Náš prvý učiteľ obliekol nahý národ písmom

Najstarší dobový prameň, ktorý zapísal pamäť o svätom Cyrilovi, je prvá z takzvaných Panónskych legiend, ktorá sa nazýva Život Konštantína Cyrila. Je to hagiografické dielo, ktoré sa delí na osemnásť kapitol. Vzniklo na Veľkej Morave hneď po Cyrilovej smrti, hoci sa zachovalo až v odpisoch z neskorého stredoveku, a má niekoľko redakcií podľa jazykových oblastí, kde ho odpisovali a prispôsobovali uchu tamojších poslucháčov.
Peter Zubko 05.02.2019
Náš prvý učiteľ obliekol nahý národ písmom

Mozaika zobrazujúca svätého Cyrila nad jeho hrobom v Bazilike sv. Klementa v Ríme. Konštantín Filozof je aj autorom Proglasu, o ktorom básnik a prekladateľ Viliam Turčány povedal: „Ide o najstaršiu báseň, a to nielen slovenskú, ale aj slovanskú vôbec a jednu z najstarších európskych. Najstaršia báseň, ktorú majú nielen Taliani, ale s Francúzmi dohromady a všetkými Románmi, je štvorveršová hádanka a je len o polstoročie staršia než Proglas. A Proglas má 111 veršov, nie štyri!“ Snímka: wikimedia commons

Keď moderný človek počuje slovo legenda, tak jej hneď prestane venovať pozornosť, pretože ju považuje za žáner nižší od rozprávky, akoby nehodný jeho intelektu.

Tak znehodnotil vnímanie tohto žánru Jakub de Voragine, keď napísal Legendu aureu, ktorá vo vrcholnom stredoveku zľudovela. V skutočnosti je Život Konštantína Cyrila napísaný zodpovedne, systematicky a prehľadne, pretože Cirkev v staroveku a ranom stredoveku bola kritická a považovala si za povinnosť zapísať pravdu, historickú aj teologickú.

Aký bol Konštantín? 
Pod týmto menom je Cyril primárne nazývaný v celom Živote. Po ľudskej stránke pochádzal zo zámožnej solúnskej rodiny, jeho otec Lev bol vysoký hodnostár. Bol najmladší zo siedmich detí.

Počas celého života si zachoval mladistvý výzor, čo často miatlo jeho protivníkov v dišputách, pretože podceňovali „jeho mladosť“, mysleli si, že takého chlapca ľahko preargumentujú, no mýlili sa. Keď zomrel, mal 42 rokov.

Vtedy bol chorý a vyčerpaný, čo sa interpretuje slabšou fyzickou kondíciou. Pravda je však iná: Konštantín žil intenzívne a naplno, študoval, modlil sa, v mene konštantínopolského cisára viedol viaceré diplomatické misie, na ktorých intenzívne debatoval o pravosti kresťanskej viery.

Žitie naplno ho obralo o fyzické sily, pretože odmietol akékoľvek leňošenie a pohodlie. Už pred misiou na Veľkú Moravu bol veľmi vyčerpaný, ale zodpovedne zvážil, že Božia vôľa je ta ísť. Plnenie Božej vôle u neho vždy stálo na prvom mieste, dokonca i pred vlastným zdravím.

Duchovné zásnuby so Sofiou
Konštantínov životopisec vyzdvihol jeho múdrosť. Na prvom mieste intelektuálnu, na druhom mieste životnú. Tá vychádzala ani nie z dlhého života na spôsob svätých starcov, ale z intenzívneho duchovného života.

Konštantín nebol vždy taký, ale stal sa takým. Ako dieťa sa spôsobom života nelíšil od súčasníkov. Mal rád sokoliarstvo, a keď pri jednej takej kratochvíli boháčov odvial vietor jeho krahulca do neznáma, bol dva dni nešťastný. Sám sa potom stal takým sokolom, aspoň tak si pripadal v neskoršej debate v Benátkach.

Konštantín v modlitbe prišiel k záveru, že pozemské veci zaťažujú človeka, sú márnosťou, lebo odvádzajú od Boha. Nejaký čas predtým dovŕšil sedem rokov. Vtedy mal sen, v ktorom videl solúnske dievčatá, spomedzi ktorých si mal vybrať nevestu.

Vybral si tú, ktorá vyzerala najlepšie, lebo vedela, ako sa má vyzdobiť, aby sa páčila. Volala sa Sofia. Rodičia mu tento sen vyložili tak, že to je Múdrosť, ktorú si zvolil za nevestu.

Už vtedy bol veľmi bystrý a po celý život s ľahkosťou zvládal dlhé a zložité texty nielen pochopiť, ale si ich aj zapamätať. Rodičia ho dali do škôl. V cisárskom učilišti napokon zvládol všetky náuky, akými sa len zaoberali dvorní učenci.

Mal zvyk všetko premodlievať. Keď prišla akákoľvek výzva, skúška, misia, či prišli chvíle dobré alebo zlé, vždy sa vhĺbil do modlitby. Vtedy sa zatváral do samoty. Mal rád strelné, krátke modlitby.

Za každou prečítanou knihou a udalosťou hľadal hlbší zmysel, Boží zámer, poučenie pre seba. Keď mu asi v trinástich rokoch zomrel otec, hlbšie sa primkol k viere a láske k Bohu.

Nešlo len o nejaké city, ale o presvedčenie, ktoré podporil vedomosťami. Viackrát presvedčivo vysvetlil nekresťanom a pohanom náuku o Najsvätejšej Trojici či o Bohorodičke. Na druhej strane citlivosť mu ostala po celý život.

Životopisec spomína, že slzil, keď chazarský kagan uznal, že kresťanské náboženstvo je síce najlepšie, no odmietol ho prijať.

Geniálny filológ 
Konštantín vynikol vo filológii. Mal mimoriadne jazykové zručnosti. Takmer na počkanie sa učil cudzie písmená a reči, na cisárskom dvore bol jediný, ktorý hovoril po hebrejsky.

Jazykové systémy porovnával s gréčtinou, hľadal rozdiely, ktoré potom dokonale ovládol do niekoľkých dní. V Živote sa píše, že keď dostal nové knihy, aj tri dni ho nikto nevidel, kým ich nepreštudoval.

Zo záznamov z dišpút s rozličnými islamskými, židovskými, pohanskými i latinskými intelektuálmi vyplýva, že poznal diela, ktoré napísali Saracéni, Židia alebo latinskí autori.

Aj keď išlo primárne o teologické debaty, opierali sa o jednoduchú logiku nájsť pravdu a odmietali pohodlnú cestu životom bez sebazapierania. Konštantín bol presvedčený, že plnosť pravdy a milostí má kresťanské náboženstvo.

A to dokázal debatujúcim protivníkom nielen znalosťou Biblie, no najmä citátmi z diel, čo napísali oni sami. A vyčítal im, že nepoznajú kresťanských autorov.

Princípy sú posvätné, keď sa žijú
Spoločnosť, v ktorej žil, bola stavovská a poznala aj otroctvo. Boh stvoril všetko, preto mu všetko patrí; Kristus za každého človeka zaplatil daň svojou smrťou, preto si Konštantín vážil každého rovnako.

Toto presvedčenie ho sprevádzalo po celý život a do istej miery bolo jeho politickým programom, lebo ho uplatnil pri všetkých misiách.

Rovnosť všetkých ľudí prezentoval na cisárskom dvore v dišpute s patriarchom Jannesom, Kozákmi (Chazarmi), so Židmi, s takzvanými trojjazyčníkmi v Benátkach i Ríme.

Argument, že Boh túži po spasení všetkých ľudí, uviedol aj Rastislav v liste cisárovi. Išlo o starý problém s politickým pozadím ovládnutia nekultúrnych národov, čo Konštantín hneď odhalil.

Za vykonanú misionársku prácu nikdy neprijal nič pre seba, výslovne pohŕdal pozemským bohatstvom, ale vždy si vypýtal otrokov, ktorým daroval slobodu: dvesto od Chazarov a deväťsto od Rastislava a Koceľa.

Získal si dôveru cisárskeho dvora, a keď sa tam už nemal čo naučiť, chcel odísť. Ponúkli mu vysoký post v bibliotéke, no odmietol ho. Jeho schopnosti však boli pre cisára potrebné, a tak ho urobili učiteľom.

Vtedy prijal „kňazskú tonzúru“ a v kontexte ďalších správ bol presbyterom. Pravidelne sa modlil všetky hodinky. Jeho vzorom bol sv. Gregor Naziánsky a sv. pápež Klement, a nadovšetko Presvätá Bohorodička.

Zmysel písomnej kultúry
Bol mimoriadne pokorný pred Bohom i pozemskými autoritami. Vo vzťahu k cisárovi nešlo o slepú poslušnosť. Keď k cisárovi Michalovi prišlo posolstvo od kniežaťa Rastislava, Konštantín nemal dostatok fyzických síl, čo pre neho nebola prekážka, lebo za šírenie viery by bol položil život.

Z debát s Chazarmi i trojjazyčníkmi vyplynulo, že „písmo oblieka slová“. Ak niečo malo v Konštantínových očiach hodnotu, tak to bola písaná kultúra. Slovania ju nemali.

Po rozhovore s cisárom pokorne povedal, že keď mu Boh zjaví písmená pre tento jazyk, splní cisárovu vôľu. Reč Slovanov poznal z rodného domu. Tak prišla na svet hlaholika. Prvé slová zapísané týmto písmom boli z Jánovho evanjelia:

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1). Podľa Života Metoda preložil Konštantín do slovienčiny Evanjelium, Žalmy a Apoštola.

Na osobné stretnutie s Bohom sa pripravoval a tešil po celý život. Keď cítil koniec pozemského života, bol najšťastnejší, pretože už nepodliehal cisárovi. Pre nebo sa narodil v Ríme 14. februára 869.

Pre Slovienov a ich dedičov sa stal vzorom húževnatosti, silnej viery, hlbokej modlitby, mimoriadnej erudície. Stal sa prvým medzi seberovnými. Obliekol nahý národ písmom, v mene jeho budúcnosti zvádzal tvrdý zápas s obmedzencami svojej doby.

V čase svojej smrti bol priradený k veľkým mužom, medzi nimi k cisárovi Konštantínovi Veľkému. Napokon, sám nosil jeho meno.