríklad prežehnať na verejnosti. Možno okolie nebude chápať, možno sa budú smiať, no možno sa budú pýtať. A aj to je možnosť žitia pravej viery a evanjelizácie.“
Súvisiace články
Zapájate sa do kampaní na pomoc núdznym a opusteným?
Čistota je krása uložená v DNA Božích detí
