Naša dôvera Pána dojíma

Pasáž z Knihy Genezis, ktorú nájdete v aktuálnej prílohe Deň Pána, evokuje v biblistke Dagmar Kráľovej, FMA, široké horizonty krajín, ale i srdca.

„Je to vyzlečenie sa z istôt miesta, času i  vzťahov. Opustiť dom otca, ako sa o tom píše v tejto stati, znamenalo stať sa bezzemkom i bezdomovcom,“ vysvetľuje.

„No Abrahám zanechal aj vlastný národ, kultúru, zem i náboženstvo. Vykročil akoby v mŕtvej karaváne: predčasne mu zomrel najmladší brat, onedlho otec. Aj  jeho neplodná žena Sára bola akoby vopred mŕtva.“

OTEC VIERY

Abrahám má pred sebou dlhé putovanie v ústrety neznámemu, ktorý sa chce stať jeho istotou. „Pán volá Abraháma v skutočnosti nie preto, aby odišiel, ale aby prišiel k nemu. Aby hľadal jeho. Zavolal ho, aby bol skrze neho znova a znova pozývaný do života každého človeka. Preto ho tradícia nazýva otcom viery.“

Aj v najväčšej vzdialenosti od svojich istôt bol Abrahám v najbližšom kontakte s Bohom. „Tieto protiklady spolu súvisia. Do akej miery prestaneme zvierať vonkajšie istoty, do takej miery dáme šancu Božej blízkosti,“ hovorí Dagmar Kráľová.

„Na miesto všetkého, čo obrazne pustíme z rúk, môže prísť on, aby sa stal naším jediným Bohom. Samozrejme, to neznamená, že mám žiť na ulici. Znamená to, že všetko, čo vlastním, čo robím, kto som, nebude centrom mojej existencie, ale bude ním Boh sám.“