Narodenie Ježiša sa oznamuje spevom kalendy

Aj Svätý Otec počúva toto slávnostné vyhlásenie a po ňom odhalí a incenzuje sochu malého Ježiša v jasliach. A práve toto je moment, ktorým začína oslava Vianoc a pápež celebruje svätú omšu v noci Narodenia Pána. Ide o tento krátky, ale na informácie veľmi bohatý text:

Teologická dimenzia Narodenia Pána
Termín kalenda pochádza z latinského kalendæ a označoval prvý deň každého mesiaca v rímskom kalendári, ktorý mal svoje špeciálne počítanie. Dnešný dvadsiaty piaty december bol v rímskom kalendári označovaný ako octavo kalendas ianuarii, čiže ôsmy deň pred kalendami januára.

Na základe toho dostala v ľudovej tradícii kalenda aj svoje pomenovanie. Aj dnes spev kalendy začína v slovenskom preklade práve dátumom „dvadsiateho piateho decembra“, zatiaľ čo v latinskom texte bolo ponechané pomenovanie podľa dní rímskeho kalendára, a teda octavo kalendas ianuarii.

Text kalendy, teda ohlásenia narodenia Pána, sa nachádza v Rímskom martyrológiu, ktoré bolo prvýkrát oficiálne vydané v roku 1584 pápežom Gregorom XIII. Ide o liturgickú knihu, v ktorej je zoznam svätých a blahoslavených s krátkymi životopismi, ktorých spomienka sa slávi každý deň roka. Aktuálne vydanie je z roku 2004.

Odporúčanie ohlásiť narodenie Ježiša práve spevom kalendy na začiatku slávenia vianočnej svätej omše má za cieľ vyjadriť kozmickú a teologickú dimenziu Narodenia Pána a jej zakorenenie v histórii.

Text sa začína stvorením sveta, pokračuje významnými udalosťami a osobnosťami náboženských i svetských dejín a ústi do udalosti narodenia Ježiša Krista. Jednotlivé historické fakty napomáhajú umiestniť Ježišovo narodenie do kontextu dejín spásy.

Ide o nádhernú rekapituláciu všeobecného očakávania dňa, ktorý už prišiel a ktorý je naplnením Adventu. Vianočnú kalendu môžeme do istej miery porovnať s chválospevom Exsultet počas Veľkonočnej vigílie, aj keď oba majú odlišný liturgický význam a históriu.

Veľkonočný chválospev ospevuje radosť sveta z vykúpenia uskutočneného Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, zatiaľ čo kalenda ospevuje dovŕšenie očakávania Starého zákona a celej histórie sveta.

Dejiny nachádzajú svoj zmysel v Ježišovi
Text kalendy zbežne prechádza niektoré historické udalosti, ktoré však opisuje do malých detailov. Dokonca kladie veľký dôraz na niektoré skutočnosti, ako na čísla, čiže roky, ktoré ubehli od daných udalostí, ale aj mesiace ťarchavosti v lone Márie.

Rovnako uvádza aj presné miesta, ako sú chaldejský Ur, Egypt, Rím a Betlehem. A tiež do detailov vymenúva aj osobnosti: Abrahám, Mojžiš, Dávid, Daniel, cisár Oktaviánus Augustus, Panna Mária, Ježiš Kristus.

V texte, ktorý sa používal pred liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu, bol aj výpočet, samozrejme, hypotetický, tých rokov, ktoré prešli od stvorenia sveta, t. j. päťtisíc sto deväťdesiatdeväť, ktorý je v dnešnom texte lepšie vyjadrený ako „nespočetné veky“.

Táto precíznosť textu je priamym vyjadrením toho, že sa chce zdôrazniť veľká pravda, a teda že Kristus sa naozaj narodil v tele. Tým sa reaguje na vtedajšie gnostické názory, ktoré sú aj nástrahou dnešných dní.

Pravý dôvod precíznosti textu kalendy je ešte hlbší. Skutočná pravda je, že v Ježišovi celé tieto dejiny nachádzajú zmysel. História posvätná, ale aj tá svetská, obe potvrdzujú, že Ježiš Kristus je „Pán času i večnosti“ (Veľkonočná vigília).

Celé dejiny prechádzajú naprieč námahám, ale aj súhlasom ľudských bytostí, ktoré dôverovali Bohu a nevedome s ním spolupracovali na jeho pláne. Tak to bolo aj v prípade rímskeho imperátora Augusta, o ktorom hovorí Evanjelium podľa Lukáša v 2. kapitole, ktorý vydal rozkaz vykonať súpis ľudu po celom svete.

Nič z dejín neunikne láske Boha, lebo v okamihu vtelenia dosahuje svoju plnosť (porov. Gal 4, 4), v okamihu, ktorý je rozpoznateľný, lebo „bol pokoj po celom zemskom okruhu“. Boh vstupuje do času, lebo miluje ľudstvo.

Bohu nie je ľahostajný žiadny z našich osudov, ani tie najbezvýznamnejšie okolnosti života. Boh, ktorý vidí všetko, nie je hrozbou, ale veľkou útechou. Vianoce sú cieľom dlhej cesty jasným smerom. Vyjadrujú, že milosrdenstvo, ktoré Boh prejavuje v nádhernom diele stvorenia, sa stáva ešte očividnejším a až neskutočne reálnym.

Boh je stále prítomný v dejinách
V záverečnej časti kalendy sa stretávame aj so skutočným motívom vtelenia, a to je, že Ježiš „chcel posvätiť svet“. Rozhodnutie Boha je slobodné, je to on, ktorý chce usporiadať všetky časy, aby dosiahli plnosť v danom bode.

Nejde tu o rozhodnutie náhodné alebo použitím iných prostriedkov, ktoré by ho prinútili vteliť sa. Môžeme tu pozorovať tajomstvo milosrdenstva Boha, ktorý sa nevzďaľuje nikdy z dejín, ale ich vedie so starostlivou láskou.

Posvätenie sveta je hlboký dôvod vtelenia, je to Ježiš, ktorý oslavuje Boha tým, že dokonáva naše vykúpenie (porov. Jn 17, 4). Večná liturgia, ktorá sa od začiatku po všetky veky dovršuje v Najsvätejšej Trojici, kde každá osoba vzdáva slávu ďalšej, je horizontom vtelenia. V ňom všetko začína a všetko sa dovršuje.

Text kalendy tým, že poukazuje v rýchlosti na veľké udalosti dejín sveta, či už civilného, alebo náboženského, nám nakoniec do malých detailov oznamuje veľkú pravdu, ku ktorej celá história smeruje: narodil sa Ježiš Kristus podľa tela.

„On, neviditeľné večné Slovo, vo vznešenom tajomstve svojho narodenia prišiel medzi nás ako viditeľný človek“ (Druhá vianočná prefácia). Po prvom hriechu Adama a Evy, keď bolo ľudstvo odkázané na život bez Boha, narodenie Vykupiteľa, Mesiáša, prinieslo spásu pre všetkých ľudí.

Myslím, že začať slávenie Vianoc práve spevom kalendy pomôže v našich kostoloch pripraviť veriacich na dôstojné slávenie Narodenia Pána, aby sa radostná udalosť vtelenia zakorenila do sŕdc všetkých ľudí.