Najstaršia bratislavská ulica vstáva z popola

Hoci sa nachádza v centre Starého Mesta, suvenír si na nej nekúpite a kávu nevychutnáte. Je to totiž jedna z mála uličiek, kde kaviarne či obchody nenájdete. Aj preto, že väčšia časť objektov patrila oddávna Cirkvi. Aj dnes v starodávnych budovách sídlia prevažne cirkevné inštitúcie. V lodičkách by ste po tejto ulici prešli s ťažkosťami. Na chôdzu nepohodlná, historická kamenná dlažba z konca 18. storočia s veľkými medzerami je totiž jedna z posledných originálnych v meste. Prejdite sa s nami po jednej z najstarších bratislavských ulíc. Postupne sa pozrieme na to, ako prebiehali opravy budov, na čo slúžia a nahliadneme do ich minulosti.

Z historických domov ostali ruiny

Najstaršie domy sú z prelomu 13. a 14. storočia, tie novšie zo 17. Bývali v nich najmä kňazi – kanonici, ktorí spolu tvorili kapitulu, od čoho je utvorená aj dnešná podoba názvu ulice. 

V búrlivých 50. rokoch minulého storočia prišla Cirkev na Slovensku o ľudí aj o majetky. V ich sídlach bývali noví nájomníci, ktorí sa o historické objekty príliš nestarali. Dnes približne 15 budov z Kapitulskej ulice vlastní Rímskokatolícka cirkev, Bratislavská arcidiecéza. Jej diecézny ekonóm Vendelín Pleva upozorňuje, že po 40 rokoch stáleho používania sa síce domy Cirkvi vrátili, boli však v dezolátnom stave. „Ak aj nejaký zásah urobili, často neodborne. Vtedy sa nepozeralo na to, že je to pamiatka. Ak bol povedzme problém so stabilitou budovy, naliali tam niekoľko áut betónu a problém bol pre nich vyriešený. Keď sme potom začali tieto stavby opravovať, zostali z nich len holé múry.“ 

Okrem bežných rekonštrukčných prác museli vyriešiť problémy s vlhkosťou či so stabilitou pamiatok. Diecézny ekonóm približuje: „Stavby bolo treba podrezať, v niektorých prípadoch sme sa museli podkopať až dva metre pod budovu, nasypali sa tam materiály, ktoré zabraňujú nasávaniu vlhkosti. Celá Kapitulská ulica je podpivničená, pod neďalekou frekventovanou cestou je kanalizácia. Tá keď pretekala, všetko išlo pod budovy.“

Keď pred 12 rokmi vznikla Bratislavská arcidiecéza, jej predstavitelia si dali za cieľ objekty zastabilizovať, aby sa ďalej nedeštruovali. „V prvom rade sme urobili všetky strechy, takže môžem povedať, že nateraz máme na každej budove strechu v poriadku. Len za posledných 6 rokov sme vynovili strechy na šiestich budovách,“ vyratúva Vendelín Pleva. Teraz sa snažia  budovy odvlhčovať.  

Jedna budova cirkevná nikdy nebola

Najhorší estetický dojem zanecháva štvorkrídlový palác zo 17. storočia, ktorý už desiatky rokov chátra. Mnohí naň ukazujú prstom a za jeho zúbožený stav vinia Cirkev. Málokto však vie, že tento objekt Cirkvi nikdy nepatril. Vždy ho totiž vlastnili šľachtici a i teraz patrí súkromníkom.  

Roky chátral a „vďaka“ svojej podobe prilákal viacerých filmárov (dostali sa aj na stránky novín KN v čísle 50/2019), ktorí ho využili na natáčanie vojnových scén. Esterházyho palác sa zrejme v blízkej dobe tiež dočká lepších dní. Rekonštrukčné práce sa postupne rozbehli koncom minulého roka. 

Prísne pravidlá opráv

Domy na bratislavskej Kapitulskej ulici sú v mestskej pamiatkovej zóne, čo pri rekonštrukciách znamená citlivejšie zaobchádzanie. Mnohé z nich sú dokonca kultúrnymi pamiatkami. Diecézny ekonóm prízvukuje, že opravovať takéto stavby je ešte náročnejšie – na čas aj financie, pretože pred opravami treba robiť historický výskum. 

„Pred opravou musia prísť archeológovia alebo reštaurátori, ktorí vyskúmajú budovu, ako sa vyvíjala,“ približuje Vendelín Pleva. „Potom sa určí, aký ráz si budova má zachovať, pretože stáročiami sa menil. Napríklad pri budove kňazského seminára a bohosloveckej fakulty výskumy ukázali, že prechádzali nejakými vývojovými fázami – objavili niečo z 19. storočia, z 18. aj niečo zo 17. storočia. Krajský pamiatkový úrad rozhodol, že musíme zachovávať ráz niektorého z tých storočí.“

Výskum zväčša financuje majiteľ nehnuteľností, teda Bratislavská arcidiecéza. Krajský pamiatkový úrad nemá od štátu žiadne dotácie, preto ho hradiť nemôžu. Niekedy pri výskumoch využívajú aj pomoc od štátu, podľa ekonóma diecézy je to však príliš administratívne náročné a rekonštrukciu to predĺži o niekoľko mesiacov či rokov: „Keby sme sa s tým chceli zdržiavať, museli by sme sa jeden rok venovať len výskumu, s tým, že požiadame o grant. Môžeme, ale nemusíme ho dostať a môžeme ho dostať vo výške 90 percent, ale aj 30. Najčastejšie sa uchádzame o granty, ktoré vyhlasuje ministerstvo kultúry, napríklad Obnovme si svoj dom.“

Pri samotných rekonštrukčných prácach na národných kultúrnych pamiatkach sa však štát snaží pomôcť. „Uchádzame sa o granty, z ktorých môžeme priemerne uhradiť približne polovicu nákladov,“ dodáva ekonóm.